Ranná homília pápeža Františka: Verný pastier ani v opustenosti nezatrpkne

Vatikán 18. októbra – Statočný pastier, ktorý nasleduje Ježiša a nie moc, peniaze a skupinové záujmy, i keď ho všetci opustia, vždy bude mať po boku Pána, pocíti zdrvenie, ale nikdy nie zatrpknutosť. Týmito slovami sa dnes ráno na sviatok sv. Lukáša, evanjelistu v Dome sv. Marty prihovoril v homílii veriacim pápež František. Svätý Otec vo svojej úvahe vychádzal z Druhého listu Timotejovi (2 Tim 4,10-17b). Sv. Pavol, podobne ako ďalší apoštoli, zakúšal na konci svojho života osamotenosť uprostred ťažkostí: bol nahý, opustený, stal sa obeťou nenávisti:

„Sám, ako žobrák, obeť znevažovania, opustený. Je to ten veľký Pavol, ktorý počul Pánov hlas, Pánovo povolanie! Ten, ktorý chodil z jednej strany na druhú, ktorý toľko pretrpel a podstúpil toľké skúšky pre ohlasovanie evanjelia, ktorý pomohol apoštolom pochopiť, že Pán chcel, aby pohania vstúpili do Cirkvi, veľký Pavol, ktorý v modlitbe vystúpil až do siedmeho neba a počul veci, ktoré nikto predtým nepočul: veľký Pavol, tam, v tej malej izbičke v jednom dome, tu v Ríme, čakajúc, ako skončí tento vnútorný zápas medzi tábormi v Cirkvi, medzi tvrdošijne židovsky zmýšľajúcimi a učeníkmi vernými jemu. A takto končí život veľkého Pavla: v neúteche; nie v zášti či zatrpknutosti, ale s vnútornou skľúčenosťou“. 

Podobný osud čakal aj Petra a veľkého Jána Krstiteľa, ktorý „v cele, osamote, v úzkosti“ poslal svojich učeníkov, aby sa spýtali Ježiša, či je on Mesiáš a potom skončil sťatý „z  rozmaru jednej tanečnice a z pomsty jednej cudzoložnice“, pokračoval pápež František. Tak skončil Maximilián Kolbe, „ktorý rozvinul po celom svete apoštolské hnutie a mnoho veľkých vecí“, a zomrel v cele lágru. „Keď je apoštol verný, nečaká pre seba iný koniec než ten, aký mal Ježiš,“ dodal Svätý Otec a pokračoval: Pán však ostáva nablízku, „neopustí ho a v tom nachádza svoju silu“. Tak zomrel aj Pavol. „Toto je zákon evanjelia: ak zrno neodumrie, neprinesie úrodu“. A potom prichádza vzkriesenie. Krv mučeníkov je semenom kresťanov, ako hovorieval jeden z teológov prvých storočí – pripomenul pápež František:

„Zomrieť tak ako mučeníci, ako Ježišovi svedkovia je semenom, ktoré odumiera a prináša ovocie a naplní zem novými kresťanmi. Ak takto pastier žije, nie je zatrpknutý: možno zakúša skľúčenosť, avšak má tú istotu, že Pán je pri ňom. Ak sa však pastier vo svojom živote zapodieva inými záujmami, než sú veriaci – napríklad je pripútaný k moci, pripútaný k peniazom, ku klikám, k mnohým veciam –, nakoniec nebude sám, no možno tam budú jeho príbuzní v očakávaní, kedy už zomrie, aby videli, čo si môžu so sebou odniesť“.

Svätý Otec zakončil svoju rannú homíliu nasledovne:

„Keď idem navštíviť domov dôchodcov pre starých kňazov, nachádzam toľko týchto dobrých, skvelých [pastierov], ktorý dali život za veriacich. A sú tam, chorí, paralyzovaní, na vozíčku, ale hneď vidieť ten úsmev. ,Pán je dobrý, Pán je dobrý’, lebo cítia, že Pán je im veľmi nablízku. A so žiariacimi očami sa pýtajú: ,Ako ide Cirkev? Ako ide diecéza? Ako sú na tom povolania?’. Až do samého konca, lebo sú otcami, lebo dali život za druhých. Vráťme sa k Pavlovi. Sám, žobrajúci, obeť znevažovania, všetkými opustený, okrem Pána Ježiša: ,Len Pán mi stál nablízku!’ A dobrý pastier, ako pastier musí mať túto istotu: ak kráča po Ježišovej ceste, Pán mu bude nablízku až do konca. Modlime sa za pastierov, ktorí sú na konci svojho života a ktorí čakajú, že Pán si ich vezme k sebe. A modlime sa, aby im Pán dal silu, útechu a istotu, že i keby sa cítili chorí a aj osamotení, Pán je s nimi, je im nablízku. Nech im Pán dá silu“. -ej-

.