2017-09-23 14:26:00

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Spravodlivosť a veľkodušnosť


Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 25. nedeľu cez rok A (Mt 20, 1-6): Spravodlivosť a veľkodušnosť

V evanjeliu dnešnej nedele máme pred očami dve čnosti, ktoré – podľa niektorých z nás – nie sú jedna s druhou, spolu zlučiteľné: spravodlivosť a veľkodušnosť. Spravodlivosť je čnosť robotníka, ktorý v podobenstve o najatých robotníkoch vo vinici pracoval vo vinici najdlhšie, teda celý deň. Veľkodušnosť je zasa čnosťou hospodára, ktorý svojich najatých robotníkov vyplatil rovnako, bez ohľadu na to, ako dlho v jeho vinici pracovali. Pozrime sa na tieto dve čnosti a všimnime si ich charakteristiky vo vzťahu k Božiemu kráľovstvu.

Spravodlivosť je vlastnosť, ktorá je pre život človeka, pre jeho vzťahy a pre jeho prežitie nevyhnutná. Spravodlivosť znamená dať človeku to, čo mu patrí, to, na čo má právo. Patrí nám veľa vecí, a to nielen materiálnych, ale aj duševných a duchovných. Naše potreby by sme mohli rozdeliť v podstate do šiestich skupín. Prvou sú potreby telesné. Sem patria veci ako jedlo, voda, prístrešie a všetko to, čo je potrebné na fyzické prežitie. Potom sú potreby bezpečnosti. Sem patrí pocit istoty a bezpečia, stabilita a sloboda od strachu. Ďalšou je potreba cítiť sa byť prijatý: človek potrebuje lásku, priateľov, blízkych, jednoducho chce mať pocit, že je súčasťou života iných. Potom je tu potreba rešpektu a úcty. Sem patrí pocit, že som pre iných dôležitý a užitočný, že som profesionálne kompetentný a že ma iní potrebujú. Ďalšou potrebou je mať možnosť rozvíjať sa ako osobnosť, svoje dary a talenty rozvinúť do maximálnej možnej miery. A konečne na najvyššom stupni stojí moja potreba dokonca ísť poza svoje vlastné potreby, mať možnosť zrieknuť sa ich a obetovať sa za iných. Tejto potrebe hovoríme psychologicky integrita, nábožensky ju nazývame svätosť.

Odpoveďou na to, keď niekto naše potreby nerešpektuje je hnev. Hnev na tých, ktorý nám nedajú to, čo nám patrí, alebo ktorí nám to, čo nám patrí blokujú alebo nás o to okrádajú. (Paradoxne hnev sa v nás ozve dokonca aj vtedy, keď sa bude jednať o tú poslednú, duchovnú potrebu. Preto existuje aj termín svätý hnev. Len si spomeňme na rozhnevaného Ježiša, keď s bičom v ruke vyháňal kupcov z chrámu.)

Hnev robotníka z dnešného evanjelia je dôkazom toho, že jeho rozmýšľanie fungovalo čisto na rovine spravodlivosti. Mal dojem, že hospodár tým, že dal rovnakú plácu všetkým robotníkom bez ohľadu na to, ako dlho pracovali bol nespravodlivý. Avšak, bol či nebol hospodár nespravodlivý?

K odpovedi sa dostaneme, keď si tohto robotníka predstavíme izolovaného, to znamená, že by nevidel, ako hospodár vypláca ostatných. Bol by býval spokojný? Jednoznačne áno. Hospodár ho totiž neukrátil o nič. Dal mu presne to, čo mu patrilo, celú sumu, na ktorej sa dohodli.

Hospodár bol teda spravodlivý. No bol zároveň aj veľkodušný. Tým, čo prišli do jeho práce prví, dal to, čo im patrilo, no tým, ktorí prišli neskoršie, dal aj to, čo im nepatrilo. S týmito poslednými jednal nie na úrovni spravodlivosti, ale na úrovni veľkodušnosti. Byť veľkodušným znamená dať človeku aj to, čo mu síce nepatrí, no čo mu môže pomôcť dostať sa na úroveň, ktorú potrebuje. Napríklad robotníci, ktorí prišli neskôr, nemali nárok na mzdu, ktorú dostali. Ale celkom isto ju potrebovali, pretože mali asi rodiny a potrebovali ich zabezpečiť. A tak hospodár im dal, čo uznal za vhodné. To, čo dostali, bolo to, čo potrebovali, aj keď nemali na to nárok.

V bežnom živote je známy termín dotácia. Napríklad niekto, kto má, dotuje toho, kto nemá, aby sa mohol rozbehnúť alebo aby si mohol vybudovať základňu, na ktorej by potom neskôr, už sám, bez dotácie, staval. Dotácia jestvuje aj v rodinách, aj keď sa to tam tak nenazýva. Rodičia platia deťom štúdiá a ostatné veci a to nie preto, že by si to ich deti zaslúžili, ale preto, aby ich postavili na nohy. Bázou pre dotáciu teda nie je spravodlivosť, ale veľkodušnosť.

Pochopiť jednanie na tejto úrovni nie je však pre niektorých ľudí ľahké. Na to treba istú zrelosť. V teórii vieme, že ako ľudia sme rôzni a že teda máme aj rôzne potreby, no v praxi to akosi nie sme schopní uznať. Príkladov na to nájdeme nespočet a to nielen v rodinách, kde sú deti, ale aj v spoločenstvách dospelých, ba dokonca v kláštoroch. Mnohí z nás aj ako dospelí fungujeme podľa detskej mentality, ktorá nie je schopná tolerovať rozdiely v množstve prijatých vecí a toto potom priamo spájame so spravodlivosťou či nespravodlivosťou. Akosi notoricky zabúdame, že rozdiely sú namieste, pretože my sme rozdielni. Každý z nás má iné potreby v jedle, iné potreby, čo sa týka času vyhradeného na odpočinok, na rekreáciu, na prácu, na zábavu, na telesné cvičenie, na štúdium, na modlitbu. Náš temperament, osobnosť a životný štýl od každého z nás vyžadujú iné disponovanie s časom a energiou. Mentalita, založená na tom že „keď to môže mať sused, tak to môžem, ba musím mať aj ja”, odráža nezrelé, detské myslenie.

Robotník z evanjelia mal teda myslenie, ktoré bol nielen detské, ale aj nebezpečné, pretože u neho prerástlo do závisti a žiarlivosti. A tieto dve neresti, ktoré majú ten istý koreň vedú k tragédiám ba často až katastrofám vo vzťahoch nielen medzi jednotlivcami, ale aj medzi skupinami ľudí ba celými národmi.

Keď sa vrátime do evanjelia, okrem toho, že máme rozdielne potreby, treba si v ňom všimnúť ešte dve iné dôležité veci. Prvou je, že tí, ktorí pracovali menej, neboli leniví. Oni tam na námestí stáli už od rána, teda pracovať chceli. Ibaže skorej ich nikto nenajal. Po druhé, v príbehu z evanjelia je jedna veľmi dôležitá, v istom zmysle kľúčová pointa. Totiž, že hospodár ani nemohol jednať inak. On nemohol dať nikomu menej, než jeden denár. Jednoducho nemohol; lebo to, čo delil – a to je skrytý zmysel tohto podobenstva – bol totiž Boh. A Boha nemožno deliť. Boha buď máme, alebo ho nemáme. Podobenstvo je v skutočnosti odpoveďou na dotaz Petrov, nachádzajúci sa niekoľko veršov pred ním: „My sme všetko opustili, čo za to dostaneme?” Peter sa tu správal ako šéf apoštolskej odborovej organizácie. Ježiš ho upozornil na to, že dostal Boha a to je to najväčšie, čo mohol dostať. A Boh je to najväčšie, čo môže dostať každý, nielen ten, kto sa stal jeho apoštolom, ale aj napríklad obrátení hriešnici či neskôr zločinec po pravej strane Ježišovho kríža.

Brat, sestra, je pre nás šťastím, že Boh sa neriadi podľa spravodlivosti, ale podľa veľkodušnosti. Pretože, ak by sa riadil iba podľa spravodlivosti, koľko by sme v skutočnosti zarobili? A kto z nás by obstál?

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu. 








All the contents on this site are copyrighted ©.