Homília pápeža Františka na Slávnosť Zjavenia Pána: „Prišli sme sa mu pokloniť“

Vatikán 6. januára – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka na Slávnosť Zjavenia Pána v Bazilike sv. Petra.

«Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (Mt 2,2).

Týmito slovami nám mágovia, ktorí prišli z ďalekých krajín, dávajú poznať motív ich dlhej cesty: klaňať sa novonarodenému kráľovi. Vidieť a klaňať sa: dve  činnosti, ktoré vystupujú z evanjeliového rozprávania: videli sme hviezdu a chceme sa klaňať.

Títo muži videli hviezdu, ktorá ich priviedla do pohybu. Objavenie niečoho nezvyklého, čo sa udialo na nebi spustilo nespočetný sled udalostí. Nebola to hviezda, ktorá by svietila exkluzívne iba pre nich, nemali špeciálne DNA na to, aby ju objavili.  Ako to správne konštatoval jeden z cirkevných otcov, mágovia sa nepustili putovať preto, lebo uvideli hviezdu, ale videli hviezdu, pretože sa vydali putovať (porov. sv. Ján Zlatoústy). Mali srdce otvorené k obzorom a mohli vidieť to, čo sa im zjavilo na oblohe, lebo v ich vnútri bola túžba, ktorá ich hnala: boli otvorení na niečo nové.

Mágovia takýmto spôsobom vyjadrujú črty veriaceho človeka, človeka, ktorému sa cnie po Bohu, ktorý pociťuje, že mu chýba vlastný domov, nebeská vlasť. Sú obrazom všetkých ľudí, ktorí si nenechali vo svojom živote umŕtviť srdce.

Svätá clivota po Bohu sa rodí vo veriacom srdci, lebo vie že Evanjelium nie je udalosť minulosti, ale prítomnosti. Svätá clivota po Bohu nám dovoľuje mať otvorené oči napriek všetkým snahám obmedziť a ochudobniť život. Svätá clivota po Bohu je veriacou pamäťou, ktorá sa rozhodne stavia proti toľkým prorokom nešťastia. Táto clivá túžba je tou, ktorá drží živou nádej veriacej komunity, ktorá týždeň čo týždeň prosí volajúc: «Príď, Pane Ježišu!».

Bola to práve táto clivá túžba, ktorá nútila starého Simeona prichádzať každý deň do chrámu, vediac s istotou, že nezomrie bez toho, aby mohol vziať do náručia Spasiteľa. Bola to táto clivá túžba, ktorá primäla márnotratného syna zanechať deštruktívny postoj a hľadať náručie svojho otca. Bola to táto clivá túžba, ktorú cítil vo svojom srdci pastier, keď nechal deväťdesiatdeväť oviec, aby našiel tú, ktorá sa stratila; a bolo to rovnako aj to, čo priviedlo Máriu Magdalénu v nedeľu ráno bežať k hrobu a stretnúť svojho Majstra zmŕtvychvstalého.

Clivá túžba po Bohu nás vyvádza z našich deterministických (nemenne zadefinovaných) ohrád, tých ktoré nás nútia myslieť si, že nič sa nemôže zmeniť. Clivá túžba po Bohu je postoj, ktorý prelamuje nudný konformizmus a pobáda nás snažiť sa o zmenu, po ktorej prahneme a ktorú potrebujeme.  Clivá túžba po Bohu má svoje korene v minulosti, no nezostáva tam stáť: pokračuje v hľadaní budúcnosti. „Clivo túžiaci“ veriaci, podnecovaný svojou vierou, ide hľadať Boha, tak ako mágovia, na najskrytejšie miesta dejín, pretože vo svojom srdci vie, že tam ho čaká Pán. Ide na periférie, na hranice, na neevanjelizované miesta, aby sa mohol stretnúť s Pánom. A nerobí to s postojom nadradenosti. Robí to ako žobrák, ktorý nemôže ignorovať oči toho, pre koho je Dobrá zvesť ešte neprebádanou pôdou.

Ako opačný je postoj tých, čo si v Herodesovom paláci (ktorý bol celkom neďaleko Betlehema) neuvedomili, čo sa deje. Zatiaľ čo mágovia kráčali, Jeruzalem spal. Spal spolu s Herodesom, ktorý namiesto toho, aby hľadal, tiež spal. Spal pod anestéziou otupeného svedomia. A ostal znepokojený. Mal strach. Je to znepokojenie človeka, ktorý sa pred novinou, ktorá zmení históriu, uzavrie do seba, do svojich riešení, do svojho poznania, do svojich úspechov. Je to znepokojenie toho, kto sedí na bohatstve bez schopnosti vidieť ďalej. Znepokojenie, ktoré sa rodí v srdci toho, kto chce kontrolovať všetko a všetkých. Je to znepokojenie toho, kto je ponorený v kultúre vyhrať za každú cenu; to je tá kultúra v ktorej je miesto len pre „víťazov“ a za akúkoľvek cenu. Znepokojenie, ktoré sa rodí zo strachu a obavy pred tým, čo nás stavia pred otázniky a ohrozuje naše istoty a pravdy, naše spôsoby pripútanosti k  svetu a životu. A takto mal Herodes strach, a ten strach ho viedol hľadať istotu cestou zločinu: «Necas parvulos corpore, quia te necat timor in corde» (Sv. Quodvultdeus, Sermo 2 sul simbolo: PL 40, 655) - «Zabíjaš telá detí, lebo tebe strach zabíja srdce».

Chceme sa klaňať. Títo muži prišli z Východu, aby sa klaňali, a prichádzajú to urobiť na miesto ozaj kráľovské: do paláca. A toto je dôležité: oni tam dospeli svojím hľadaním: bolo to vhodné miesto, pretože kráľovi sa patrí, aby sa narodil v paláci, a mal svoj dvor a svojich poddaných. Je to znak moci, úspechu, úspešného života. A tam možno očakávať, že kráľ bude ctený, obávaný a poklonkovaný, áno; ale nie nevyhnutne milovaný. Toto sú svetské schémy, malé idoly, ktorým vytvárame kult; kult moci, atraktívnosti a nadradenosti. Idoly, ktoré sľubujú len smútok,  otroctvo a strach.

A práve tu sa začalo najdlhšie putovanie, ktoré museli vykonať tí mužovia, čo prišli zďaleka. Tu sa začala tá najťažšia a najzložitejšia odvaha. Objaviť, že to čo hľadali nebolo v paláci, ale sa to nachádzalo na inom mieste, nie len geograficky, ale podstatne (existenciálne). Tu nevideli hviezdu, ktorá ich viedla objaviť Boha, ktorý chce byť milovaný, a to je možné len v znamení slobody, a nie krutovlády. Viedla ich objaviť, že pohľad tohto kráľa, neznámeho, ale vytúženého, neponižuje, nezotročuje, neuväzňuje. Objaviť, že Boží pohľad pozdvihuje, odpúšťa, uzdravuje. Objaviť, že Boh sa chcel narodiť tam, kde sme ho neočakávali, tam, kde ho možno ani nechceme. Alebo kde ho často krát popierame. Objaviť, že v pohľade Boha je miesto pre zranených, unavených, znevažovaných a opustených: že jeho sila a jeho moc sa volá milosrdenstvo. Ako je ďaleko pre niektorých Jeruzalem od Betlehema!

Herodes sa nemôže klaňať, pretože nechcel a ani nedokázal zmeniť svoj pohľad. Nechcel prestať vyznávať kult seba samého veriac, že všetko začína a končí pri ňom. Nemohol sa klaňať, pretože jeho cieľom bolo, aby sa klaňali jemu. Ani kňazi sa nemohli klaňať, lebo vedeli veľa, poznali predpovede, ale neboli pripravení putovať ani sa zmeniť.

Mágovia cítili clivú túžbu, nechceli viac bežné veci. Boli zvyknutí, presýtení a unavení z Herodesov svojej doby. Ale tam, v Betleheme, bol prísľub niečoho nového, prísľub niečoho štedrého. Tam sa dialo niečo nové. Mágovia sa mohli klaňať, lebo mali odvahu kráčať a pokľaknúť pred maličkým, pokľaknúť pred chudobným, pokľaknúť pred bezbranným, pokľaknúť pred neobyčajným a nepoznaným betlehemským Dieťaťom. Tam objavili Božiu slávu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-