Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Bude Boh naozaj taký tvrdý?

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Nedeľu Krista Kráľa rok A (Mt 25, 31-36): Bude Boh naozaj taký tvrdý?

„Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi...“ Tieto slová z evanjelia sv. Matúša, milí priatelia, sú snáď najstrašnejšími slovami, aké sa v evanjeliách vôbec nachádzajú. No Matúš ich má ešte zopár. Napríklad „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (7, 23); alebo „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy...“ (22, 13); alebo „...synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ (8, 12).

Asi sa nepomýlim, keď poviem, že pre mnohých kresťanov sú tieto slová jediným, čo im z evanjelií zostalo v pamäti a to možno aj zásluhou kazateľov, ktorí ich s obľubou používajú k tomu, čo by sme dnes mohli nazvať „duchovným terorizmom“. Boží súd sa v nich chápe ako akési „predvolanie na koberec“, kde budeme musieť objasniť všetko, čo sme kedy v našom živote urobili a potom čakať, čo sa stane. Niet divu, že nie je veľa tých, ktorí by sa na takéto stretnutie s Bohom tešili. Veď kto by sa tešil na stretnutie s niekým, kto je schopný nájsť chybičku dokonca aj na anjeloch? Niektorí kresťania povedia, že by to musel byť naozaj zázrak, keby sa práve im podarilo z takéhoto stretnutia odísť s iba pár rokmi očistca.  

Nuž ale, je takáto predstava Božieho súdu správna? Bola by správna, ak by sme boli mohamedánmi. No je správna pre nás kresťanov? Je takáto predstava Boha a Božieho súdu kompatibilná so zvyškom posolstva, ktoré nám ohlasoval Ježiš Kristus? Ani trochu. Ak by bola, potom by sa takéto posolstvo dalo sotva nazvať evanjeliom, čiže radostnou zvesťou, alebo ohlasovaním spásy. Pre znalého kresťana takáto predstava Božieho súdu stojí však v ostrom rozpore s ostatnými časťami evanjelia.

Ježiš nám predsa svojho Otca predstavuje ako toho, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“, a ktorý aj od nás svojich detí žiada, aby sme ani my nerobili rozdiel medzi dobrými a zlými. Ako by potom Ježiš, ako Sudca, mohol robil niečo, čo nám prikázal nerobiť? Ako by jeho Otec mohol odsudzovať bezbožných a pritom od nás žiadať, aby sme my milovali aj svojich nepriateľov? (Mt 5, 44) Ako by Ježiš mohol odsudzovať hriešnikov a pritom o sebe tvrdiť, že prišiel „hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“? Je možné, aby sa tento Ježiš, ktorý sa tak silne staval na stranu vyvrheľov a tešil sa z toho, že ho nazývali „priateľom mýtnikov a hriešnikov“ (Lk 7, 34) zrazu proti všetkým týmto svojím priateľom postavil? Vylúčené! Každému uvažujúcemu človeku je jasné, že takéto správanie by stálo v rozpore s evanjeliom. 

Tak čo nám to teda Ježiš svojím podobenstvom o poslednom súde chce potom povedať? Skúsme to zistiť.

Ako vieme, v Palestíne vždy, keď slnko zapadne, začne byť veľmi zima. Z toho dôvodu zvykli pastieri, ktorí pásli aj ovce aj kozy, na noc svoje stáda deliť. Kozy, ktoré sú pred zimou odolnejšie nechali vonku a ovciam, ktoré zimu a nepriaznivé počasie znášajú ťažšie, hľadali nejakú skrýšu, napríklad dieru v skale. Ježiš tento príklad zo života pastierov využíva na to, aby nás učil o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Čo nám zostane, keď všetko ostatné z nášho života odíde? Iba jedno: naša láska, ktorú sme prejavili voči iným.

Kto to boli tí „iní“, ktorí v Ježišovej dobe potrebovali pomoc, bolo každému dobre známe: boli to hladní, smädní, pocestní, nahí, chorí, väzni (por. Iz 58, 6-7). Ježiš sa s týmito ľuďmi stotožňuje a hovorí, že čokoľvek niekto urobí pre jedného z týchto núdznych, urobil to vlastne jemu samému.

V nedeľnom evanjeliu spred pár týždňov sme si čítali o dvoch prikázaniach, o láske k Bohu a láske k blížnemu. Dnešné evanjelium nám hovorí, že tieto dve prikázania sú v skutočnosti prikázaním jedným, lebo to, čo robíme ľuďom, robíme vlastne Bohu. Ten kto miluje ľudí, miluje aj Boha a Boha nemôže milovať ten, kto nemiluje ľudí. Náboženstvo, ktoré nevedie ľudí k láske k blížnym je náboženstvom falošným a takéto náboženstvo nemá nič spoločné s kresťanstvom. Naša láska k blížnym je mierou našej lásky k Bohu. Ten, kto sa nie je ochotný zapojiť do budovania lepšieho sveta, kto sa nesnaží odstraňovať to, čo ľudí zraňuje, kto nespolupracuje na rozvoji Božieho kráľovstva, ten nemá právo nazývať sa kresťanom.

Čo by sme ale potom mohli povedať o ľuďoch, ktorí nikdy nepočuli nič o Kristovi a predsa milujú svojich blížnych a svojou prácou napĺňajú Boží plán? Všetci títo ľudia sú skutočnými kresťanmi, aj keď o tom nevedia.

Druhá časť evanjelia nás učí tomu istému, čo prvá, lenže tentoraz v negatívnej podobe. Ježišove slová nie sú ale popisom toho, čo sa stane na konci vekov. Ježiš nás nimi jednoducho učí tomu, čo presne by sme mali dnes robiť, ak nechceme svoj život premárniť.

Bude teda Boh na konci vekov súdiť a trestať zlých? Odpovedzme si príkladom. Rodičia zistia, že ich dvanásťročný syn fajčí. Napomenú ho, avšak on na to nedbá. Keď má dvadsaťpäť rokov náhle ochorie a ide k lekárovi. Lekár pokrúti hlavou a  hovorí mu: „Fajčenie vám zničilo pľúca!“ Čím je tento lekárov výrok: odsúdením alebo trestom? Ani jedným ani druhým. Lekár jednoducho konštatuje skutočnosť. Svojím výrokom iba popisuje to, čo sa už stalo.

Podobne treba chápať aj dnešné podobenstvo o súde. Jeho zmyslom nie je popísať drámu na konci vekov, ktorá by v nás vyvolala strach z Boha. Sudcom každého z nás nie je Boh, ale naše skutky. Podobenstvo o súde je skôr lekciou pre nás živých. Je lekciou o tom, čo by sme mali robiť, aby sme si svoj život nezruinovali. Pán nám veľmi presne hovorí, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo pomýlené, aby sme to prvé robili a tomu druhému sa vyhýbali.

Aké je z toho teda poučenie? Nemali by sme sa pýtať, kto z nás bude kozlom a kto ovcou na konci časov. Mali by sme skorej pýtať, kto z nás je kozlom a kto ovcou dnes. Myslím, že každý z nás je aj jedno, aj druhé. Sme ovcami, keď svojich blížnych milujeme a keď im robíme dobre. Kozlami sme zasa vtedy, keď sa správame sebecky.

A čo sa stane na konci? Uvidíme. Naším šťastím – paradoxne – je to, že náš Boh je spravodlivý. Nie iba v tom zmysle, že odmieňa a trestá nezaujato, ale hlavne v tom, že on môže kedykoľvek ospravodliviť aj tých, ktorí to zbabrali. A tak nám ostáva dúfať, že náš Pán a Kráľ, si nakoniec nájde spôsob, ako z nás všetkých, keď tam raz prídeme, urobiť ovečky. Nech je jeho meno pochválené.

(Podkladom pre túto úvahu mi bol text od biblistu P. Fernanda Armelliniho. Hoci som ho, hlavne v druhej polovici, trocha pozmenil, hlavná myšlienka ostala zachovaná.)