Motu proprio o zrieknutí sa cirkevného úradu v 75 rokoch - Imparare a congedarsi

Vatikán 15. februára – Svätý Otec František upravil doterajšie pravidlá o zrieknutí sa cirkevného úradu z dôvodu dosiahnutia veku 75 rokov, ktoré sa týkajú najmä diecéznych  biskupov a predstaviteľov niektorých úradov s pápežským menovaním.

Dnes publikovaným apoštolským listom motu proprio s talianskym názvom Imparare a congedarsi (Naučiť sa lúčeniu) Svätý Otec stanovil niektoré vyjasnenia svojho predchádzajúceho nariadenia v tejto veci v reskripte ex audientia z 3. novembra 2014 vzhľadom na príslušné kánonické normy. V úvode dokumentu pápež František vysvetľuje svoje rozhodnutie týmito slovami:

 „Naučiť sa lúčeniu“ - to je to, o čo som žiadal komentujúc čítanie zo Skutkov apoštolov (porov. 20,17-27) v modlitbe za duchovných pastierov (porov. Homília v Dome sv. Marty, 30. mája 2017). Skončenie cirkevného úradu sa musí považovať za integrálnu súčasť samotnej služby, keďže si vyžaduje novú formu disponibility.

Tento vnútorný postoj je potrebný rovnako vtedy, keď sa z dôvodu veku musí človek pripraviť na zanechanie svojej funkcie, ako i keď je požiadaný, aby pokračoval v tejto službe na dlhšie obdobie napriek dosiahnutiu veku 75 rokov (porov. Príhovor rektorom a študentom rímskych pápežských kolégií, 12. mája 2014).

Kto sa pripravuje predložiť zrieknutie sa úradu, musí sa primerane pripraviť pred Bohom, zrieknuc sa túžby po moci a predstavy o svojej nenahraditeľnosti. Toto pomôže prekonať s pokojom a dôverou ten moment, ktorý by inak mohol byť bolestivý a konfliktný. Zároveň ten, kto v pravde príjme túto nevyhnutnosť rozlúčiť sa, musí rozlíšiť v modlitbe, ako bude žiť novú etapu, ktorá sa začne, vypracujúc si nový životný plán, vyznačujúci sa pokiaľ možno prísnosťou, pokorou, modlitbou príhovoru, časom venovaným čítaniu a ochotou k vykonávaniu jednoduchých pastoračných služieb.

Na druhej strane, ak je dotyčný výnimočne požiadaný pokračovať v službe na dlhšie obdobie, znamená to veľkodušne zanechať vlastný nový životný plán. Táto situácia však nemá byť pokladaná za privilégium, ani za osobný úspech, ani za akúsi povinnú láskavosť z dôvodu priateľských alebo blízkych väzieb, ani za poďakovanie za kvalitne vykonané služby. Každé prípadné predĺženie možno chápať len z tých dôvodov, ktoré sú vždy spojené so všeobecným dobrom Cirkvi. Toto pápežské rozhodnutie nie je automatickým aktom, ale aktom riadenia; v dôsledku toho si vyžaduje cnosť obozretnosti, ktorá pomôže, prostredníctvom adekvátneho rozlišovania, dospieť k správnemu rozhodnutiu.

Len ako príklad uvediem niektoré z možných dôvodov: dôležitosť primeraného dokončenia projektu veľmi osožného pre Cirkev; výhoda pre zabezpečenie kontinuity dôležitých diel; niektoré ťažkosti spojené so zložením dikastéria v prechodnom období; dôležitosť prínosu, aký daná osoba môže dať k aplikovaniu smerníc nedávno vydaných Svätou stolicou alebo k uplatneniu nových magisteriálnych usmernení.“

V piatich článkoch, ktoré obsahuje dokument vo svojej záverečnej časti, sa ďalej stanovuje, akým spôsobom sa povinnosť zrieknutia sa úradu v 75 rokoch vzťahuje nielen na diecéznych a pomocných biskupov, ale aj na tých vedúcich dikastérií Rímskej kúrie, ktorí nie sú kardinálmi, tiež aj na vedúcich prelátov či kuriálnych biskupov a rovnako na pápežských diplomatických reprezentantov. Ich funkcie nezanikajú samotným vypršaním mandátu, ale musia podobne ako diecézni biskupi predložiť Svätému Otcovi žiadosť o zrieknutie sa zastávaného úradu a ponechať rozhodnutie na neho.

Pápež František zároveň stanovuje, že po predložení svojho zrieknutia sa pokračujú spomenutí funkcionári naďalej plniť úrad až kým nedostanú od pápeža odpoveď o prijatí resp. zamietnutí ich zrieknutia. Článok 5 nového motu proprio upresňuje, že v takýchto prípadoch sa neaplikuje trojmesačná lehota, ktorú vo všeobecnosti stanovuje kánonické právo (189 § 3 CIC, 970 § 1 CCEO). -jb, ab-