Vladyka Cyril Vasiľ SJ: Bohatstvo veľkonočnej liturgie

Bohatstvo byzantskej liturgickej tradície je dnes všeobecne uznávané a oceňované a je predmetom seriózneho rozboru a štúdia - a to ako po stránke obsahovej, tak z hľadiska používania svojských výrazových prostriedkov. Je len samozrejmé, že ohlasovanie umučenia a vykupiteľskej smrti Pána Ježiša, jeden z nosných pilierov evanjeliovej zvesti, má svoje privilegované postavenie aj v štruktúre liturgického roka. Celá duchovná príprava veľkopôstneho obdobia smeruje k svojmu vyvrcholeniu, k zvestovaniu Kristovho víťazstva nad smrťou a hriechom, k Pasche.

Z bohatstva liturgických prvkov Veľkého týždňa a Veľkej noci si dnes chceme bližšie všimnúť najkrajší a najvýraznejší prejav paschálnej liturgie - kánon utierne. Slovo kánon, teda regula, pravidlo, je všeobecné označenie skupiny hymnických piesní rannej liturgie hodín. Skladá sa z deviatich alebo ôsmich ód. Každá óda je zložená z viacerých strof, najmenej z troch. Prvá z nich sa nazýva irmos, teda model. Na základe jeho melódie sa modulujú ďalšie verše tej ktorej ódy. Celú štruktúru doplňujú ďalšie básnicko-liturgické útvary, ako sú ypakoj, kathisma, kondák atď.

Kým u mnohých iných častí liturgie hodín je autor neznámy, pri veľkonočnom kánone sa za jeho tvorcu súhlasne pokladá sv. Ján Damascénsky. Kto bol tento muž, tento básnik a teológ v jednej osobe, ktorý dokázal pravdy viery vyjadriť s tak hlbokým citom a pritom vysokou umeleckou formou, že jeho dielo aj dnes sprostredkuje spontánny kontakt s Nadprirodzenom?

Životopisné pramene nám o ňom poskytujú dosť chudobné správy. Narodil sa v Damasku, v dnešnej Sýrii, ku koncu 7. storočia. V tom čase už bola táto oblasť ovládaná mohamedánskymi Arabmi, kresťanstvo však bolo tolerované. Vidíme to aj z toho, že jeho otec bol vysokým úradníkom na dvore damaského kalifa.

Mladému Jánovi sa dostalo najlepšieho literárneho i filozofického vzdelania, zdá sa, že istý čas bol aj nástupcom svojho otca vo vysokej dvorskej funkcii. Čoskoro sa však rozhodol pre službu Večnému Kráľovi. Okolo roku 720 sa utiahol do palestínskeho kláštora sv. Sábu. Ešte pred rokom 726 bol vysvätený za kňaza. Jeho predchádzajúce vzdelanie i osobné vlohy ho uschopňovali na štúdium teológie. V tejto oblasti aj čoskoro vynikol a stal sa jedným z najpoprednejších učencov svojej doby.

Jeho najznámejším dielom je Prameň poznania, akýsi súhrn, či summa gréckej teologickej tradície. Známy je svojím jedinečným teologickým zdôvodnením úcty sv. obrazov, počas obrazoboreckého boja, i mnohými spismi o Najsvätejšej Panne. Preslávil sa aj ako kazateľ, a to najmä v meste Jeruzalem. Niekedy je označovaný ako posledný z východných Otcov, ktorý uzatvára slávne obdobie prvotného rozkvetu východnej teológie. Dátum jeho smrti nie je presne známy, zomrel niekedy okolo roku 750.

Mnohé z jeho diel sú dnes ťažšie dostupné širšej verejnosti, ale celému Božiemu ľudu ostáva blízky svojimi básnicko-náboženskými výtvormi, ktoré obohacujú liturgiu počas celého roka. Medzi nimi je kánon Veľkonočnej utierne skutočne najznámejším a hádam aj najkrajším. Môžeme v ňom pozorovať prelínanie sa viacerých rovín, v ktorých sa ohlasuje mystérium Paschy. Napríklad evanjeliovú rozpravu o príchode zbožných žien myronosičiek k hrobu zhŕňa ypakoj 4. hlasu nasledovne:

„Keď Márie prišli včasráno - a kameň z hrobu našli odvalený - anjel im vyčítal: - Prečo hľadáte Boha, odetého večným svetlom, - medzi mŕtvymi, ako človeka? - Pozrite si v hrobe plachty. - Choďte a zvestujte svetu, - že Pán vstal a smrť premohol, lebo je Syn Boží, ktorý spasil ľudské pokolenie.“

Z Kristovho víťazstva sa raduje celý vesmír, čo je vyjadrené v 3. a 1. slohe irmosu takto: „Dnes je všetko plné svetla, - nebo, zem, i priepasť podsvetia. - Nech oslavuje všetko tvorstvo vzkriesenie Kristovo. - Ono je našou spásou. Nech sa nebesá dôstojne veselia, - nech sa raduje zem, nech spieva celý vesmír viditeľný i neviditeľný, - lebo žije Kristus, radosť všetkých vekov.“

Účasť človeka na Kristovom vzkriesení je spojená aj s účasťou na jeho kríži, čo tiež spievame v 3. irmose: „Včera som bol pochovaný s tebou, Kriste, - dnes s tebou vstávam z mŕtvych. - Včera som s tebou pnel na kríži. - Preto osláv ma, Spasiteľ, - vo svojom kráľovstve.“

Liturgia tu nezabúda zdôrazniť oslavu konkrétneho dňa Pánovho víťazstva; v siedmom irmose spievame: „Naozaj večne bude žehnaná a ospevovaná - táto noc našej spásy - ako jasná zora krásneho dňa, - svedok Kristovho vzkriesenia, - lebo v nej večné Svetlo, - z hrobu všetkým zažiarilo.“

Hrob, symbol smrti sa pre kresťana stáva zdrojom nádeje. Veď pred naším duchovným zrakom vidíme prázdny Kristov hrob. „Príďte a pite z nového prameňa, - ktorý nevyviera zázračne z kameňa. - Je to zdroj nesmrteľnosti, - hrob, ktorý nám daroval Krista, - Našu záchranu a silu.“

Už aj tieto útržky z veľkonočného kánonu sv. Jána Damascénskeho nám pomáhajú vžiť sa do atmosféry radostnej oslavy Kristovho víťazstva, ktoré sa zrodilo z jeho obety a utrpenia a ktoré nám prináša záchranu a večný život. Plnú krásu a hlboký zmysel týchto jedinečných skvostov našej byzantskej liturgie však pochopíme a precítime, ak ich zaradíme do liturgického celku slávenia veľkonočného trojdnia a predovšetkým, ak ich prežijeme v rámci našej plnej účasti na oslave najväčšieho tajomstva dejín našej spásy, ktorým je Kristova Pascha.

Christos voskrese!

AUDIO:

(Vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu 18. apríla 2017)