Svedectvo pápeža sv. Jána XXIII. na prahu smrti

„Po tom, čo nás naučil žiť, naučil nás aj zomierať...“ Svedectvo o nesení kríža v ťažkej chorobe – zo života svätého pápeža Jána XXIII.

Pred pár dňami, 11. októbra, sme si pripomenuli v liturgickom kalendári svätého pápeža Jána XXIII.   V novembri uplynie 135 rokov od jeho narodenia. Vedeli ste, že usmievavý pápež sa na svoj odchod do večnosti pripravoval cez ťažkú chorobu? Práve o tom je nasledujúce svedectvo, tak, ako ho zaznamenal taliansky autor Anacleto Mosconi. Ponúkame vám ho v interpretácii pani Hildy Michalíkovej.

Rok 1963 – posledný rok jeho pontifikátu a jeho pozemského života – zažiaril tým najsilnejším svetlom a najvyšším učiteľským duchom. 15. mája sa konala posledná verejná audiencia, hoci práve v tých dňoch výraznejšie pociťoval fyzické utrpenie. Utiahol sa teda do svojho bytu a pripravoval sa na návrat k Pánovi. 20. mája si pápež zapísal do svojho denníka:

„Ó, môj drahý svätý Bernardín, obľúbený medzi mojimi svätými, v tvojej nežnosti si mi dal mnoho znamení, že moje veľké utrpenie, ktoré ma neopúšťa, bude pokračovať. Veľa myslím a trpím. Dnes ráno už po tretí raz som sa musel uspokojiť so svätým prijímaním v posteli miesto toho, aby som sa tešil z vysluhovania svätej omše: trpezlivosť, trpezlivosť! Nemohol som však odrieknuť návštevu kardinála Wyszynského, poľského prímasa, arcibiskupa Gniezdna a Varšavy, ktorý sa prišiel so mnou rozlúčiť spolu so štyrmi svojimi biskupmi, ktorí sa vracali do vlasti. Zvyšok dňa som strávil v posteli, s niekoľkými záchvatmi osobitnej fyzickej bolesti.“

Anacleto Mosconi ďalej píše: 22. mája mu ošetrujúci lekári dovolili vstať z lôžka, ukázať sa zástupu ľudí zhromaždených na preplnenom Svätopeterskom námestí, čo ho chcú vidieť a počuť, a povedať im niekoľko slov:

„Drahí moji, očakával som vás na poludnie. Avšak urobme naše stretnutie trošku v predstihu. Zaiste sa pamätáte, že sa malo konať v bazilike. No pri svätom Petrovi je vždy dobre, či vonku či vnútri. Trochu urýchlime poludnie... Prajem vám radostný sviatok Nanebovstúpenia.“

Potom sa s veriacimi pomodlil antifónu Zdravas, Kráľovná a širokým znakom ich požehnával. Potom opäť začal hovoriť:

„Túžobne sa ponáhľame za Pánom, ktorý stúpa na nebesia. Nemôžeme však ísť za ním a musíme zostať tu na zemi, v jeho svätej Cirkvi. Napodobňujme teda apoštolov, ktorí sa zhromaždili a vzývali Ducha svätého. Robte tak teraz a po všetky dni: všetko v mene Otca, syna a Ducha svätého.“ Opäť sa zastavil a s úsmevom zvolal: „Pozdravujem vás, pozdravujem vás!“

A aké boli posledné slová, ktorými sa obracal na tých, čo mu boli nablízku v jeho dlhej agónii?

„Svet sa modlí za chorého pápeža a preto je prirodzené, aby som týmto spoločným prosbám dal úmysel: ak Pán chce obetu môjho života, nech moje utrpenie slúži na dosiahnutie hojných milostí pre ekumenický koncil, pre Cirkev, pre ľudstvo, ktoré túži po mieri. Ak však je jeho vôľa, aby sa táto pápežská služba predĺžila, nech slúži na posvätenie duše pápeža a všetkých, čo s ním spolupracujú a trpia zato, aby sa kráľovstvo nášho Pána šírilo v celom svete, tak v starých, ako aj v mladých kresťanských spoločenstvách.

Ach, aký som vďačný! Dojíma ma, že som predmetom toľkej pozornosti, ale zachovávam si úplný pokoj a cítim sa spojený s toľkými, čo trpia v nemocniciach či doma, s tými, čo prežívajú rôzne úzkosti. Chcel by som, aby všetci pocítili znamenie mojej vďačnosti a aby spojenie so mnou bolo pohnútkou a impulzom ku vzájomnej bratskej láske.

Toto lôžko je oltárom a oltár chce obetu: hľa, tu som... Tajomstvo môjho kňazstva spočíva v Ukrižovanom, ktorého som chcel mať oproti mojej posteli. On  hľadí na mňa a ja mu hovorím. V dlhých a častých nočných rozhovoroch myšlienka spasenia sveta sa mi javí naliehavejšia ako kedykoľvek predtým... Moje pozemské dni sa končia, ale Kristus žije a Cirkev ďalej plní svoju úlohu. Duše, len duše, aby boli jedno... Trpím bolesti, ale s láskou.“

3. júna na svätodušný pondelok, keď sa kríza stupňovala, niekoľkokrát opakoval:

„Pane, ty vieš, že ťa milujem.“

Anacleto Moscani píše: „Je 19 hodín 49 minút. Pápež Ján zomiera pokojne a sväto, tak, ako žil. Po tom, čo nás naučil žiť, naučil nás aj zomierať. To je tá najťažšia skúška, ktorú treba zložiť, a tá najdôležitejšia lekcia, ktorú sa treba naučiť.“

Pápež Ján XXIII. bol svätorečený v r. 2014 – spolu s pápežom Jánom Pavlom II.

Pripravila Andrea Eliášová