Homília Svätého Otca pri vešperách a ďakovnom speve Te Deum na konci roka

Vatikán 31. decembra – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, ktorou sa prihovoril v Bazilike sv. Petra pri slávení vešpier s ďakovnou pobožnosťou na záver kalendárneho roka. Liturgia Prvých vešpier sviatku Panny Márie Bohorodičky bola spojená so spevom Te Deum a s eucharistickou poklonou a požehnaním.

Homília Svätého Otca pri slávení vešpier

«Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna» (Gal 4,4). Tieto slávnostné vešpery sa nesú v atmosfére plnosti času. Nie však preto, že máme posledný večer kalendárneho roka; ale preto, že viera nás vedie kontemplovať a vnímať, že Ježiš Kristus – Slovo, ktoré sa telom stalo – dal naplnenie času sveta a ľudským dejinám.

«Narodený zo ženy» (v. 4). Prvou, ktorá zakúsila tento zmysel plnosti darovanej skrze Ježišovu prítomnosť bola práve «žena», z ktorej sa Ježiš «narodil». Matka vteleného Syna, Theotokos, Bohorodička. Skrze ňu takpovediac vytryskla plnosť času: skrze jej pokorné srdce plné viery, skrze jej telo úplne preniknuté Duchom Svätým.

Od nej Cirkev zdedila a stále dedí toto vnútorné vnímanie plnosti, ktoré živí povedomie vďačnosti, ako jedinú odpoveď, akú si od človeka ten nesmierny Boží dar zasluhuje. Ide o prenikavú vďačnosť, ktorá sa – počnúc od kontemplácie Dieťaťa zavinutého do plienok a uloženého v jasličkách – rozširuje na všetko a všetkých, na celý svet. Je to „ďakujem“, ktoré odzrkadľuje Milosť; nepochádza z nás, ale od Neho; nepochádza z nášho „ja“, ale z Boha, a zainteresúva tak naše „ja“, ako i naše „my“.

V tejto atmosfére vytvorenej Duchom Svätým, povznášame k Bohu vďakyvzdanie za rok, ktorý sa chýli ku koncu, uvedomujúc si, že všetko dobro je jeho darom.

I toto obdobie roka 2017, ktoré nám Boh daroval celistvé a neporušené, sme my ľudia rozličnými spôsobmi premárnili a poškodili konaním prinášajúcim smrť, klamstvami a nespravodlivosťou. Vojny sú rukolapným znakom tejto opakujúcej sa a absurdnej pýchy. Sú ním však aj všetky malé i veľké útoky na život, na pravdu, na bratské spoločenstvo, ktoré sú príčinou rôznorodých foriem ľudského a spoločenského úpadku, i úpadku životného prostredia. Za všetko toto chceme a musíme prijať našu zodpovednosť pred Bohom, pred bratmi a pred stvorenstvom.

V dnešný večer má ale prevahu Ježišova milosť a jej odraz v Márii. A tak prevažuje vďačnosť, ktorú ako Rímsky biskup pociťujem vo svojej duši, keď myslím na ľudí, ktorí žijú v tomto meste s otvoreným srdcom.

Cítim sympatiu a vďačnosť voči tým ľuďom, ktorí sa každý deň malými, no cennými skutkami konkrétne pričiňujú k dobru Ríma: snažia sa plniť si čo najlepšie svoje povinnosti; v mestskej doprave sa správajú rozumne a rozvážne; rešpektujú verejné priestory a signalizujú veci, čo treba napraviť; sú pozorní k starším a k osobám v ťažkostiach, a tak ďalej. Týmito i tisíc ďalšími prejavmi správania konkrétne prejavujú lásku k mestu. Bez rečnenia, bez reklám, no štýlom občianskej vychovanosti praktizovanej v každodennosti. A takto v tichosti spolupracujú na spoločnom dobre.

Rovnako pociťujem v sebe veľký obdiv voči rodičom, učiteľom a všetkým vychovávateľom, ktorí sa práve týmto štýlom snažia deti a mládež vychovávať k občianskemu cíteniu, k etike zodpovednosti, keď ich vedú k cíteniu spolupatričnosti, k starostlivosti a záujmu o realitu, ktorá je okolo nich.

Tieto osoby, i keď nie sú predmetom záujmu médií, predstavujú väčšinu ľudí žijúcich v Ríme. Nemálo z nich sa pritom nachádza v podmienkach ekonomickej núdze; a predsa nad sebou neplačú ani neprechovávajú nevrlosť či nenávisť, ale každodenne sa usilujú svojím dielom prispieť k tomu, aby sa veci trochu zlepšili.

Dnes, pri vzdávaní vďaky Bohu, vás pozývam, aby ste tiež prejavili uznanie voči všetkým týmto dômyselným tvorcom spoločného dobra, ktorí milujú svoje mesto nie slovami, ale skutkami.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-