Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Všetci sme navzájom poprepájaní

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 4. adventnú nedeľu rok B (Lk 1, 26-38): Všetci sme navzájom poprepájaní

Hovorí sa, že „Človek mieni, Pán Boh mení.“ Toto príslovie vyjadruje dve veci. Prvou je, že človek si často porobí svoje plány, mnohé z nich dosť ambiciózne a zrazu do nich príde niečo, s čím nepočítal a čo nakoniec jeho plány úplne zmarí. Človek môže napríklad vážne ochorieť, alebo zažiť nejakú inú stratu a mnohé jeho plány idú hore komínom. Koľko príbehov tohto typu sme si už vypočuli!? Pre väčšinu ľudí, ktorí niečo takéto zažili má príslovie „Človek mieni, Pán Boh mení“ príchuť trpkosti, bolesti a sklamania. Ako keby chceli povedať, že oni chceli jedno, ale Boh (alebo okolnosti) im ich plány skrížili. V takomto prípade sa človek svojich plánov nevzdáva dobrovoľne.

No príslovie „Človek mieni, Pán Boh mení“ môže byť chápané aj inak. Sú ľudia, ktorí si porobia množstvo plánov, hlavne keď sú mladí, no v nejakom momente sa ocitnú na križovatke, kde sa pred nich postaví výzva: „Čo keby si sa svojho plánu vzdal a vydal sa cestou inou?“ V tomto prípade sa nejedná o zmenu našich plánov proti našej vôli, ako sme si to popísali v prvom prípade, ale o zmenu našich plánov na základe nášho súhlasu, teda dobrovoľne. Ako by sme v takomto prípade reagovali?

Všetko by asi záviselo od toho, za čo by sme ten svoj pôvodný plán menili. Ak by ponuka bola ambicióznejšia, ako bol náš pôvodný plán, väčšina ľudí by takúto ponuku určite brala všetkými desiatimi. No čo v prípade, keby ten nový plán bol iba o dobrom pocite? Napríklad tak, že sme sa obetovali pre človeka, ktorého si vážime, alebo pre dobro nejakého spoločenstva, či pre vernosť nejakému silnému ideálu. Tu by už asi veľa ľudí váhalo. Aj keď nie je nič zlé na tom, keď dobré veci meníme za lepšie, alebo keď sa menej výnosných plánov vzdávame za tie, ktoré nám toho prinesú viac, predsa skutočne obdivuhodnými jedincami sú iba tí, ktorí patria do tej druhej skupiny, teda tí, ktorí sa vedia dobrovoľne, aj keď určite nie bez bolesti, vzdávať svojich vlastných plánov v prospech iných, alebo pre dobro spoločenstva či ideálu. Alebo, že by nie!?

No veru bojím sa, že asi ani nie. Žiaľ, v tejto našej dobe, v ktorej je toľko vecí postavených na hlavu, sa mení aj definícia toho, kto je hrdina a kto babrák, alebo koho treba obdivovať a koho označiť za stratený prípad. V minulosti sme deťom čítavali rozprávky o hrdinoch, ktorí sa dokázali obetovať za veľkú vec a takto sme svoje deti vychovávali k obetavosti. Dnes máme iné témy. Moderné rozprávky nám predstavujú úspešných jedincov, ktorí si išli pevne za svojím. Pred ničím neustúpili, ničoho sa nezriekli, nikdy nikomu neustúpili, na nikoho nebrali ohľad. Ich silné „ja“ malo zelenú vlnu.

Ako smiešne musia potom znieť mnohým ľuďom dneška slová Svätého Písma!? Ako cudzo rozhodnutia a osudy mnohých postáv, ktoré nám Písmo predstavuje ako veľké a ako vzor!? Jednu takú nám dnes predstavuje evanjelista Lukáš. Je ňou Matka Ježišova Panna Mária. Dnes ju vidíme v diskusii s anjelom, ktorý ju nabáda presne k tomu, o čom sme si hovorili vyššie: aby zmenila svoje plány a prijala plány Božie. My dnes vieme, že Mária menila dobré plány za plány lepšie. Lenže Mária to vtedy nevedela. To, čo bolo pred ňou bola hmla. A predsa Mária svoje pôvodné plány o svojom živote zmenila a vydala na cestu neskutočného dobrodružstva. Svoje vlastné plány obetovala pre dobro iných. Boh si ju doslova použil a ona s tým súhlasila.

Mária však nebola jediná, ktorú nám sv. Písmo predstavuje ako človeka, ktorý sa dokázal vzdať svojich plánov a vykročiť do neznáma, aby sa obetoval pre dobro spoločenstva. Písmo ich má neúrekom. Nedá sa ich v krátkom príhovore vymenovať všetkých. Avšak spomeňme si aspoň niektorých. Napríklad Jozefa, Máriinho manžela. Príchod Ježiša do jeho života rozbil Jozefove pôvodné plány na márne kúsky. Jozef sa svojich plánov vzdať nemusel, no on to urobil, pretože pochopil, že dobro celku potrebuje jeho obetu.

Jozef a Mária boli potomkami tradície, ktorá stála na presvedčení, že nikto z nás nie je ostrov a teda že sme všetci navzájom, jeden z druhým poprepájaní. Ich a naši predkovia vo viere chápali svoj život ako pavučinu spoločenských vzťahov – v rámci rodiny, medzi rodinami navzájom, medzi dedinami a rozličnými klanmi. A všetci títo sú napojení na Boha, Jahveho. Život mimo tejto pavučiny – či už v nehostinnej púšti alebo medzi cudzími kmeňmi – bol v stave ohrozenia. A preto každému muselo na tejto pavučine záležať. Nikto nemohol vykonať nič, čo by tejto pavučine ublížilo, a každý musel byť pripravený vykonať pre ňu to, čo bolo nutné, aby žila a prežila. Presne v tomto spočívala tá známa zmluva, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom.

Mária a jej manžel Jozef boli potomkami tejto tradície a tak určite bolo pre nich jasné, že to, čo sa od nich žiadalo, ak to malo slúžiť dobru celku, bolo pre nich príkazom. Oni vedeli, že aj keď boli slobodní, také niečo sa neodmieta.

Keď sa teraz prenesieme do našej doby a do našich časov, v tomto všetkom vidíme hrozný posun. Naše životy ovláda individualizmus. „Dôležitý som ja a nie spoločenstvo; spoločenstvo je tu len na to, aby slúžilo mne“, povie nejeden z nás. Kedysi, za komunizmu, sme zvykli vtipkovať: „Kto nekradne, okráda svoje vlastné deti.“ A podľa toho sme sa aj riadili. V komunizme sa to možno tak trochu aj dalo ospravedlniť, lebo komunisti pri znárodňovaní bez zábran okradli jedincov, takže kradnutie tak bolo vtkané do DNA tohto režimu. Samozrejme, tým nechcem ani ospravedlňovať ani schvaľovať kradnutie počas komunizmu.

Individualizmus, ako ho prežívame my dnes hlavne v západnom svete, však nie je len produktom komunizmu. Je produktom mysle bez Boha. Lebo kde niet Boha, tam je kráľom každý. Spoločnosť bez Boha je spoločnosťou bez práva, aj keď sa snaží si spravodlivé právo vytvárať. To všetko je však len ilúzia. Právo majú tí, ktorí sú silnejší, hlučnejší a ktorí vedia manipulovať verejnou mienkou. Lenže spoločnosť bez Boha nemá zmysel pre obetu a spoločnosť bez obetavých jedincov nemá šance na prežitie. Psychiater Willard Gaylin hovorí, že „my ľudia sme zostrojení tak, že jednoducho musíme slúžiť spoločnému dobru – dobru, od ktorého vlastne závisí naše prežitie.”[1] Jedným z príkladov je rodenie detí. Mať deti môžu len tí, ktorí sú ochotní sa obetovať. Individualistická spoločnosť sa odmieta obetovať, preto odmieta deti. A takto si v skutočnosti kope vlastný hrob.

Príklad Panny Márie a mnohých iných obetavých ľudí z Písma a z dejín sú tak dnes pre nás nielen príkladom ale aj vážnou výzvou.

[1] James D. Whitehead and Evelyn Eaton Whitehead, Shadows of the Heart, The Crossroad Publishing Company, NY, 1994, str. 116