Pápež František načrtol kolumbijským politikom cestu pokoja a zmierenia

Kolumbia 7. septembra – Prvý príhovor počas svojej apoštolskej cesty v Kolumbii adresoval pápež František miestnym autoritám, s ktorými sa dnes stretol pred prezidentským palácom na bogotskom námestí Plaza de Armas.

Svätého Otca si prišlo vypočuť viac než 750 politických a náboženských predstaviteľov, diplomatov a zástupcov verejného i kultúrneho života. Zmierenie po viac než pol storočí násilia je podľa pápežových slov možné dosiahnuť vďaka správnym zákonom, účasti a začlenenia všetkých do procesu ako aj prostredníctvom boja proti chudobe.

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s autoritami 7. septembra 2017 v Bogote

Vážený pán prezident, vážení členovia vlády a diplomatického zboru, ctené osobnosti, predstavitelia občianskej spoločnosti, dámy a páni!

Srdečne zdravím pána prezidenta Kolumbie Juana Manuela Santosa a ďakujem mu za milé pozvanie navštíviť túto krajinu v osobitne významnom okamihu jeho dejín; pozdravujem aj členov vlády Kolumbijskej republiky a diplomatického zboru. A skrze vás, predstaviteľov občianskej spoločnosti, chcem srdečne pozdraviť celý kolumbijský ľud v týchto prvých okamihoch mojej apoštolskej cesty.

Do Kolumbie prichádzam v stopách mojich predchodcov, blahoslaveného Pavla VI. a svätého Jána Pavla II., a tak ako ich, i mňa sem ťahá túžba zdieľať s mojimi kolumbijskými bratmi dar viery, ktorý sa v týchto krajoch tak silno zakorenil, a nádej, pulzujúcu v srdciach všetkých. Jedine takto, s vierou a nádejou, sa dajú prekonať početné ťažkosti pri napredovaní a vybudovať krajinu, ktorá bude vlasťou a domovom pre všetkých Kolumbijčanov.

Kolumbia je národ požehnaný mnohorakým spôsobom; obdivuhodná príroda svojou nádherou nielenže v človeku zanechá úžas, ale ho i pozýva k tomu, aby sa o ňu staral s rešpektom voči jej biodiverzite. Kolumbia je druhou krajinou vo svetovom rebríčku biodiverzity a pri potulkách sa tu dá zakúsiť a vidieť, aký dobrý je Pán (porov. Ž 34,9), keď vás obdaroval tak obrovskou rozmanitosťou flóry a fauny v jej dažďových pralesoch, v pastvinách, v [prímorskej oblasti] Chocó, v skalnatých útesoch Cali, a v horách ako je pohorie La Macarena i na mnohých ďalších miestach. Rovnako prekypujúca je i kultúra krajiny; čo je však ešte dôležitejšie, Kolumbia je bohatá na ľudské kvality svojho ľudu, mužov a žien prívetivého a dobrého ducha; na osoby húževnaté a odvážne pri zdolávaní prekážok.

Toto stretnutie je pre mňa príležitosťou vyjadriť svoje uznanie za úsilie vynaložené v posledných desaťročiach na ukončenie ozbrojeného násilia a na nájdenie ciest k zmiereniu. V uplynulom roku sa nepochybne dosiahol mimoriadny pokrok; napredujúce kroky umožňujú rast nádeje v presvedčení, že hľadanie mieru je prácou, ktorá sa nikdy nekončí; úlohou, ktorá nepozná odpočinok a ktorá požaduje pričinenie sa všetkých. Je prácou, ktorá si žiada nezlyhať v úsilí o budovanie jednoty národa, a – navzdory prekážkam, odlišnostiam a rozdielnym prístupom vo veci dosiahnutia mierového spolužitia – nepoľavovať v zápase o nadŕžanie kultúre stretnutia, ktorá si vyžaduje dať do centa každej politickej, sociálnej a ekonomickej činnosti ľudskú osobu, jej nesmiernu dôstojnosť a rešpekt voči spoločnému dobru. Kiež nám toto úsilie umožní uniknúť každému pokušeniu k pomste a vyhľadávaniu čisto jednostranných a krátkodobých záujmov. Pred chvíľou sme počuli spievať: „Kráčať si vyžaduje svoj čas“. Je to na dlhý čas. Čím ťažšia je cesta, ktorá vedie k mieru a dohode, tým viac úsilia musíme vynaložiť pri spoznávaní druhých, pri uzdravovaní rán a budovaní mostov, pri posilňovaní vzťahov a pomáhaní si navzájom (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 67).

Motto tejto krajiny znie: „Sloboda a poriadok“. V týchto dvoch slovách je skryté celé učenie. Občanov si v ich slobode treba vážiť a treba ich chrániť stabilným poriadkom. Nie zákon silnejšieho, ale sila zákona schváleného všetkými je tým, čo zabezpečuje spolužitie v mieri. Sú potrebné spravodlivé zákony, ktoré dokážu zaručiť takúto harmóniu a pomôžu prekonať konflikty, čo nivočili tento národ celé desaťročia; zákony, ktoré nepramenia z pragmatickej požiadavky usporiadať spoločnosť, ale skôr z túžby vyriešiť štrukturálne príčiny chudoby, ktoré vedú k vyraďovaniu a násiliu. Len tak sa dá uzdraviť z choroby, ktorá robí spoločnosť krehkou a nehodnou a sústavne ju necháva na prahu nových kríz. Nezabudnime, že nespravodlivosť je koreňom každého sociálneho zla (porov. Evangelii gaudium, 202).

V tejto perspektíve vás povzbudzujem, aby ste svoj pohľad nasmerovali na tých, čo sú dnes marginalizovaní, vylúčení zo spoločnosti; s ktorými už väčšina nepočíta a držia sa v úzadí a kúte. Pre vytváranie a formovanie spoločnosti sme potrební všetci. Tá sa nedá dosiahnuť iba niekoľkými s „čistou krvou“, ale všetkými. A v tomto spočíva veľkosť a krása krajiny: v skutočnosti, že všetci sú prijatí a všetci sú dôležití. Ako títo mladí, ktorí by radi svojou spontánnosťou urobili tento protokol oveľa ľudskejší. Všetci sme dôležití. Bohatstvo spočíva v rozmanitosti. Myslím na tú prvú cestu sv. Petra Klaverského z Cartageny až do Bogoty, brázdiac rieku Magdalenu: jeho údiv je i naším údivom. V minulosti i dnes, upriamujme svoj pohľad na rozličné etniká a obyvateľov tých najvzdialenejších oblastí, na roľníkov. Upriamme ho na tých najslabších; na tých, čo sú vykorisťovaní a týraní; na tých, čo sú bez hlasu, lebo ho boli zbavení, alebo ho ani nikdy nemali, či im nebol vôbec priznaný. Pozrime sa tiež na ženy, na ich prínos, talent, ich materstvo s rôznymi úlohami. Kolumbia potrebuje všetkých, aby sa s nádejou otvorila budúcnosti.

Cirkev, verná svojmu poslaniu, sa zasadzuje za mier, spravodlivosť a spoločné dobro. Uvedomuje si, že evanjeliové princípy tvoria významnú dimenziu v sociálnom tkanive Kolumbie, a preto môžu v mnohom prispieť k rastu krajiny. Zvlášť posvätný rešpekt k ľudskému životu, najmä k tomu najslabšiemu a bezbrannému, je uholným kameňom pri budovaní spoločnosti oslobodenej od násilia. Ďalej nemôžeme nevyzdvihnúť sociálnu dôležitosť rodiny, ktorú Boh chcel ako ovocie lásky manželov, ako «miesto, kde sa učíme žiť v pluralite a tiež prináležať druhým» (Evangelii gaudium, 66). Prosím vás, aby ste tiež načúvali chudobným; tým, čo trpia. Vždy sa im pozerajte do očí a nechajte, aby vás skúmali svojimi tvárami, zvráskavenými utrpením, a prosiacimi rukami. Práve od nich človek dostáva skutočné lekcie o živote, ľudskosti, dôstojnosti. Pretože – ako to stojí vo vašej národnej hymne – tí, čo stonajú v putách, chápu slová toho, ktorý zomrel na kríži.

Dámy a páni, máte pred sebou krásne a ušľachtilé poslanie, ktoré je ale zároveň i náročnou úlohou. V srdci každého Kolumbijčana rezonuje duch veľkého rodáka: «Hoci zoči-voči útlaku, drancovaniu a opustenosti, jednako je našou odpoveďou život. Ani záplavy, ani mor, ani hlad, ani pohromy, ba ani nekonečné vojny počas storočí nemohli zmariť trvalý náskok života nad smrťou. Náskok, ktorý sa zväčšuje a zrýchľuje». Je preto možná – pokračuje Gabo – «nová a mohutná utópia života, kde nikto nebude môcť rozhodovať za iných, dokonca ani o spôsobe smrti, kde bude láska naozaj istou a šťastie bude možné, a kde pokolenia, odsúdené na stáročia opustenosti, dostanú konečne a navždy druhú šancu na zemi» (Gabriel García Márquez, Príhovor pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny, 1982).

Priveľa času ubehlo v nenávisti a pomste... Opustenosť v ustavičnom postavení jedných proti druhým sa už ráta na desaťročia, ba i storočie. Nechcime, aby akýkoľvek druh násilia skrátil alebo vyhasil čo len jediný ďalší život. Chcel som prísť až sem, aby som vám povedal, že nie ste sami; že nás je mnoho takých, čo vás chcú v tomto kroku sprevádzať. Táto moja cesta chce byť povzbudením pre vás, príspevkom, ktorý by trochu vyhladil cestu k zmiereniu a pokoju.

Ste v mojich modlitbách. Modlím sa za vás, za súčasnosť i budúcnosť Kolumbie.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk,jb-