2017-04-28 17:30:00

Pápež František na Mierovej konferencii univerzity Al-Azhar v Káhire


Vatikán/Egypt 28. apríla – V plnom znení prinášame príhovor pápeža Františka na Medzinárodnej konferencii za mier na pôde Univerzity Al-Azhar v Káhire dňa 28. apríla 2017.

Al Salamò Alaikum! (Pokoj vám!)

Je to veľký dar byť tu  a začať na tomto mieste moju návštevu Egypta, obrátiac sa na vás na tejto Medzinárodnej konferencii za mier. Ďakujem môjmu bratovi, veľkému imámovi, že ju navrhol a zorganizoval a že ma zdvorilo pozval. Chcem vám ponúknuť niekoľko myšlienok, vychádzajúc zo slávnej histórie tejto zeme, ktorá sa počas stáročí prejavila svetu ako zem civilizáciezem zmlúv.

Zem civilizácie. Už od staroveku bola civilizácia, ktorá povstala na brehoch Nílu synonymom vzdelanosti: v Egypte sa dostalo na výšku svetlo poznania, čo umožnilo zrod nesmierneho kultúrneho dedičstva tvoreného múdrosťou a dôvtipom, matematickými a astronomickými výdobytkami, veľkolepými formami architektúry a výtvarného umenia. Prehlbovanie poznania a hodnota vzdelania boli preferencie  dávnych obyvateľov tejto zeme, ktoré  priviedli k plodnému rozvoju. Sú to tiež preferencie nevyhnutné pre budúcnosť, rozhodnutia pokoja a pre pokoj, pretože nebude mieru bez primeraného vzdelania mladých generácií. A nebude  primeraného vzdelania pre dnešných mladých, ak výchova, ktorú dostanú, nebude dobre zodpovedať prirodzenosti človeka ako bytosti otvorenej a vzťahovej.

Vzdelanie sa stáva naozaj múdrosťou života, ak je schopné dostať z človeka, v kontakte s Tým, ktorý ho presahuje a s tým, čo ho obklopuje, to najlepšie z neho, formujúc jeho identitu tak, že nebude uzavretá sama do seba. Múdrosť sa zaujíma o druhých, prekonávajúc pokušenie ustrnúť a uzavrieť sa; otvorená a v pohybe, pokorná a skúmajúca zároveň, vie zhodnocovať minulosť a dať ju do dialógu s prítomnosťou, nezriekajúc sa primeraného hermeneutického vysvetľovania.  

Táto múdrosť pripravuje budúcnosť, v ktorej sa nesleduje presadzovanie vlastnej strany, ale zahrnutie druhého ako integrálnej časti seba samého. [Táto múdrosť] neúnavne  vyhľadáva i v dnešnej dobe príležitosti na stretávanie a  vzájomné podelenie sa. Z minulosti sa učí, že zo zla pramení len zlo a z násilia len násilie, v špirále, ktorá uväzňuje. Táto múdrosť odmietajúca hrabivosť pre seba, kladie do stredu dôstojnosť človeka, vzácneho v Božích očiach, a etiku hodnú človeka, odmieta strach z iného a nebojí sa poznávať tými prostriedkami, ktorými nás obdaril Stvoriteľ (porov. Posolstvo na svetový deň pokoja 2017, 5).

Práve na poli dialógu, najmä medzináboženského, sa od nás stále žiada kráčať spoločne, v presvedčení, že budúcnosť všetkých závisí aj od stretnutia medzi náboženstvami a kultúrami. V tomto zmysle nám práca Zmiešanej komisie pre dialóg medzi Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg a Výborom Al-Azharu pre dialóg ponúka konkrétny a povzbudzujúci príklad. Tri základné usmernenia, ak sú dobre prepojené, môžu tomuto dialógu napomáhať: povinnosť voči identite, odvaha k odlišnosti a úprimnosť úmyslov.

Povinnosť voči identite, ako prvá, pretože skutočný dialóg sa nemôže zakladať na nejednoznačnosti alebo na obetovaní dobra pre zapáčenie sa inému. Odvaha k odlišnosti, ako druhé, pretože toho, kto sa od nás líši, či už kultúrne alebo nábožensky, nemáme brať ako nepriateľa, ale prijať ho ako spoločníka na ceste, v rýdzom presvedčení, že dobro každého tkvie v dobre všetkých. A po tretie, úprimnosť úmyslov, pretože dialóg, ako autentické vyjadrenie človeka, nie je stratégiou na dosahovanie postranných cieľov, ale je cestou pravdy, na ktorú sa oplatí trpezlivo podujať pre premenu konkurencie na spoluprácu.

Vychovávať k úctivej otvorenosti a k úprimnému dialógu s druhým, priznávajúc mu základné práva a slobody, zvlášť náboženskú, predstavuje tú najlepšiu cestu pre spoločné budovanie budúcnosti, aby sme boli tvorcami civilizácie. Pretože jediná alternatíva k civilizácii stretnutia je necivilizovanosť zrážky. Inej niet. A pre skutočné zamedzenie barbarstva tých, ktorí rozdúchavajú nenávisť a podnecujú k násiliu, je potrebné sprevádzať a viesť k zrelosti generácie, ktoré budú odpovedať na podpaľačskú logiku zla trpezlivým vzrastom dobra: mladí, ktorí budú ako dobre zasadené stromy zakorenení do pôdy dejín a rastúc smerom Hore a spolu s ostatnými budú každodenne premieňať ovzdušie znečistené nenávisťou na kyslík bratstva.

V tejto civilizačnej výzve, tak veľmi naliehavej a vzrušujúcej sa od nás žiada, od kresťanov a moslimov, a od všetkých veriacich, prispieť naším dielom: «žijeme pod slnkom jediného milosrdného Boha. [...] V tomto zmysle sa môžeme vzájomne nazývať bratmi a sestrami [...], pretože bez Boha by život človeka bol ako nebo bez slnka» (Ján Pavol II., Príhovor k moslimským predstaviteľom, Kaduna (Nigéria), 14. feb. 1982). Nech vyjde slnko obnoveného bratstva v mene Boha a povstane z tejto zeme, pobozkanej slnkom, úsvit civilizácie pokoja a stretnutia. Nech sa za to prihovára sv. František z Assisi, ktorý pred ôsmimi storočiami prišiel do Egypta a stretol sa so sultánom Malikom al Kamilom.

Zem zmlúv. Po prvé zem kultivovanosti, a teraz zem zmlúv. V Egypte nevyšlo len slnko múdrosti; v tejto krajine zažiarilo i mnohofarebné svetlo náboženstiev: tu, počas dlhých storočí, odlišnosti v náboženstve vytvorili «formu vzájomného obohatenia stojaceho v službe jednotného národného spoločenstva» (Ján Pavol II., Príhovor pri ceremónii príchodu, Káhira, 24. feb. 2000). Stretli sa tu rôzne vierovyznania a rôzne kultúry sa premiešali bez toho, aby vzájomne splynuli, ale uznávajúc dôležitosť spojenectva pre spoločné dobro. Zmluvy takéhoto typu sú dnes naliehavejšie ako nikdy predtým. Keď o nich hovorím, chcem použiť symbol „Vrchu zmluvy“, ktorý sa týči v tejto krajine. Sinaj nám predovšetkým pripomína, že pravá zmluva na zemi nemôže nevziať do úvahy Nebesia; že predsavzatie ľudstva stretnúť sa v mieri nemôže nastať, keď zo svojho horizontu vylúči Boha, a nemenej môže ľudstvo vystúpiť na vrch pre to, aby sa zmocnilo Boha (porov. Ex 19,12).

Ide tu o aktuálne posolstvo vzhľadom na pretrvávajúci nebezpečný paradox súčasnosti, kvôli ktorému na jednej strane vládne tendencia odsúvania náboženstva do privátnej sféry, neuznávajúc ho za konštitutívnu dimenziu ľudského bytia a spoločnosti; na strane druhej, bez náležitého rozlišovania dochádza k miešaniu náboženskej sféry s tou politickou. Je tu riziko pre náboženstvo, že bude pohltené správou časných záležitostí a vystavené pokušeniu, že mu budú pochlebovať svetské mocnosti, ktoré ho v skutočnosti iba využívajú. Vo svete, ktorý zglobalizoval nielen mnoho užitočných technických prostriedkov, ale zároveň aj značnú ľahostajnosť a nedbalosť voči iným, a beží závratnou rýchlosťou, ktorú možno iba ťažko udržať, je možné rozpoznať clivú túžbu po veľkých otázkach o zmysle, ktorým dali vzrast práve náboženstvá a ktoré podnecujú rozpamätávanie sa na vlastný pôvod: povolanie človeka, stvoreného nie pre vyčerpanie sa vo vrtkavých pozemských záležitostiach, ale aby sa vydal na cestu smerom k Absolútnu, ku ktorému speje. Z týchto dôvodov, a to dnes zvlášť, náboženstvo nie je problémom, ale je súčasťou riešenia: Proti pokušeniu uvelebiť sa v sploštenom živote, kde sa všetko začína i končí tu dolu, pripomína nám, že je nevyhnutné pozdvihnúť ducha smerom Hore, aby sme sa naučili budovať mesto ľudí.

V tomto zmysle by som chcel, naďalej ideálne upierajúc zrak na vrch Sinaj, odkázať na tie prikázania, ktoré na ňom boli vyhlásené, prv než boli zapísané do kameňa.[1]. V centre týchto tzv. „desiatich slov“ zaznieva príkaz „nezabiješ“ (Ex 20,13), určený pre ľudí a národy v každom čase. Boh, milujúci život, neprestáva milovať človeka; preto ho vyzýva, aby vzdoroval cestám násilia, ako základný predpoklad každej zmluvy na zemi. K realizácii tohto imperatívu sú povolané predovšetkým – a dnes osobitne – náboženstvá. Pretože, zatiaľ čo naliehavo potrebujeme Absolútno, je nevyhnutné vylúčiť akúkoľvek absolutizáciu, ktorá by ospravedlňovala formy násilia. Násilie je totiž negáciou každej pravej zbožnosti.

Ako zodpovední náboženskí predstavitelia sme teda povolaní demaskovať násilie, ktoré si oblieka predstieranú posvätnosť a takto ťaží z absolutizácie egoizmov, a nie z opravdivého otvorenia sa pre Absolútno. Máme povinnosť pranierovať porušovania ľudskej dôstojnosti a ľudských práv, odhaľovať pokusy ospravedlniť akúkoľvek formu nenávisti v mene náboženstva a odsudzovať ich ako modloslužobný falzifikát Boha: jeho meno je Svätý, on je Boh pokoja, Boh salam (porov. Príhovor v hlavnej mešite Koudoukou, Bangui (Stredoafrická republika), 30. nov. 2015). A preto jedine mier je svätý, a nijaké násilie nemôže byť páchané v mene Boha, pretože by to znesväcovalo jeho Meno.

Z tejto krajiny, kde sa stretáva Nebo so zemou, z krajiny zmlúv medzi národmi a medzi veriacimi, spoločne opakujeme naše silné a jasné „nie“ každej forme násilia, odvety a nenávisti páchanej v mene náboženstva alebo v mene Božieho mena. Spoločne vyhlasujeme nezlučiteľnosť násilia a viery, nezlučiteľnosť aktu viery a aktu nenávisti. Spoločne prehlasujeme posvätnosť každého ľudského života, zoči-voči akejkoľvek forme násilia: fyzického, sociálneho, výchovného či psychologického. Viera, ktorá sa nerodí zo slobodného srdca a z autentickej lásky voči milosrdnému Bohu, je formou zvykovej či sociálnej príslušnosti, ktorá človeka neoslobodzuje, ale utláča. Vždy tvrdíme: čím viac človek rastie vo viere v Boha, tým viac rastie i v láske voči blížnemu.

Ale náboženstvo isto nie je povolané len k tomu, aby strhávalo masku zlu. Nesie v sebe povolanie podporovať pokoj a to dnes azda viac než kedykoľvek predtým[2]. Bez toho, aby sme prepadli zmierlivému synkretizmu (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 251), je našou úlohou modliť sa jedni za druhých, prosiac Boha o dar pokoja, stretávať sa, viesť dialóg a podporovať svornosť v duchu spolupráce a priateľstva. My, ako kresťania – ja som kresťan – «nemôžeme vzývať Boha ako Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým z ľudí, stvorených na Boží obraz» (Druhý vatikánsky koncil, Deklarácia Nostra aetate, 5).

Bratia všetkých. Ba čo viac, uznávame, že – zabratí do neustáleho boja proti zlu, ktoré hrozí svetu, že prestane byť «miestom pravého bratstva» – tým, ktorí «veria Božej láske, [On] dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna» (Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 37-38). Práve naopak, je nevyhnutná: vskutku, zvyšovanie hlasu a pretekanie sa v zbrojení za účelom vlastnej obrany neslúži k ničomu: dnešok potrebuje tvorcov mieru, nie zbraní; dnes je treba budovateľov pokoja, nie vyvolávačov konfliktov; hasičov, nie podpaľačov; ohlasovateľov zmierenia, a nie propagátorov ničenia.

So znepokojením sme svedkami skutočnosti, že zatiaľ čo na jednej strane dochádza k prehliadaniu konkrétnej životnej reality ľudí v mene cieľov, ktoré sa nikomu neprizerajú do očí, na strane druhej sa ako reakcia objavuje demagogický populizmus, ktorý istotne nenapomáha konsolidácii mieru a stabilite: nijaké podnecovanie násilia nie je totiž garanciou mieru a každá jednostranná akcia, ktorá nenaštartuje konštruktívne a zdieľané procesy, je v skutočnosti iba na radosť prívržencom radikalizmu a násilia.

Aby sa predišlo konfliktom a budoval sa mier, je zásadne dôležité usilovať sa o odstránenie situácií chudoby a vykorisťovania, v ktorých sa extrémizmy udomácňujú oveľa ľahšie, a zablokovať toky peňazí a zbraní smerujúce k tým, ktorí vyvolávajú násilie. Ešte podstatnejšie je však nevyhnutné zastaviť šírenie zbraní, ktoré, ak sa vyrobia a dostanú na trh, budú skôr či neskôr aj použité. Iba vnesením svetla do nekalých praktík, ktoré živia rakovinu menom vojna, možno predísť jej skutočným príčinám.

Táto naliehavá a závažná úloha zaväzuje všetkých tých, čo nesú zodpovednosť za krajiny, organizácie a za médiá, ako aj nás, zodpovedných za spoločnosť; sme zodpovední pred Bohom, pred dejinami i pred budúcnosťou za naštartovanie mierových procesov, každý na svojom poli, usilujúc sa položiť pevné základy zmluvy medzi národmi a štátmi. Žičím tomu, aby Egypt, táto vznešená a drahá krajina, mohla s Božou pomocou naďalej odpovedať na svoje povolanie ku kultúrnosti a k zmluve, prispievajúc tak k rozvoju mierových procesov pre tento milovaný ľud i pre celý blízkovýchodný región.

Al Salamò Alaikum! (Pokoj vám!)

Preklad: Slovenská redakcia VR -ab, mk, jb-

 

[1] „Boli napísané do srdca človeka ako univerzálne platný morálny Zákon, platný v každom čase a na každom mieste“. Tieto prikázania ponúkajú „pravý základ pre život jednotlivcov, spoločnosti a národov; [...] sú jedinou budúcnosťou pre ľudskú rodinu. Zachraňujú človeka pred ničivou silou egoizmu, nenávisti a klamstva. Ukazujú na všetky falošné božstvá, ktoré človeka vedú do otroctva: sebalásku až po vylúčenie Boha zo svojho života, žiadostivosť moci a pôžitkárstvo, ktorá rozvracia poriadok spravodlivosti a degraduje našu ľudskú dôstojnosť a dôstojnosť nášho blížneho“, Ján Pavol II., Homília z bohoslužby slova na vrchu Sinaj, Kláštor sv. Kataríny, 26. februára 2000.

[2] „Ako azda nikdy predtým v dejinách sa dnes všetkým ľudom stal jasným skutočný súvis medzi pravým náboženským postojom a nesmiernym dobrom mieru“ (Ján Pavol II., Príhovor zástupcom kresťanských cirkví, cirkevných spoločenstiev a svetových náboženstiev, Assisi, 27. októbra 1986).








All the contents on this site are copyrighted ©.