Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Smäd po šťastí

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 3. pôstnu nedeľu cyklu A (Jn 4, 5-42): Smäd po šťastí

Niet snáď medzi nami človeka, ktorý by netúžil po šťastí. Nakoľko dnešné evanjelium je presne o tomto, pouvažujme o tom, čo je šťastie a kde ho možno nájsť. Žena pri studni bola totiž smädná – ako nám ukazuje jej rozhovor s Ježišom – nie po vode, ale po šťastí. A Ježiš jej ho dáva.

Čo je teda šťastie? Skôr, než si na túto otázku odpovieme všimnime si, kde ľudia najčastejšie šťastie hľadajú, no kde v skutočnosti nie je. Podľa poľského historika filozofie Wladyslawa Tatarkiewicza[1] ľudia hľadajú šťastie v štyroch veciach.

1. Prvou je šťastie ako priaznivý osud. V takomto zmysle sa stretáme s pojmom šťastie napríklad v životopisných spomienkach milionára Forda. Jeho život bol plný zdaru a úspechov, žičilo mu šťastie. „Mal šťastie“, povieme o tom, kto vyhral peniaze v lotérii, komu sa podarilo vymotať z ťažkej situácie, alebo kto ako študent urobil skúšku, aj keď sa neučil. Ide tu vždy o pozitívnu súhru okolností, o priaznivý osud, o priaznivú náhodu. No aj keď je samozrejme šťastím, dozvedieť sa, že som vyhral veľký obnos peňazí, alebo že mi veci idú ako po masle, priaznivý osud nemôže byť prameňom šťastia, lebo nie je závislý od našej snahy. My sme tu obeťami alebo hračkami v rukách osudu. Šťastie je vec, ktorá musí závisieť od nás. Je to dom, ktorý si staviame my. Samozrejme za pomoci iných ľudí či okolností, no predsa: my si ho budujeme! A potom: dosť často sa stáva, že človeku „žičí osud“, no nie vždy má z toho priaznivý pocit šťastia.

2. No je tu aj ďalší typ šťastia: šťastie ako prežívanie intenzívnych radostí. V spomienkach Casanovu by sme našli slovo „šťastie“ presne v takomto význame: jeho život sa skladal z rozkoší a pôžitkov. Šťastie sa tu chápe subjektívne, ako druh zážitku, zážitku mimoriadne radostného, vzrušujúceho a hlbokého. Ide tu o stav mimoriadnej blaženosti alebo opojenia a človeku je pri tom relatívne ľahostajné, aké vonkajšie podmienky tento zážitok spôsobili.

Je však toto naozaj šťastie? Je pravda, že pôžitky sú silná vec a vo svojej podstate nemusia byť, až na malé výnimky, zlé. Ba v zdravej miere sa naopak odporúčajú. Človek nie je mašina, ktorá žije len z povinností a práce. Človek potrebuje aj relax a zážitok. Mať radosť z jedla, ísť na príjemnú dovolenku, tešiť sa z peknej hudby, vychutnávať relaxujúci kúpeľ, to všetko môžu byť veci, ktoré nášmu životu dodajú osvieženie a novú energiu. No dôležité je vedieť, že toto ako celok šťastie nie je. Pôžitok alebo stav intenzívnej radosti nemôže byť cieľom nášho života. Stav intenzívnej radosti je totiž svojou povahou krátkodobý. Toto šťastie je niečím prchavým, nestálym. Marcus Arelius napísal: „Ktože bude zahrňovať úctou to, čo ustavične plynie? To akoby si niekto chcel obľúbiť jedného z prelietajúcich vrabcov.“ No je veľa ľudí, ktorí vidia šťastie práve v tejto kategórii. A je to smutné, pretože ona je základom všetkých závislostí; sex, alkohol, drogy, jedlo, nezdravé vzťahy, workaholizmus; to sú iba niektoré príklady závislostí, do ktorých upadajú ľudia, ktorí možno nevedome hľadajú šťastie v tejto kategórii.

3. Treťou kategóriou je šťastie ako vlastnenie najvyšších hodnôt, dostupných človeku. Takto chápali šťastie takmer všetci starovekí a aj niektorí stredovekí filozofi. Gréci túto formu šťastia nazývali eudaimónia. Nešlo tu o priazeň osudu ani o intenzívne zážitky, ale o vznešené hodnoty, ktoré človek svojím úsilím dosiahol. O aké hodnoty šlo, nie je v tejto definícii šťastia reč. To záviselo od názoru toho-ktorého človeka, ktoré hodnoty pokladal za najvyššie.

Aj stredovekí myslitelia si veľmi cenil túto formu šťastia. Sv. Tomáš Akvinský napríklad vraví, že šťastie je najvyšším blahom, ktoré v sebe obsahuje všetky blahá. Pred ním podobne aj sv. Augustín. Keď čítame jeho Vyznania zisťujeme, že aj jeho šťastie bolo dosiahnutím bláh, ktoré si cenil.

Dnes už takýmto jazykom nerozprávame. Slová „dosiahnutie bláh“, alebo „všetky blahá“ dnes už nepoužívame. No táto kategória šťastia je aj dnes pre niektorých veľmi silným presvedčením. Dnes povieme, že šťastný je človek, ktorý má napríklad pozitívnu životnú bilanciu, čiže má v živote aj keď nie všetky blahá, ale jasnú prevahu dobrých vecí nad zlými. Myslím, že sem by patrili veci ako vzdelanie, nadobúdanie vedomostí, vlastníctvo, blahobyt, cestovanie, dobré vzťahy, priateľstvá, zdravie, úspechy na pracovisku, v škole, športe. Táto kategória je už vyššie ako spomínané dve predchádzajúce. Je dôležité usilovať sa o to, čo je hodnotné a vkladať do toho svoje snahy, plánovanie, energiu, investície. Sem patria ľudia múdrosti, stavitelia domov, ktorí myslia aj na búrky a na nečas. No problém je, že čo so všetkým tým, keď sa veci zvrtnú inak, než sme očakávali? Napríklad ochoriem, alebo dom mi vyhorí. Alebo aj keď sa nezvrtnú: je nemálo tých, ktorí vlastnia objektívne blahá, no subjektívne sa necítia šťastnými.

4. No existuje aj štvrtý pojem šťastia a to šťastie ako spokojnosť so životom chápaným v celku. V tomto zmysle hovorí o šťastí napríklad osemdesiatročný Goethe: „Som šťastný a chcel by som svoj život prežiť ešte raz.“ V modernej filozofii zaujal tento pojem šťastia miesto klasickej eudaimónie. Istá žena to vyjadrila vo svojom denníku slovami: „Ďakujem Bohu, že jestvujem.“ Tu vidíme, že tento pojem má oproti eudaimónii už subjektívny charakter. Jeho meradlom je spokojnosť človeka so svojim životom, nie vlastníctvo bláh. Čiže mohol by človek aj vlastniť najvyššie blahá, ale ak nie je pri tom subjektívne, vnútorne spokojný, nie je šťastný. O šťastí nerozhodujú blahá, ale pocity. Hlavné je v šťastí nie to, čo máme, ale ako na to čo máme reagujeme. Rozumie sa, že vlastniť blahá k šťastiu potrebujeme, lebo ťažko je byť šťastný a nemať nijaké blahá, ale vlastnenie bláh samo šťastím nie je.

Samozrejme tu sa dostávame do problému: kedy je človek spokojný so svojím životom ako celkom? Existuje vôbec taká spokojnosť? No treba tu rozlišovať: medzi ideálom a realitou. Totálna spokojnosť je ideál. Realita je často iná. No ideál musíme mať, aby sme vedeli, k čomu sa máme približovať. No ako stanoviť ideál? Pre nás kresťanov je odpoveď jednoduchá: Poznáme toho, kto prežíval najšťastnejší život na zemi, bol to Ježiš Kristus. A bol šťastný preto, lebo žil podľa toho, čo vyslovil vo výroku v dnešnom evanjeliu: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 4, 34). Ježiš Kristus bol šťastný, lebo plnil otcovu vôľu vždy a vo všetkom. Cítil sa síce často opustený, mal veľa nepriateľov, veľa ľudí ho ohováralo a nenávidelo, až ho nakoniec brutálne umučili. No aj napriek tomu život Kristov bol šťastný. Podľa tohto šťastie nie je teda v pocitoch, ale v mojom odhodlaní, že chcem plniť Božiu vôľu, a v presvedčení, že túto Božiu vôľu aj plním. Toto je tá živá voda, ktorá hnala dopredu aj Krista. A bola to aj voda, ktorá potom nasýtila smäd aj samaritánky z evanjelia.

Želám vám požehnanú nedeľu.

[1] Jadro tohto príhovoru pochádza z knihy Aj ty hľadáš šťastie? od Jozefa Vrableca. SÚSCM Rím, 1995, str. 9-18