Generálny predstavený jezuitov P. Arturo Sosa o výzvach pre rehoľu

Rím 31. júla – V deň keď Cirkev slávi sviatok sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitov a autora Duchovných cvičení, prinášame slová generálneho predstaveného jezuitov pátra Artura Sosu o  výzvach pre Spoločnosť Ježišovu v súčasnosti. Páter Sosa, ktorý po svojom zvolení 14. októbra 2016  absolvoval cesty na viacero kontinentov, aby sa zoznámil so súčasnou situáciou rehole, v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas takto zhrnul hlavné výzvy pre jezuitov:

„Chcel by som v syntéze zhrnúť výzvy pre Spoločnosť Ježišovu do dvoch skupín. Prvá sa týka chápania nášho príspevku k poslaniu Cirkvi zmierovať. Sú tu tri rozmery, ktoré sú vždy vzájomne prepojené: zmierenie s Bohom, zmierenie ľudí medzi sebou a zmierenie so stvorenstvom, ktoré je časťou tohto zmierenia s Pánom.

Prvou výzvou je teda cítiť sa spolupracovníkmi na tomto procese: skutočnosť, že zdieľame misiu, ktorá nie je naša, ale Pánova, a je to misia zverená Cirkvou, ktorej sme ako jezuiti súčasťou. Táto spolupráca má teda základ, ktorým je naša viera, viera, ktorá vychádza zo stretnutia s Pánom, zo skúsenosti s Bohom. Bola to jeho iniciatíva: Pán nám vyšiel v ústrety – vyšiel v ústrety každému jednému z nás – a dal nám zakúsiť svoje milosrdenstvo, svoju lásku. Vďaka tomu dokážeme vložiť v neho      celú našu dôveru. A na základe tejto viery sa môžeme aj usilovať prispieť ku Kristovej misii.

Poznanie Boha máme skrze Ježiša: Ježiš nám zjavil Boha, že je Trojjediný, že je prítomný a teraz koná v ľudských dejinách; že tento Boh je naďalej medzi nami. Prvou veľkou výzvou pre každého kresťana, a pre Spoločnosť Ježišovu zvlášť, je vnímať, rozlišovať, kde Boh koná v tomto momente ľudských dejín a ako to robí, aby sme mohli byť skutočne jeho nástrojom, aby sme spolupracovali a prispievali k tomu, čo on koná.

Skúsenosť Boha, ktorá zakladá našu vieru, nás oslobodzuje, robí nás nanovo slobodnými. A tak, vďaka slobode, ktorú nám dáva táto skúsenosť s Bohom, môžeme opravdivo hľadieť na kríže dnešného sveta. Vidíme Ježiša na krížoch dnešného sveta; preto vieme, že bez sociálnej spravodlivosti nie je možné zmierenie. Vieme, že bez spravodlivosti nemožno dosiahnuť dôstojný život, život v slobode, aký všetci ľudia a všetky národy potrebujú a zasluhujú si ho: môcť sa v pokoji deliť o tento svet.

Prispieť ku zmiereniu vo všetkých jeho dimenziách nás stavia pred výzvu naučiť sa viesť dialóg: ide o množstvo medzikultúrneho a medzináboženského dialógu. Pre nás ako členov Cirkvi a ako členov rehoľnej kongregácie sú toto skutočne priority. V tejto chvíli je Spoločnosť Ježišova multikultúrnym apoštolským telom, a toto nám umožňuje mať túto skúsenosť: skúsenosť vnútornej pestrosti, byť odzrkadlením pestrosti celého ľudstva.

Toto nás robí schopnými urobiť nasledujúci krok, ktorým je interkulturalita: obohatiť naše kultúry a takto urobiť cestu k pravej univerzalite, ktorou je tá, čo má základ a obohatenie v rozmanitosti, nie tá, čo sa skrýva alebo sa usiluje urobiť všetkých rovnakými, ako niektoré tendencie, ktoré sú dnes vo svete.

A tak, keď uznávame túto kultúrnu rozmanitosť, môžeme napredovať v pravej jednote ľudského rodu, ktorá je ako tá Božia. Boh je v Trojici, v rozmanitosti, a je Jeden. Aj my máme byť rozmanití a tvoriť jedno jediné ľudstvo.

Je tu ďalej dialóg medzináboženský, pretože náboženstvá spoločne môžu dať obrovský príspevok pre zmierenie medzi ľuďmi: to znamená, že na tomto poli zakusovania Boha, ľudskej skúsenosti, môžu náboženstvá veľa vykonať, keďže jedným z veľkých pohoršení dnešného sveta je klásť Boha za súčasť konfliktu, zatiaľ čo v akomkoľvek vyznaní je Boh tým, ktorý nás spája, Boh je ten, ktorý nás pozýva byť bratmi a sestrami. Vidí sa mi, že na tejto ceste máme pred sebou jednu peknú výzvu.

Druhá veľká skupina výziev je prispôsobovanie Spoločnosti Ježišovej pre nové časy, uviesť organizmus Spoločnosti Ježišovej do takého stavu, aby efektívnejšie spolupracoval vzhľadom na tieto výzvy. Toto sa začína vlastným obrátením, osobným obrátením každého z nás, obrátením v našom komunitnom živote: môžeme byť skutočne svedkami bratského života spoločníkov, medzi nami, okolo toho, ktorý nás spája, a tým je Ježiš. Láska k Ježišovi nás zjednocuje a prekonáva rozdiely medzi nami.

Je tu napokon konverzia inštitúcií, ktorá je najťažšia: jestvujú mnohé rezistencie v rámci inštitúcií. Toto si vyžaduje ako podmienku vyvinutie opravdivej schopnosti spoločného rozlišovania, ako spôsobu robiť rozhodnutia. A pápež pozval celú Cirkev k rozlišovaniu.“ -jb-