Pápežov návod na radosť pre peruánskych kňazov: Zasmiať sa pri pohľade do zrkadla

Vatikán/Peru 22. januára – Jedným z dôležitých bodov návštevy Svätého Otca Františka v Peru bolo aj stretnutie s kňazmi a rehoľníkmi. Príležitosťou na to bola jeho návšteva v meste Trujillo, kde v sobotu 20. januára poobede pápež František zavítal do priestorov jedného z najstarších kňazských seminárov v Latinskej Amerike, do Seminárneho kolégia sv. Karola a Marcela (Collegio Seminario SS. Carlos y Marcelo).

Dlhotrvajúci privítací potlesk zhromaždených kňazov, rehoľníkov, rehoľných sestier a seminaristov Svätý Otec utíšil humornou poznámkou, že zvyčajne sa tlieska na konci, takže to vyzerá, že mu tým dávajú znamenie na odchod. Po privítacích slovách miestneho arcibiskupa Egurena Anselmiho zaznel úryvok z evanjelia (Jn 1,35-42), v ktorom sa Jánovi učeníci pýtajú Ježiša: „Učiteľ kde bývaš?“ a evanjelista poznamenáva, že sa to udialo o štvrtej hodine popoludní.

Pápež František najprv pripomenul osobnosť svätého Turíbia de Mongrovejo, patróna biskupov Latinskej Ameriky, ktorý zomrel práve v tomto seminári. Po poukázaní na bohaté korene miestnej cirkvi Svätý Otec rozvinul tému starostlivosti o rast duchovných  povolaní, so slovami, že „bez koreňov nie sú kvety, nie je ovocie“.

„Naše povolania majú vždy ten dvojaký rozmer: korene v zemi a srdce v nebi. Nezabudnite na to. Ak chýba jeden z tých dvoch, začína niečo nefungovať a náš život kúsok po kúsku začína práchnivieť – tak ako začína práchnivieť strom, ktorý nemá korene. A poviem vám, je skutočne bolestné vidieť niektorých biskupov, niektorých kňazov, rehoľné sestry „práchnivieť“. A ešte viac ma bolí, keď vidím „práchnivých“ seminaristov. Toto je veľmi vážne. Cirkev je dobrá, Cirkev je matka, a ak vidíte, že veci nezvládate, prosím hovorte, kým je čas, skôr ako bude neskoro, skôr ako si uvedomíte, že už nemáte korene a že práchniviete. Tak je ešte čas vás zachrániť, pretože Ježiš prišiel preto, aby vás zachránil. A preto prichádza, aby zachránil.“

Je dôležité mať „bohatú pamäť“ zhrnul svoj úvod pápež František a v troch bodoch predložil podstatné rozmery povolania. Prvým je „radostné vedomie seba samého“ vo vďačnosti a vnútornej slobode, bez samoľúbeho narcizmu. Druhým je plné docenenie „hodiny svojho povolania“ a tretím rozmerom povolania je „nákazlivá radosť“.

Prvý rozmer: radostné vedomie seba samého

Príkladom je tu Ján Krstiteľ, ktorý si „bohato pamätal udalosti svojho života a nenechal sa oklamať márnomyseľnosťou. Ján Krstiteľ dáva najavo vedomie učeníka, ktorý vie, že nie je a nikdy nebude Mesiášom, ale len tým, kto je povolaný ukázať na príchod Pána do života svojho ľudu.“ Vychádzajúc z tohto príkladu poukázal Svätý Otec na skutočné poslanie zasvätených - v širokom zmysle všetkých druhov duchovného povolania - spolupracovať s Majstrom:

„My zasvätení nie sme povolaní k tomu, aby sme nahrádzali Pána: ani našimi dielami, ani našimi misiami, ani našimi mnohými aktivitami, ktoré máme na práci.“

„Toto nás nevedie k „ochabnutiu“ v evanjelizačnom úsilí, ale naopak nás to pobáda a núti pracovať pamätajúc, že sme učeníkmi jediného Majstra. Učeník vie, že je v poradí druhý, čiže sekunduje a vždy bude sekundovať Majstrovi. Toto je zdroj našej radosti, čiže radostné vedomie seba samého.“

„Dobre nám padne vedieť, že nie sme mesiášom! Oslobodzuje nás to od pocitu, že sme príliš dôležití, príliš zaneprázdnení - je typické počuť v niektorých oblastiach: «Nie, tam na tú faru ani nechoď, pretože kňaz je stále veľmi zaneprázdnený.»“

„Proti tomuto pokušeniu sa bojuje rôznymi spôsobmi, jedným z nich je vedieť sa zasmiať sám na sebe. Jeden rehoľník, ktorého som mal veľmi rád, a bol to jezuita – holandský jezuita, ktorý zomrel minulého roku – hovorilo sa o ňom, že má veľký zmysel pre humor, že bol schopný smiať sa na čomkoľvek, čo by sa mohlo diať, i na sebe, a aj na vlastnom tieni. Radostné vedomie. Áno, naučiť sa smiať na sebe samých nám dá duchovnú schopnosť stáť pred Pánom s vlastnými obmedzeniami, chybami a hriechmi, ale tiež s vlastnými úspechmi, a s radosťou z vedomia, že on je nám po boku.

Dobrým duchovným testom je pýtať sa, nakoľko sme schopní smiať sa sami na sebe. Pretože smiať sa na druhých je ľahké: už po tom, ako sa niečo stalo... ale zo seba, to nie je ľahké. Smiech nás zachráni nad «egocentrickým a prometeovským neopelagianizmom tých, ktorí sa v podstate spoliehajú len na vlastné sily a cítia sa nadradení nad druhými» (porov. Evangelii gaudium, 94). Teda, smiať sa. Bratia, smejte sa v komunitách, a nie z komunity alebo z iných!“

A pápež František dodal aj recept, ako byť skutočne radostný:

„Mám dve tabletky, ktoré veľmi pomáhajú. Prvou je rozprávať sa s Ježišom, s Pannou Máriou v modlitbe a vyprosovať si milosť radosti, radosti v reálnej situácii. A teraz tá druhá tabletka, ktorú môžeme zobrať viackrát za deň, alebo stačí aj jeden raz: pozrieť sa do zrkadla. Pozrieť na seba v zrkadle. A toto som ja? Táto tu, to som ja? Hahaha... a to v nás vyvoláva smiech. Toto nie je narcizmus, skôr naopak. Je to opačná vec. A zrkadlo je skoro ako liečba. Teda prvá vec je radostné poznanie seba samého.“

Druhý rozmer: uvedomenie si momentu povolania

S poukázaním na úryvok evanjelia, kde Ján o stretnutí s Ježišom zaznamenal, že «boli asi štyri hodiny popoludní» (Jn 1,39), pápež František vysvetlil, že „keď Pán dáva nejakému človeku rásť vo vedomí, že je povolaný, ten človek si pamätá, kedy sa to všetko začalo.“

Pápež František poukázal aj na to, čo sa môže stať, ak zabudneme na tento moment povolania:

„Ak zabudneme na tú hodinu, zabudneme na svoj pôvod, na naše korene, a príduc o tieto základné údaje, odsunieme bokom tú najdôležitejšiu vec, čo zasvätená osoba môže mať: Pánov pohľad.“

Svätý Otec v tejto súvislosti ocenil aj jednoduchú vieru Božieho ľudu. Mnohí totiž pred tým, ako vstúpia do seminárov alebo reholí, sú formovaní vierou v rodinách a blízkom okolí. Pápež prítomných povzbudil, aby „nezabúdali a ešte menej pohŕdali jednoduchou vierou a vierou svojho ľudu“:

„Nemeňte sa na profesionálov svätých vecí, ktorí zabúdajú na svoj ľud, odkiaľ si vás Pán vybral, spomedzi stáda.“

„Pamätať na moment povolania, radostne si pripomenúť Ježišovo vstúpenie do nášho života nám pomôžu slová modlitby sv. Františka Solana, veľkého kazateľa a priateľa chudobných: «Môj dobrý Ježišu, môj vykupiteľ a priateľ. Čo mám, čo by si mi nebol dal? Čo také viem, čo by si ma nebol naučil?» 

Kňaz, seminarista či zasvätená osoba má byť teda „pamätlivým, radostným a vďačným“ – toto slúži podľa Svätého Otca ako trojitá zbraň proti každému „maskovaniu“ povolania. Pokračujúc v úvahe Svätý Otec uviedol príklad zo života, ktorý pomáha kňazom zachovať si ľudskosť a vyvarovať sa mechanickému vykonávaniu povolania:

„Nechajte si poradiť Božím ľudom. Niekedy sa vo farnostiach stane, že keď kňaz stratí pozornosť, zabudne na ľudí, - hovorím o skutočných situáciách zo života: koľkokrát nám pani kostolníčka - tá staršia pani, čo sa stará o sakristiu - povie: «Otče, ako dávno ste už neboli navštíviť svoju mamu?! Choďte, choďte ju navštíviť, Vašu mamu. My tu už jeden týždeň nejako vydržíme pri modlitbe ruženca.»“

Tretí rozmer: nákazlivá radosť

Ako ďalej Svätý Otec uviedol, radosť tu nie je preto, aby si ju človek ponechal pre seba, ale aby ju šíril, odovzdával ju ďalej. Aj pri tomto treťom rozmere pápež František začal odvolaním sa na evanjelium:

„Ondrej bol jedným z tých učeníkov Jána Krstiteľa, ktorí v ten deň nasledovali Ježiša. Potom, ako bol s ním a videl kde býva, vrátil sa domov k svojmu bratovi Petrovi a povedal mu: «Našli sme Mesiáša» (Jn 1,41). Hľa, nákazlivosť: toto je najväčšia správa, akú mu mohol povedať, a priviedol ho k Ježišovi. Viera v Ježiša je nákazlivá, a ak kňaz, biskup, rehoľná sestra, seminarista či zasvätený nemá v sebe nákazlivosť, potom je sterilný, je ako z laboratória. No ak z neho vyjde von, trošku si zašpiní ruky, avšak nutne začne infikovať Ježišovou láskou. Ježišova láska je nákazlivá...“

Pápež František sa pri stretnutí a pôde seminára v peruánskom Trujille dotkol aj problémov v cirkevných spoločenstvách: o potrebe pracovať na jednote a o tom, ako sa má uplatňovať autorita v spoločenstve:

„Trieštenie sa a izolovanosť nie je niečo, s čím sa stretávame len „mimo“, ako keby to bol len problém „sveta“, v ktorom nám prichodí žiť. Bratia, rozdelenia, vojny, izolácie prežívame aj v našich komunitách, medzi kňazmi, v našich biskupských konferenciách, a koľko zla narobia!“

„Sme pozvaní byť tvorcami spoločenstva a jednoty, čo neznamená myslieť všetci tým istým spôsobom, robiť všetci rovnaké veci. Znamená to oceniť príspevky, rozdiely, dar chariziem vo vnútri Cirkvi vo vedomí, že každý vychádzajúc zo svojej jedinečnosti ponúkne svoju časť, ale potrebuje aj ostatných.“

„Treba sa nám chrániť pred pokušením „jedináčika“, ktorý chce všetko pre seba, pretože sa nemá s kým deliť. Stal sa rozmarným, chlapec... [smiech]. A tých, ktorí majú plniť službu autority prosím, aby sa nestali sebavzťažnými (autereferenciálnymi). Snažte sa byť starostlivými o vašich bratov, tak aby sa mali dobre, pretože dobro je nákazlivé. Nepadnime do pasce autority, ktorá sa mení na autoritárstvo, zabúdajúc na to, že predovšetkým ide o poslanie služby. A toto je misiou: mať autoritu, ale byť pozorným na to, ako ju žiť. Armáda má dostatok seržantov, netreba, aby ste sa medzi nich zaradili aj vy!“

Svätý Otec na záver stretnutia ešte povzbudil zodpovedných za formáciu, aby dbali o dialóg medzi mladou generáciou a staršími kňazmi či rehoľníkmi resp. rehoľnými sestrami. Zacitoval k tomu africké príslovie, ktoré sa naučil od istého nuncia:

„Tí mladí kráčajú rýchlo - a majú to tak robiť -, ale iba tí starí poznajú cestu.“ -ab-