Rozhovor s pátrom Blotom, prievozníkom severokórejských utečencov

Kórea 29. marca – Prinášame zaujímavý rozhovor s pátrom Philippom Blotom z komunity Misionárov v službe cirkvám v Ázii a v Indickom oceáne (fr. Missions Étrangères de Paris). Interview publikoval denník Le Monde. Francúzsky misionár pôsobí v Južnej Kórei viac než dvadsaťšesť rokov a severokórejským utečencom pomáha dostať sa cez hranice.

„Bol som vysvätený za kňaza v roku 1990 pápežom Jánom Pavlom II. Krátko na to ma predstavení poslali do Južnej Kórey, kde miestny biskup prosil o posilu. Prvé mesiace spočívali v budovaní domov prijatia pre mladých v diecéze Andong a Suwon v Južnej Kórei.

Žil som v krajine, ktorá bola rozdelená od Druhej svetovej vojny na dve časti. Modlili sme sa za zjednotenie, ale nemal som príležitosť sa stretnúť s ľuďmi zo Severnej Kórey. Až dovtedy, kým ma nepožiadali, aby som slúžil omšu v centre pre severokórejských utečencov v Manawane. To bol začiatok veľkého dobrodružstva. Nielen že som sa modlil spolu so sedemdesiatimi utečencami, ale po omši sme sa stretli pri spoločnom stole. Vyrozprávali mi ich príbeh, ich život v Severnej Kórei, potom v Číne ešte pred tým, než prišli do Južnej Kórey. Prosili ma o pomoc, predovšetkým o to, aby ich rodina mohla utiecť.“   

Viac než 30-tisíc severokórejských utečencov, ktorí momentálne žijú v Južnej Kórei, majú jednu vec spoločnú. A tou je samota, vysvetlil otec Blot.

„Ich život nemá žiaden zmysel bez ich rodiny. Síce žijú v slobodnej krajine a majú čo jesť, ich cieľ je však byť spolu s ich rodinou, ktorá ostala v Severnej Kórei alebo v Číne. Keďže nemôžu opustiť Južnú Kóreu, prosili ma, aby som ja išiel hľadať a priviedol ich rodinu.  

V roku 2010 som išiel do Číny, pričom mi pomohli čínski kňazi pôvodom zo Severnej Kórey. Jeden dôveryhodný kňaz ma nakontaktoval na istého prevádzača cez hranice. Spoločne sme pomohli jednému človeku, potom dvom, potom trom atď. V priebehu niekoľkých rokov ich počet stúpol. Museli sme vytvoriť silný tím prievozníkov a celú logistiku prejdenia do tretej krajiny a nájdenia hostiteľskej rodiny počas nášho presunu. Ľahko by nás totiž rozpoznali, ak by sme spali na ulici. Náš systém sa stal čoraz viac sofistikovanejší, aby sme pomohli čoraz väčšiemu počtu utečencov.“

Otec Blot v rozhovore pre francúzsky denník Le Monde vysvetlil, že ak občan Severnej Kórey utečie z krajiny, členov jeho rodiny považujú za zradcov a pošlú ich do prevýchovného tábora.

„Ako prvé sme si overili, či miestne autority rodinu nepreviezli do táborov. Ak nie, mohli sme im pomôcť prejsť do Číny vďaka našim kontaktom v Severnej Kórei. Nemôžem uviesť žiadne detaily, aby som neohrozil naše zdroje. Za toto všetko musíme samozrejme zaplatiť.“

Finančné prostriedky si podľa slov otca Blota hľadajú vďaka dobrodincom. Suma za jedného utečenca zo Severnej Kórey sa pohybuje od 3000 do 5000 eur.

„Je to vždy výzva nájsť darcov. Doteraz sa nám to darilo a naďalej darí. Táto finančná pomoc prichádza najmä z Južnej Kórey, čo je pre mňa isté napredovanie k zjednoteniu.“

Jednou z prechodných krajín pre utečencov zo Severnej Kórey je Čína. Ide však pre nich o veľmi nebezpečnú a ilegálnu situáciu, vysvetlil otec Blot.

„Som kňaz, a to pre mňa znamená istú zvláštnu morálnu situáciu, lebo sa takto staviam mimo zákon. Kresťan, predovšetkým kňaz, musí rešpektovať zákon. Avšak v tejto situácii je morálne kritérium iné, keďže Čína pošliapava ľudské práva. Držím sa teda evanjeliových kritérií.“  

Medzi severokórejskými utečencami sú prevažne deti a mladí. Ak ich prichytia pri úteku, zvyšok života strávia v prevýchovných táboroch. Podľa odhadov OSN zahynuli v koncentračných táboroch v Severnej Kórei státisíce politických oponentov a stále sa v nich nachádza medzi 80 až 120-tisíc väzňov.  

„Od rozdelenia Kórey na dve časti v roku 1953 Kim Il-song robil čistku. Režim potom v priebehu rokov 1980 až 2007 dovolil postaviť štyri kostoly. Jediný povolený kult je však kult Kim Il-songa, ktorý zomrel v roku 1994 a podľa konštitúcie je považovaný za «večného prezidenta», a kult jeho potomkov. On vyprovokoval vojnu v Kórei, nechal zabiť rehoľníkov, kňazov a kresťanov laikov. Terčom obrovského prenasledovania boli protestanti i katolíci.

Napriek tomu hlavné mesto Pchjongjang voláme «Jeruzalemom Ázie», lebo tam bolo viac než 100-tisíc kresťanov. Jeden benediktínsky kláštor bol zničený Stalinovým režimom, ktorý chcel presadiť svoj vlastný kult. Všetky ostatné kulty boli prenasledované, vykorenené.

Potom začala vláda postupne čeliť medzinárodnému tlaku a viac tolerovať istý druh náboženskej prítomnosti, samozrejme pod kontrolou. Preto môžeme v Pchjongjangu nájsť katolícky kostol, protestantský a pravoslávny chrám. Sú to však iba vitríny a bábky. Je to len na oko. Konštitúcia Severnej Kórey síce pripomína náboženskú slobodu, ale len pod kontrolou vlády. Budhisti sú tiež prenasledovaní.“

Podľa slov otca Blota v Severnej Kórei stále existujú kresťania, najmä protestanti, ktorých nazývajú „kresťania katakomb“. Po nástupe Kim Čong-una sa situácia zhoršila, vysvetlil ďalej francúzsky misionár:

„Najmä od roku 2000 zomierajú ľudia od hladu a utekajú zo Severnej Kórey cez Čínu. V tom čase hranicu strážili bežní ľudia, ktorí si takto vykonávali svoju povinnú desaťročnú vojenskú službu. Zaplatili sme im a oni prižmúrili oči. Práve preto mnohí utečenci prešli v tom čase cez Čínu. Dnes Kim Čong-un prijal drastické opatrenia. Vojakov nahradil komandami svojej vlastnej hliadky, ktorí majú príkaz zastreliť ľudí, ktorí sa pokúsia o prechod cez hraničnú rieku.“

Riešenie tejto tragickej situácie mnohých severokórejských utečencov vidí páter Philippe Blot v tom, ak by im Čína dovolila legálne žiť, sobášiť sa a pracovať v krajine.

„Tých 200-tisíc Severokórejčanov, ktorí žijú v Číne nesmie byť násilím vyslaných do Severnej Kórey. Všetci vedia, že budú mučení, prevezení do nápravných táborov a zavraždení. Treba, aby čínska vláda našla prostriedok, bez toho, aby im musela dať status politického alebo ekonomického utečenca, ako ich nevyhostiť.

Vlani lovci severokórejských kresťanov zavraždili jedného kórejského prievozníka, ktorý bol protestant. Poznal som ho. Jeho jediný hriech bol ten, že roky pomáhal týmto utečencom prejsť cez Čínu, aby sa zachránili.“ -ej-