Cirkev uznala „obetovanie života z lásky“ za samostatný dôvod blahorečenia

Vatikán 11. júla – Cirkev oficiálne uznala za samostatný dôvod blahorečenia „obetovanie života z lásky“. Hoci nejde o klasické mučeníctvo, je to pripodobnenie sa Kristovi spečatené predčasnou smrťou osoby, ktorá žila cnostne a zanechala po sebe povesť svätosti.

Dnes vydaným Apoštolským listom motu proprio Maiorem hac dilectionem s podpisom Svätého Otca Františka sa „obetovanie života“ pripája k typickým kauzám, na základe ktorých Cirkev koná beatifikačný proces, ktorými sú „mučeníctvo“ či „život hrdinských cností“.

Latinský názov pápežského listu je citáciou Ježišových slov z Jánovho evanjelia: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). V úvodnej časti dokumentu Svätý Otec píše:

„Je isté, že hrdinská obeta života, vnuknutá a sprevádzaná láskou, vyjadruje pravé, úplné a príkladné pripodobnenie sa Kristovi, a preto si zasluhuje ten obdiv, ktorý spoločenstvo veriacich zvyčajne prechováva voči tým, čo dobrovoľne prijali mučeníctvo krvi alebo v hrdinskom stupni praktizovali kresťanské cnosti.“

Ako vysvetľuje sekretár Kongregácie pre kauzy svätých arcibiskup Marcello Bartolucci v dnešnom vydaní L´Osservatore Romano, nové motu proprio pridáva  štvrtú alternatívu argumentovania v procese blahorečenia. Medzi troma doterajšími alternatívami bolo na prvom mieste klasické mučeníctvo, pri ktorom Boží služobník dobrovoľne akceptoval násilnú smrť z lásky ku Kristovi a jeho mučiteľ konal z nenávisti k viere alebo k nejakej inej kresťanskej cnosti.  

Druhou argumentačnou cestou pri blahorečeniach je dôkaz hrdinských cností v živote kandidáta.  V tomto prípade sa vyžaduje aj potvrdený zázrak na príhovor Božieho služobníka. Treťou cestou sú výnimočné prípady uznania starobylého kultu, čo sa označuje aj názvom ekvipolentná beatifikácia (beatificazione equipollente).

Na základe nového motu proprio sa štvrtou cestou procesu blahorečenia stáva „obetovanie života“ (lat. vitae oblatio). Ako stanovuje dokument, aj v tomto prípade sa vyžaduje úradne potvrdený zázrak.

Hoci obetovanie života má s ostatnými spomenutými spôsobmi styčné body, má aj svoju osobitosť, vysvetľuje ďalej Mons. Bartolucci: „Cesta obetovania života sa čiastočne podobá na mučeníctvo, pretože je tu hrdinské sebadarovanie až na smrť, ale je tu rozdiel, pretože tu nie je prenasledovateľ, ktorý by nútil urobiť rozhodnutie proti Kristovi.“

V článku 2 Motu proprio Maiorem hac dilectionem pápež František stanovuje päť kritérií, ktoré musí spĺňať prípad obetovania života, aby sa dalo uvažovať nad beatifikáciou Božieho služobníka touto cestou. Po prvé, musí ísť o „slobodnú a dobrovoľnú obetu života a láskou motivované hrdinské akceptovanie istej a blízkej smrti“. Po druhé, „musí tu byť súvis medzi obetovaním života a predčasnou smrťou“. Po tretie sa žiada „praktizovanie kresťanských cností aspoň v základnom stupni pred obetovaním života a po ňom až do smrti“. Štvrtou podmienkou je „existencia povesti svätosti a jej znakov, aspoň po smrti“. Napokon piate pravidlo hovorí o „potrebe zázraku, ktorý sa udial po smrti Božieho služobníka a na jeho príhovor“.

Ako vysvetľuje sekretár Kongregácie pre kauzy svätých, obetovanie života „usque ad mortem“ (až na smrť) doteraz nepredstavovalo samostatný právnický typ kauzy, ale zahŕňalo sa ako špecifický detail buď do kauzy hrdinských cností, alebo do kauzy mučeníctva. Dnes je však podľa Mons. Bartolucciho „jasné, že to nebolo dostatočne spravodlivé voči tomuto opravdivému a v mnohých aspektoch dojemnému prejavu svätosti“. Ako príklad uvádza, že už pápež Benedikt XIV. (1740-1758) „nevylučoval z úcty oltára tých, ktorí darovali svoj život vo vrcholnom skutku lásky, ako napr. ošetrovanie chorých na mor.“

Pokiaľ ide o úradný proces, ktorým sa dospelo k vyhláseniu „obetovania života“ za samostatnú cestu v beatifikačnom procese, Kongregácia pre kauzy svätých túto otázku nastolila začiatkom roku 2014. Svätý Otec dal súhlas pokračovať v jej hlbšom skúmaní, čomu sa venovala päťčlenná komisia zložená zo špecialistov v odboroch biblických vied, dogmatickej teológie, spirituálnej teológie, práva a histórie.  V júni 2016 sa témou zaoberal kongres zložený z iných 15 odborníkov. Napokon po pozitívnom vyjadrení plenárneho zasadnutia Kongregácie pre kauzy svätých dňa 27. septembra 2016, kardinál Angelo Amato ako prefekt Kongregácie predložil záležitosť na schválenie Svätému Otcovi. Definitívnou formou schválenia je dnes publikované motu proprio Maiorem hac dilectionem s podpisom pápeža Františka.

„Týmto počinom sa náuka o kresťanskej svätosti, ktorú možno kanonizovať a tradičná procedúra Cirkvi pre beatifikáciu Božích služobníkov nielenže nepozmenili, ale sa obohatili o nové horizonty a príležitosti na povzbudenie Božieho ľudu, ktorý vo svojich svätých vidí Kristovu tvár, Božiu prítomnosť v dejinách a exemplárne uskutočnenie Evanjelia“ – uzatvára arcibiskup Marcello Bartolucci, sekretár Kongregácie pre kauzy svätých.  -jb-