Komentár Jozefa Kováčika: Život s orgánom iného človeka

Komentár Jozefa Kováčika, duchovného otca Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programového riaditeľa Televízie LUX: Život s orgánom iného človeka

Pred niekoľkými týždňami mi zavolal priateľ. „Mal by si čas? Rád by som ťa zoznámil s človekom, ktorý prežíva zaujímavý príbeh.“ Čas som si našiel. Stretli sme sa a ja som počúval. A počúval. A počúval. Nie, nebolo to počúvanie typu, že sa nedostanete k slovu, pretože vás ten druhý nepustí k slovu. Bolo to počúvanie hlboko preniknuté bázňou voči človeku a jeho životnému príbehu. Pani Pagáčová z občianskeho združenia Dar života mi rozprávala príbeh človeka, ktorý tu už osem rokov nemusel byť. Ak by sa pred ôsmimi rokmi nebol našiel vhodný darca srdca, jej život by bol už len spomienkou. Našiel sa, transplantácia sa podarila a ona žije život plný vďačnosti a túžby pomáhať ďalším. Keďže prirodzeným dôsledkom nášho stretnutia boli aj rôzne nápady pre vysielanie v TV LUX, onedlho sme sa aj s odborníkmi na transplantáciu stretli v diskusnej relácii. A tak som mal možnosť sa hlbšie ponoriť do problematiky, o ktorej máme pocit, že veľa vieme, no väčšinou s vedomím, že sa nás netýka... A preto bolo pre mňa a ako sa ukázalo, i pre mnohých našich divákov, obohatením, že medzi nás prišla i mama mladej Hanky Tóthovej, ktorá svojou smrťou umožnila život inému. Téma transplantácií nie je témou dňa a ani politickou rozbuškou. A možno práve preto je tak málo prítomná v povedomí ľudí. Podľa prezentovaného prieskumu väčšina ľudí na otázku o ochote darovať orgány reaguje negatívne, no takmer nikto by v prípade potreby transplantáciu nedomietol, ak by mohla zachrániť, či predĺžiť život.

Rozvoj lekárskej techniky dosahuje čoraz zložitejšie zásahy do ľudského organizmu. Transplantácia orgánov sa stala v ostatnom čase liečebnou metódou, ktorá umožňuje rovnocennú náhradu životne dôležitého orgánu. Tým transplantácia orgánov a tkanív umožňuje záchranu života a prinavrátenie zdravia mnohým chorým, ktorých zdravotný stav nie je možné zlepšiť dostupnými medicínskymi prostriedkami. Prenos orgánov zo živého darcu spôsobil najprv aj v katolíckych kruhoch určité pochybnosti. Potom prevládol názor, že rozumné darovanie párového orgánu, ktorý zachraňuje život a darcovi umožní pokračovať v ňom, je naplnením najvyššieho ľudského poslania. Darovanie orgánu je vždy ojedinelý slobodný čin lásky. Eticky je plne oprávnené i opačné slobodné rozhodnutie, totiž nedarovať orgán s ohľadom na vlastné zdravie. Dôležitým kritériom je nevyvíjať tlak na darcu. Vzájomný vzťah medzi darcom a príjemcom môže byť len vtedy správny, ak sa dar prijíma slobodne a vďačne.

Pritom však musí byť zachovaná úplná anonymita darcu i príjemcu. Je na to veľa dôležitých argumentov.

Ani učenie katolíckej cirkvi nemá žiadne zásadné etické alebo teologické výhrady proti transplantáciám orgánov, tkanív a buniek iných živých druhov človeku.

Svätý Ján Pavol II. povedal: „Do ľudských sŕdc je potrebné vštepovať rýdzosť a hĺbku lásky, ktorá sa môže prejaviť rozhodnutím stať sa darcom orgánov.“ Preto Katolícka cirkev darcovstvo podporuje, pokiaľ sa deje v súhlase s morálnymi a etickými zásadami kresťanstva. V tom istom duchu, dokonca s ochotou v prípade možnosti stať sa darcom sa vyjadril ešte pred zvolením za pápeža aj vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Jozef Ratzinger.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Transplantácia orgánov je v súhlase s morálnym zákonom, ak telesné a psychické nebezpečenstvá a riziká, ktorým sa vystavuje darca, sú úmerné dobru, ktoré sa očakáva pre toho, komu je určená. Darovanie orgánov po smrti je šľachetný a záslužný čin a treba k nemu povzbudzovať ako k prejavu veľkodušnej solidarity... Bezplatné darovanie orgánov po smrti je dovolené a môže byť záslužné“.

Už o niekoľko dní si pripomenieme európsky deň darcovstva a transplantácií. Začiatkom Adventu sa bude konať v Bratislave i svätá omša za všetkých darcov orgánov. To všetko nám môže pomôcť sa lepšie zorientovať i zaujímať sa o túto tému skôr, ako sa nás môže osobne, alebo v rodine dotknúť.