Peter Dufka SJ: Pôstna bdelosť podľa rád Evagria a Kassiána - 2. časť

Páter Peter Dufka SJ pokračuje v duchovných radách klasikov spirituality Evagria Pontica a Jána Kassiána v ďalších troch oblastiach. Autor je prorektorom Pápežského kolégia Russicum a prednáša na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme.

Milí priatelia, v rámci našej rubriky sme si pri vstupe do Pôstneho obdobia všimli tri duchovné rady klasikov spirituality Evagria Pontica a Jána Kassiána. Miernosť v jedení, vnútornú čistotu a slobodu od materiálnych dobier. Dnes si skúsme všimnúť ich ďalšie tri rady, ktoré nám môžu prispieť ku kompletnejšej príprave na Veľkonočné sviatky.

1. Eliminovať lenivosť. Lenivosť je podľa Evagria niečo neprirodzené, pretože v prírode nemožno pozorovať nič podobné. Tam platí zákon silnejšieho a bez minimálneho pričinenia nikto nič nedostane. Všíma si však i duchovné dôsledky tohto nedostatku. Tak, ako sa vietor pohráva s ľahkými mrakmi, tak sa pohráva diabol s dušou lenivého človeka. Ona totiž nie je schopná odolávať takmer žiadnym pokušeniam. Diabol ju zavanie tam, kam sám chce, pretože nekladie žiadny odpor. Podobne ako strom, ktorý je opakovane presadený, nikdy neprinesie úrodu, tak je to i s lenivým človekom. Svoju lenivosť rád zakrýva častou zmenou miesta. Je totiž podstatne zameraný na veci príjemné a nie užitočné.

Evagrio pozoruje, ako je potrebná istá stabilita na to, aby človek sám seba dobre poznal a aby pravdivo vnímal okolie. Ako príklad používa obyčajný pohár so zakalenou vodou. Na to, aby sa drobné nečistoty usadili na dne pohára a voda sa takto stala priezračnou, musí stáť na jednom mieste. Podobne je potrebná i istá stabilita miesta pre človeka, ktorý chce usporiadať svoje vlastné vnútro. Nie náhodou sa duchovné cvičenia začínajú mlčaním na stabilnom mieste, kde sa má človek možnosť v pokoji zahľadieť do svojho vlastného vnútra.

Vtipne poznamenáva, že tak ako zoslabnutý, chorý človek nie je schopný uniesť ťažký batoh, podobne i lenivý človek nie je schopný plniť Božiu vôľu. Lenivému  človeku radí, aby sa učil vytrvalosti, pozornosti a bázni Božej. Pri každej práci by si mal stanoviť istú mieru a neopustiť ju skôr, než ju nedokončí. Má sa vytrvalo modliť a duch lenivosti podľa Evagria celkom isto zmizne.

Ján Kassián lenivosť často spája so smútkom a s tým, že sa k nej ľahko pridruží záujem o lacné kuriozity, pikošky a nedostatok disciplíny. I preto sa v rôznych kresťanských komunitách vždy dbalo na správne využívanie času. Práca totiž nie je len prostriedok na nadobúdanie materiálnych hodnôt, ale prostriedok na duchovný rast. Veď i prácou máme účasť na Božom stvoriteľskom diele.

Prácou sa akosi približujeme k samotnému Ježišovi, ktorý hovorí: „Môj otec pracuje, i ja pracujem“ (porov. Jn 5, 17). Okrem tejto účasti môže mať práca i účinok istej ochrany proti nepriateľovi našej duše. Veď nie náhodou naša ľudová múdrosť hovorí, že „záhaľka je poduška hriechu“. Ján Kassián dokonca dodáva, že pracujúceho človeka napáda iba jeden démon, ale na lenivca útočia celé desiatky.

2. Ďalšou oblasťou, na ktorú upozorňujú obaja spomínaní autori, je povýšenectvo a pocit nadradenosti. Obaja hovoria, že je to nerozumná vášeň, ktorá sa veľmi ľahko zmieša s každým dokonalejším dielom a okamžite ho anuluje. Všetky čnosti sa stanú v jej prítomnosti tak neviditeľnými a bezvýznamnými, ako sú písmená napísané do vody. Podobne ako popínavé rastliny obopínajú celý strom, rastú spolu s ním a nakoniec ho udusia, tak je to i s namyslenosťou  a pýchou. Vedia zadusiť, zničiť a znehodnotiť všetko dobré.

Každá čnosť, ktorá podľa Evagria príde do kontaktu   s nadradenosťou, okamžite stráca svoju hodnotu podobne, ako je to so zrelým hroznom, ktoré padne na zem a poškodí sa. I modlitba povýšeného človeka stráca na hodnote. Tak, ako kamienky vyhadzované smerom k nebu gravitácia opäť vráti na zem, podobne je to i s modlitbou človeka, ktorý sa chce páčiť ľuďom. K Bohu sa nedostane, ale zostane na zemi. Nadradenosť sa dokáže infiltrovať do všetkých čností a je nenápadne ukrytá aj v niektorých charitatívnych, ba dokonca duchovných aktivitách.

Opakom povýšenectva je skromnosť. Na jej vyjadrenie Evagrio používa niekoľko obrazov z prírody. Všíma si, ako sa plný klas kloní k zemi a poznamenáva, že pokora takto usmerňuje myseľ človeka k Bohu. Na ochranu ovocných stromov sa už oddávna používali palice, ktoré podopierali konáre plné ovocia. I tento obraz si prepožičiava na to, aby vyjadril bázeň Božiu, ktorá podopiera každú čnosť. Reč pokorného človeka je ako liek pre dušu, avšak reč pyšného je preplnená aroganciou. Kassián si všíma, ako tento duch nadradenosti napáda osoby pôsobiace v duchovnej oblasti. Preto odporúča nad ním bdieť a strážiť si zdravý postoj pokory.

3. Ako tretiu radu obaja autori odporúčajú eliminovať hnev. Hnev podľa Evagria úplne zaslepuje človeka a často ho oberá o zdravý rozum. I na jeho analýzu používa niekoľko prirovnaní z prírody. Hovorí, že tak ako oblak zvyšuje tlak v ovzduší a prináša ťažkú atmosféru, tak hnev zaťažuje srdce človeka. A tak ako oblak zatieňuje lúče slnka, tak hnev zatemňuje zdravý rozum človeka. Je takmer úplne nemožná účinná modlitba človeka, ktorý sa hnevá. Na to, aby sa myseľ priblížila k Bohu, potrebuje vnútorný pokoj, podobne ako ryby pokojnú vodu.

Hnev je nielen v priamom protiklade s modlitbou, ale podľa Evagria úplne znemožňuje správne rozhodovanie. I sv. Ignác o mnoho storočí neskôr konštatuje, že človek sa v stave vnútorného nepokoja a hnevu vždy rozhodne zle. Je to jednoducho preto, lebo sa rozhoduje pod vplyvom zlého ducha, ktorému sa hnevom otvára.

Ján Kassián neustále zdôrazňuje niečo, čo by sme dnes nazvali psychohygienou človeka. Na to, aby zdôraznil potrebu každodenného odpustenia na konci dňa, využíva vetu zo Svätého písma: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom a nedávajte príležitosť diablovi“ (Ef 4, 26). Je prekvapený, ako práve myšlienky hnevu deformujú vnútro človeka i počas spánku.

Milí priatelia, nech nás rady Evagria Pontica a Jána Kassiána sprevádzajú i zvyškom pôstneho obdobia, aby sme takto pripravili naše srdce na prežívanie radosti z Kristovho zmŕtvychvstania.