Katechéza pápeža Františka: Nádej – zdroj vzájomnej útechy a pokoja

Vatikán 8. februára – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František pokračoval v cykle o nádeji poukázaním na komunitný a cirkevný rozmer nádeje. Pripomenul vzájomnú zodpovednosť v spoločenstve za tých, ktorí sú najviac ohrození stratou nádeje.

Pápež František dnes osobitne upozornil na Medzinárodný deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, ktorý sa slávi v dnešný deň spomienky na sv. Jozefínu Bakhitu. V osobitnej výzve sa zastal etnika Rohingov prenasledovaných v Mjanmarsku. Pripomenul tiež nového japonského blahoslaveného Justusa Takayamu Ukona a blížiaci sa Svetový deň chorých, ktorý sa bude sláviť 11. februára.

Katechézu Svätého Otca uviedlo čítanie z Prvého listu sv. apoštola Pavla Solúnčanom:

«Vyzývame vás, bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví! Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým! Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!» (1Sol 5,14-18)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predošlú stredu sme videli, že svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom vyzýva zotrvať zakorenenými v nádeji v zmŕtvychvstanie (porv. 5,4-11) – s tým krásnym vyjadrením: „budeme navždy s Pánom“. V rovnakom kontexte apoštol ukazuje, že kresťanská nádej nemá len osobný, individuálny charakter, ale má ducha spoločenstva, cirkevného ducha. My všetci dúfame. My všetci máme nádej, a to aj ako spoločenstvo.

Preto Pavol  rýchlo rozširuje pohľad na všetky zložky tvoriace kresťanské spoločenstvo, žiadajúc ich, aby sa navzájom za seba modlili a vzájomne sa podporovali. - Vzájomne si pomáhať. Avšak nielen pomáhať si v potrebách, v mnohých potrebách každodenného života, ale pomáhať si v nádeji, podporovať sa v nádeji.

A nie je to náhoda, že začína práve odvolávajúc sa na tých, ktorým bola zverená zodpovednosť a pastoračné vedenie. Sú tými prvými povolanými živiť nádej a to nie preto, že by boli lepšími než ostatní, ale v moci Božej služby, ktorá podstatne prekračuje ich sily. Z tohto dôvodu tým väčšmi potrebujú úctu, pochopenie a láskavú podporu všetkých.

Pozornosť sa ďalej zameriava na bratov najviac ohrozených stratou nádeje, upadnutím do zúfalstva. Stále dostávame správy o ľuďoch, ktorí upadajú do zúfalstva a konajú nepekné veci, však? Beznádej ich vedie k mnohým smutným veciam... Poukazuje sa tu na tých, čo sú malomyseľní, na toho, kto je slabý, kto sa cíti byť zdrvený ťažobou života a vlastných vín a nedokáže viac povstať.

V týchto prípadoch sa musia blízkosť a vrúcnosť celej Cirkvi stať ešte intenzívnejšími a láskyplnejšími a musia nadobudnúť tú znamenitú podobu spolucítenia, ktoré nie je ľutovaním: spolucítenie znamená znášať bolesť spolu s druhým, trpieť s druhým, priblížiť sa k tomu, čo trpí. Slovom, pohladením, ktoré nech je však zo srdca! To je súcit! Oni potrebujú posilu a útechu. Toto je veľmi dôležité: kresťanská nádej sa nezaobíde bez pravej a konkrétnej lásky k blížnemu.

Samotný Apoštol národov v Liste Rimanom so srdcom na dlani  potvrdzuje: «My silnejší» – čo máme vieru, nádej alebo čo nemáme mnohé ťažkosti – «sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe» (Rim 15,1). Znášať! Znášať slabosti iných.

Toto svedectvo potom nezostáva uzavreté vo vútri hraníc kresťanského spoločenstva: zaznieva v celej svojej sile aj mimo neho v spoločenskom a občianskom kontexte ako výzva nevytvárať múry, ale mosty, neodplácať zlo zlom, víťaziť nad zlom prostredníctvom dobra, nad urážkou odpustením: kresťan nemôže nikdy povedať: za toto mi zaplatíš. Nikdy! Toto nie je kresťanské gesto! Nad urážkou sa víťazí prostredníctvom odpustenia. Žiť v pokoji so všetkými. Toto je Cirkev! Toto vytvára kresťanskú nádej, keď dostáva mocné a zároveň nežné črty lásky. A láska je mocná a nežná. To je krásne.

Chápeme teda, že sa neučíme dúfať sami. Nikto sa neučí dúfať osamelo. Nie je to možné. Aby sa nádej živila, nevyhnutne potrebuje nejaké „telo“, v ktorom sa rozličné údy vzájomne podporujú a oživujú. Toto teda znamená, že ak dúfame, tak je to preto, lebo mnohí naši bratia a sestry nás naučili dúfať a udržali našu nádej pri živote. A medzi nimi sa vyznačujú maličkí, chudobní, jednoduchí, marginalizovaní. Áno, lebo nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom blahu, dúfa jedine vo vlastné blaho: toto nie je nádej, to je relatívna istota.

Nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom uspokojení, kto sa cíti vždy v poriadku... Dúfajú naopak tí, čo každý deň zažívajú skúšku, tiesnivosť a vlastné obmedzenie. Práve títo naši bratia nám vydávajú to najkrajšie, najsilnejšie svedectvo, lebo zotrvávajú pevní v odovzdanosti Pánovi, vediac, že poza smútok, útlak a neodvratnosť smrti, posledné slovo bude patriť jemu, a bude to slovo milosrdenstva, života a pokoja. Ten, kto má nádej, dúfa, že bude jedného dňa počuť toto slovo: „Poď, poď ku mne, brat; poď ku mne, sestra, na celú večnosť.“

Drahí bratia, ak je – ako sme povedali – prirodzeným príbytkom nádeje solidárne „telo“, v prípade kresťanskej nádeje je týmto telom Cirkev, zatiaľ čo životodarným dychom, dušou tejto nádeje je Duch Svätý. Bez Ducha Svätého nedokážeme mať nádej. Preto nás teda apoštol Pavol nakoniec pozýva neustále ho vzývať.

Ak nie je ľahké veriť, ešte ťažšie je dúfať. Je ťažšie dúfať než veriť, nie je tak? To je oveľa ťažšie! Avšak ak Duch Svätý prebýva v našich srdciach, to on nám dáva porozumieť, že sa nesmieme báť, že Pán je nablízku a stará sa o nás; a je to on, kto naše spoločenstvá stvárňuje v trvalých Turícach ako živé znamenia nádeje pre ľudskú rodinu. Ďakujem.“

Svätý Otec František dnes vyzval k odhodlanosti v zápase proti moderným formám otroctva:

„Dnes sa slávi Deň modlitby a povedomia o obchodovaní s ľuďmi, tento rok zameraný osobitne na deti a dospievajúcich. Povzbudzujem všetkých, čo rozličnými spôsobmi pomáhajú mladistvým obetiam zotročenia a zneužívania oslobodiť sa z tohto útlaku. Kiež všetci, čo majú vládnu zodpovednosť bojujú s odhodlanosťou proti tejto pliage a dajú zaznieť hlasu našich najmenších bratov, ktorých dôstojnosť je pošliapavaná. Žiada sa vynaložiť všemožné úsilie na porazenie tohto hanebného a netolerovateľného zločinu.“

Pápež František pripomenul sv. Jozefínu Bakhitu, na ktorú si dnes Cirkev spomína. S jej podobizňou v ruke hovoril o jej vytrvalosti v zápase o dôstojnosť a odvahe, s ktorou sa dostala z otroctva:

„Toto dievča zotročené v Afrike, vykorisťované, ponižované, nestratilo nádej a udržiavalo si vieru, až napokon prišla ako migrantka do Európy. A tam pocítila Pánovo povolanie a stala sa rehoľnou sestrou. Prosme sv. Jozefínu Bakhitu za všetkých migrantov, utečencov, za vykorisťovaných, ktorí tak veľmi trpia."

Pápež František sa v tejto súvislosti zastal aj prenasledovaných Rohingov, etnika prevažne moslimského náboženstva, ktorí sú obeťami netolerancie v Mjanmarsku a sú nútení k úteku z vlasti. Na príhovor Panny Márie a sv. Jozefíny Bakhity im pápež spolu s prítomnými v Aule Pavla VI. vyprosoval vyriešenie nespravodlivej situácie:

„A keď hovorím o migrantoch, ktorí sú vyháňaní, vykorisťovaní, chcel by som sa k vám dnes osobitne prihovoriť za našich bratov a sestry Rohingov: vyhnaní z Mjanmarska prechádzajú z jedného miesta na druhé, pretože ich nechcú... Sú to dobrí ľudia, pokojamilovní. Nie sú kresťania. Sú dobrí, sú to naši bratia a sestry! Už roky trpia. Boli mučení, zabíjaní, jednoducho z dôvodu, že si zachovávajú svoje tradície, svoju moslimskú vieru. Modlime sa za nich. Pozývam vás pomodliť sa za nich k Otcovi, ktorý je na nebesiach, všetci spolu, za našich bratov a sestry Rohingov: Otče náš... Svätá Jozefína Bakhita, oroduj za nás. A potlesk pre sv. Jozefínu Bakhitu!“

V závere generálnej audiencie Svätý Otec pripomenul blížiaci sa Svetový deň chorých:

„Na najbližšiu sobotu, na spomienku Panny Márie Lurdskej, pripadá 25. svetový deň chorých. Hlavná slávnosť sa bude konať v Lurdoch a bude jej predsedať kardinál (Parolin), vatikánsky štátny sekretár. Pozývam sa modliť na príhovor našej svätej Matky za všetkých chorých, osobitne za tých najťažšie chorých a najosamelejších, ako aj za všetkých tých, čo sa o nich starajú.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-