Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Markove pašie Kvetnej nedele

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými textami Kvetnej nedele (cyklus B: Mk 14,1-72, 15,1-47): Markove pašie

AUDIO:

Učeníci Ježišovi sa po Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní rozišli do sveta a ľuďom o tom všetkom, čo Ježiš prežil a čoho oni boli očitými svedkami začali rozprávať. Neskôr, asi tak po 5-6 rokoch sa to niekto rozhodol napísať. Ten niekto bol evanjelista Marek a to čo napísal z Ježišovho života ako prvé bol príbeh jeho umučenia a smrti, teda pašie. Markove Pašie sú teda najstarším písaným textom Ježišovho umučenia  a smrti. Ostatní evanjelisti Markov text prebrali a každý si k nemu niečo svoje pridal. To je dôvod, prečo pašie ostatných evanjelistov sú dlhšie a prečo sa aj v niektorých detailoch líšia.

My dnes ostaňme pri Markovi a všimnime si na jeho pašiách niektoré prvky, ktoré sú typické iba pre neho, a ktoré sú u iných evanjelistov inak.

Prvým je, že Ježiš je pri svojom zajatí dosť pasívny. Takmer na nič, čo sa okolo neho deje, nereaguje; ani na Judášov bozk, ani na násilný čin Petrov, ktorý vykonal k jeho obrane. U iných evanjelistov Ježiš reaguje. U Lukáša napríklad Ježiš hovorí Judášovi: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“, a u Matúša zasa Petrovi: „Daj svoj meč na jeho miesto!“ U Marka sa Ježiš nevyjadruje, všetko to, čo sa okolo neho deje, prijíma pasívne. Jediné, čo povie je, že „sa musí splniť Písmo“.

Marek tu takto našu pozornosť upriamuje na jednu dôležitú vec, že totiž aj v našom živote sú chvíle, kedy našou najlepšou odpoveďou na situáciu, v ktorej sme sa ocitli je túto situáciu prijať. Tak ako Ježiš, aj my máme právo Boha prosiť, aby nás od istých skúšok ušetril. No zároveň by sme mali byť pripravení na možnosť, že niekedy najlepším riešením, ako sa z svojej ťažkej situácie dostať je cez ňu prejsť. Tak ako to hovorí jedno príslovie: „Najlepšia cesta z toho je cez to!“

Keď učeníci videli, že Ježiš na to, čo sa s ním deje nereaguje, ale to odovzdane prijíma, ušli. A  tu Marek ako jediný z evanjelistov uvádza jednu kuriozitu, ktorá by sa na prvý pohľad mohla zdať maličkosťou, no určite ňou nie je. Píše: „Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa. No mladík išiel za ním, odetý plachtou na holom tele; a chytili ho. Ale on pustil plachtu a utiekol nahý.“ Prečo Marek tohto mladíka spomína? Niektorí hovoria, že preto, lebo to bol on sám. Aj keď to mohla byť pravda, zámer musí byť hlbší. Marek v tejto udalostí vidí symbol. Mladík predstavuje každého učeníka Ježišovho. Keď si na počiatku Ježiš svojich učeníkov volal „k sebe“ a oni sa potom rozhodli ho nasledovať, opustili všetko. No vo chvíli, keď utekali „od neho“, zanechali tam, na tom mieste, kde boli ešte viac, naozaj všetko – aj svoje šaty – a ušli úplne nahí.

Týmto nepatrným príbehom chcel Marek učiť katechumenov svojej kresťanskej komunity. Keď do tejto komunity vstupovali a keď sa rozhodli nasledovať Krista, veľa sa toho museli zrieknuť a veľa toho zanechať. Museli sa zrieknuť svojich pohanských zvyklostí, tradícií, spôsobov života, svojich bôžikov v rôznych podobách a hlavne svojich hriechov a závislostí. A keď boli pokrstení, na znak tohto všetkého dostali nové rúcho, „obliekli sa v Krista“. Lenže keď príde skúška, alebo pokušenie, čo im dosť často ostane? Nič. Všetko to nové, čo prijali, nechajú na mieste a od Krista ujdú, obrazne, nahí. Aký kus pravdy je v tomto aj pre nás dnes.

Ježiš teda ostáva sám. Všetci tí, čo boli s ním, odídu – či doslova ujdú – a on potom ostane sám. Vo všetkom, čo nasledovalo potom, ako bol zajatý, Ježiš ostáva sám, nesmierne sám. Žiaden iný evanjelista nezdôrazňuje túto samotu Ježišovu tak silne, ako práve evanjelista Marek. Učeníci ho opustia, dav ho zradí. Vojaci si z neho robia posmech, bijú ho a ponižujú. Keď si nesie kríž, okoloidúci a vodcovia ľudu ho urážajú. Keď je na kríži a zomiera, všade naokolo je iba tma. Od chvíle, čo ho v Getsemanskej záhrade opustili jeho najbližší až do svojej smrti Ježiš je úplne, ale úplne opustený a sám. Až na konci, keď už je mŕtvy, Marek poznamená, že „zobďaleč sa pozerali aj ženy.“

Ježiša si niekedy predstavujeme ako nejakého superčloveka. Ježiš ním nebol. Ježiš plakal, cítil, potreboval niekoho, kto by mu bol blízky a kto by ho chápal. Markov Ježiš je krehký, slabý a trpí podobne, ako my. A tak ako pre nás, ani pre neho nie je vždy ľahké pochopiť vôľu Otcovu. Marek nám predstavuje Ježiša, ktorý mlčí. Jestvuje mlčanie, ktoré je znakom slabosti. Je to mlčanie tých, ktorý tvárou tvár zlu a nespravodlivosti sa rozhodnú nepovedať nič: aby si neuškodili, alebo aby sa nezosmiešnili. No jestvuje aj mlčanie, ktoré je naopak znakom sily. Je to mlčanie, ktoré vychádza z presvedčenia, že na konci vždy zvíťazí pravda.

Vrcholným bodom Markovho evanjelia je vyznanie viery rímskeho stotníka: „Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ U Marka vyznanie, že Ježiš je Boží syn nerobí niektorý z jeho učeníkov alebo nasledovníkov. Robí ho pohan. Formulácia, ktorú používali na vyznanie svojej viery v Ježiša Krista prví kresťania nepochádzala z úst jeho učeníka, ale paradoxne z úst pohana. Tohto pohana nepriviedol k vyznaniu viery nejaký Ježišov zázrak či nejaké zemetrasenie. K vyznaniu viery ho priviedol spôsob, ako Ježiš zomrel.

Tento pohan reprezentuje všetkých tých, ktorí prichádzajú k viere v Krista nie cez zázraky a špeciálne znamenia, ale tým, že sa stretli s človekom, ktorý sa iným dáva z lásky, v láske a cez lásku. A takto spoznali pravý zmysel lásky a cez ňu spoznali Boha. Lebo pravá láska je vždy svedectvom o Bohu.

„Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku“, hovorí Marek na záver Toto by nemal byť iba popis toho, čo sa stalo. Je to skorej symbol, ktorým chce Marek povedať, že Kristovou smrťou padli všetky bariéry, bariéry medzi nami a Bohom a bariéry medzi nami ľuďmi navzájom. Od chvíle, čo Ježiš za nás obetoval svoj život, sme všetci bratmi a sestrami a Boh je naším Otcom.

V Getsemanskej záhrade, pred svojím umučením, Ježiš použil slovo, ktoré nenájdeme u žiadneho iného evanjelistu, iba u Marka: „Abba, Otče!“ Abba je v aramejskom jazyku zdrobnenina slova otec a znamená niečo, ako naše ocko. Je to slovo detí, ktoré  vyjadruje silnú dôveru a citovú náklonnosť k svojmu otcovi. Jedine Marek počul Ježiša nazvať takto Boha, svojho Otca, v tej najdramatickejšie chvíli svojho života, keď sa rozhodol celý svoj život s dôverou vložiť do jeho rúk. Nie je v tom pozvanie aj pre nás?