Rozhovor s P. Luciánom Boguckým, predstaveným spovedníkov vo Vatikáne

Vatikán 5. augusta – Novým predstaveným kolégia vatikánskych spovedníkov sa stal minorita páter Lucián Mária Bogucki. Rozhodol o tom 19. mája spolu s radou generálny minister Rádu menších bratov konventuálov Marco Tasca.

50-ročný kňaz, ktorý pochádza z Poľska, v minulosti pracoval osem rokov ako predstavený minoritov na Slovensku. Dnes je spovedníkom v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne a zároveň špirituálom Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme.  

Páter Lucián Bogucki nám pri príležitosti svojho vymenovania za predstaveného spovedníkov vo Vatikáne poskytol rozhovor.

AUDIO:

Ako ste prijali správu, že budete zodpovedným za kňazov, ktorí spovedajú vo Vatikáne? Prekvapila vás, alebo ste to očakávali?

„Viac menej som to očakával, lebo už dlhšie sa o tom rozprávalo a bratia mi naznačovali, že ma vidia v tejto službe rektora Kolégia vatikánskych spovedníkov. Prijal som to ako výzvu, ako konkrétnu službu.“

Ako prebieha voľba nového predstaveného kolégia vatikánskych spovedníkov? Je to rozhodnutie jedného človeka, alebo celej komunity?

„Je to rozhodnutie generálneho predstaveného spolu s radou, ale skôr posiela svojho zástupcu, ktorým bol generálny vikár nášho rádu, ktorý rozprával s každým z bratov a každý brat mal navrhnúť dvoch – troch kandidátov, ktorých si vie predstaviť na tomto poste.“ 

V čom presne bude spočívať vaša nová služba a ako dlho bude pôsobiť v tejto funkcii?

„Moja nová služba bude trvať štyri roky. V prvom rade som predstavený rehoľnej komunity vo Vatikáne. Naša komunita je tým výnimočná, že má len jeden druh pastorácie: spovedanie v Bazilike sv. Petra.

Ako rektor kolégia som v prvom rade zodpovedný za to, aby tí, čo spovedajú, dodržiavali poriadok, aby spovednice neboli prázdne. Keď niekto vypadne, musím sa postarať o to, aby boli zástupcovia. Rovnako sa musím starať o normálny chod komunity: aby bolo čo jesť, čo piť, kde spať a aby sa tiež bratia nezabudli modliť.“ 

Aká veľká je vaša komunita?

„Je nás štrnásť bratov desiatich národností. Všetci sme kňazi. Sme tiež v pokročilom veku, takže medzi nami nie sú žiadni nováčikovia, všetci majú za sebou životné skúsenosti v iných oblastiach, vo svojich provinciách, vo svojich krajinách. Sú to zrelí muži.“

Vy ste pôvodom Poliak, máme vynikajúcu slovenčinu. Dlhé roky ste pôsobili na Slovensku. Cítite sa byť tak trochu Slovákom?

„Mnohokrát som už povedal, že síce mám poľskú národnosť, poľský pas, ale srdcom som Slovák. Už to, že som sa narodil priamo na slovensko-poľských hraniciach [v obci Piwniczna, neďaleko Mníšku nad Popradom – pozn. red.]. Moji predkovia z otcovej strany pochádzajú zo Slovenska, mám skutočne veľmi blízko k slovenskému národu po každej stránke. Ja nerobím rozdiely medzi Poliakmi a Slovákmi. Mám natoľko veľké srdce, že oba tieto národy sa do neho vtesnajú.“

Svätý Otec František počas svojho pontifikátu viackrát poukázal na dôležitosť sviatosti zmierenia. Sám dokonca zasadol do spovednice, či už ako kňaz vysluhujúci sviatosť alebo ako veriaci, ktorý sviatosť prijal. Ste s pápežom ako spovedníci vo Vatikáne v nejakom užšom kontakte?

„Nie, nie sme, i keď je mojou túžbou pozvať k nám Svätého Otca po prázdninách. Verím, že prijme toto pozvanie. Lebo predsa len túto službu milosrdenstva vykonávame aj v jeho mene. Všetci, čo sme vo Vatikáne, sme tam pre to, aby sme boli predĺžením Petrovej služby, lebo predsa len Svätý Otec nestíha robiť všetko sám.

Má na to obrovské množstvo ľudí, ktorí nie vo svojom, ale v jeho mene vykonávajú túto službu. Samozrejme v prvom rade v mene Pána Ježiša, ale tiež v mene Svätého Otca. On nemôže sedieť v Bazilike a spovedať, takže má na to penitenciárov, ktorí vykonávajú túto úlohu. A my sa to snažíme robiť v duchu pápeža Františka.“

V Jubilejnom roku milosrdenstva navštívil Baziliku sv. Petra vo Vatikáne približne 20 miliónov pútnikov. Odrazilo sa to aj na záujme o spoveď?

„Veľmi, skutočne to bol milostivý čas. Pre mňa to bol rok, kedy som si uvedomil, že má zmysel byť vo Vatikáne, v Bazilike sv. Petra. Mnohokrát som sa totižto pýtal, prečo som tu, prečo nie som na Slovensku medzi svojimi veriacimi? Zvlášť vtedy, keď boli spovednice prázdne.

V Jubilejnom roku som skutočne pocítil, že je [o spoveď] veľký záujem. Bolo to cítiť dvoj – trojnásobne. Tí, ktorí spovedali v španielčine a v angličtine, toho mali ešte oveľa viac. Dennodenne to boli desiatky ľudí. Takže Bohu vďaka a nielen za tento počet. V prvom rade za tých ľudí, ktorí skutočne hľadali milosrdenstvo a prichádzali, aby si dali životy do poriadku po dlhých rokoch.“

Mnohí ľudia majú zo spovede strach a nechápu význam tejto sviatosti. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí neboli roky na spovedi? V čom spočíva krása sviatosti zmierenia?

„Aby sa nebáli. Aj ja, čo sa spovedám každé dva týždne, mám nejaký ten strach sa spovedať. Je to pochopiteľné. Keď má človek hovoriť o svojich zlyhaniach, nedostatkoch, o svojich hriechoch, tak má pocit úzkosti, strachu, zahanbenia. To nie je nič zlé. Tým viac si potom vážime samotné odpustenie.

Takže, áno, boj sa, ale buď odvážny a urob krok, ktorý ti dá obrovskú slobodu. A neboj sa, v spovednici sa nestretneš s kňazom, ktorý by ťa trestal, ktorý by ťa odmietol. Každý kňaz, nech by vyzeral akokoľvek, tak v spovednici si uvedomuje, že je v prvom rade nástrojom milosrdenstva.“

Ak by sme to teda zhrnuli, v čom spočíva krása sviatosti zmierenia?

„Krása sviatosti zmierenia spočíva v stretnutí sa s milosrdným otcom. Kňaz si uvedomuje, že je milosrdný otec, nie spravodlivý sudca. Lebo aj milosrdenstvo je prejavom spravodlivosti. Teda je to stretnutie s niekým, kto na mňa čaká.

Keď niekam idem a viem, že nikto na mňa nečaká, že budem možno niekoho vyrušovať, to nie je príjemný pocit. Keď však vidím, že kňaz sedí v spovednici to znamená, že na mňa skutočne čaká, nie som mu na príťaž. Je tam pre mňa. A môžem to povedať za všetkých kňazov, že čím tvrdší hriešnik, tým väčšia radosť zo strany kňaza.“

V spovednici presedíte hodiny, nepochybne je to fyzicky i psychicky náročné. Ako oddychujete, relaxujete?      

„Áno, i keď nie vždy sú penitenti, je to psychická záťaž, najmä teraz, keď je horúco aj v Bazilike sv. Petra. Pre mňa je oddych vždy poobede si ľahnúť aspoň na pár minút a natiahnem sa, dobre mi to padne. Musím sa však aj pohybovať, aby som nepribral. Šport, ktorý veľmi obľubujem, je cyklistika. Rád chodím na bicykli po Ríme, je to taký adrenalínový šport. Rád tiež chodím mimo Rím pozrieť si prírodu, okolie.

Už niekoľko rokov tiež organizujem cyklopúte. Ani tento rok nebude výnimkou. Od 7. augusta budeme organizovať cyklotúru v okolí Ríma. Viacero ľudí príde z Bratislavy a za desať dní si pozrieme okolie. Tento rok sme si zvolili Lazio. Budeme obdivovať krásy rímskeho regiónu, lebo mnohí ľudia, ktorí prídu do Ríma, nemajú čas pozrieť si okolie.“

Rozhovor pripravila Eva Jánošíková