Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Plánovač a pútnik

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 19. nedeľu cez rok, cyklus C (Hebr 11,1-2,8-9; Lk 12,32-48): Plánovač a pútnik

Istý autor v časopise The Tablet pred časom (1. apríla 2000) pod pseudonymom Ignotus uverejnil článok, v ktorom píše o dvoch spôsoboch, ako je možné pristupovať k životu. Tieto dva spôsoby nazval plánovač a pútnik. Plánovač má rád úplnú kontrolu nad svojím životom a tak si neustále plánuje aj život ako celok aj každú jeho etapu podľa vopred vytýčených cieľov. Plánovač neustále študuje prostredie, trendy, hodnoty. Svoje plány potom zariaďuje podľa toho, čo vidí: chce byť úspešný, prijímaný, uznávaný. Ak sa mu však jeho ciele nepodaria, je z toho hrozne zdeptaný a sklamaný.

Pútnik, na druhej strane, prijíma život ako dar, ktorý sa postupne odvíja ako ho tak žije. Je presvedčený, že nikdy nie je možné mať nad životom a nad tým, čo sa v ňom deje a čo do neho prichádza totálnu kontrolu. Pútnik nie je nikdy zdeptaný neúspechmi a sklamaniami. Pozerá sa totiž na ne ako na príležitosti k duchovnému rastu. Pútnik na rozdiel od plánovača nikdy nie je celkom nadšený hodnotami sveta a preto ich nikdy neberie vážne. Plánovač odmieta žiť podľa viery. Chce mať všetko isté a jasné. Pútnik však žije totálne podľa viery. Vie, že život je plný rizík, no tieto riziká prijíma.

Výsledkom je život frustrácie, nervov a sklamaní u plánovača a život spokojnosti, vyrovnanosti a šťastia u pútnika. Pútnik má iba jedno motto: „vernosť ceste“. Plánovač sa vydá na cestu, no ceste sa neoddá. Chce si ju podmaniť, chce, aby sa mu cesta podriadila. Cesta je pre neho slúžkou, ktorú chce zapojiť do dosahovania svojich cieľov. Použije ju, keď ju potrebuje, inak ju vôbec neberie vážne. Pútnik však pokladá už cestu samotnú za cieľ. Každá jedna etapa cesty, ba každý jeden kamienok, most, či míľnik je pre neho cenný. Pútnik neustále skúma výzvy cesty. Vedie s ňou dialóg, skúma ju, fascinujú ho jej tajomstvá. Preto je ochotný meniť často smer, ktorý si vytýčil a prijať smer nový. Výsledkom môže byť to, že síce nepríde kam chcel pôvodne prísť, no príde tam, kde prísť mal. Môžeme to povedať po kresťansky: nepríde tam, kde chcel prísť on ale príde tam, kde ho chcel, mať Boh. Toto všetko skrýva motto: „vernosť ceste“.

Vo svojom živote – vlastnom i iných – som sa stretol s veľa ľuďmi oboch druhov. Je pravda, typ plánovača je príťažlivejší: veď kto z nás nemá sny, túžby a plány. A plánovač žije z vlastných snov, túžob a vysokých mét. Hlavne keď je človek mladý chce byť úspešný, bohatý, slávny, pekný. No cesta k tomuto nie vždy je možná. A mnohí sa buď k tomu buď nedostanú – a to mnohoráz preto, lebo ide o obyčajnú fikciu – a potom sú sklamaní, alebo sa dostanú avšak ústupkami, alebo dokonca intrigami či nepoctivosťami. Veď čo by človek nedal za to, aby dosiahol vytúžený cieľ?

No typ pútnika je čosi, čo v sebe nesie definitívne náboj vyššej zrelosti, integrity a rastu. K typu pútnika mnohí dozrejú, hlavne keď skúmajú život, svoje miesto v ňom, hodnoty, vieru, a hlavne Božie plány a vedenie človeka. Ja osobne pokladám to, že človek dozreje k tomu, že svoj život začne brať ako púť za veľký dar z neba a v istom zmysle aj za dosiahnutie veľkého stupňa zrelosti a integrity. Samozrejme nechcem povedať, že je to ľahké. No čo na tom?

Na ilustráciu cesty pútnika máme mnoho príbehov. Napríklad Máriu, Matku Ježišovu, ktorá svoje plány musela toľkokrát meniť, koľkokrát sa v súvislosti s Ježišom stretla s výzvami, ktorým ani trocha nerozumela. Jej snúbenec Jozef bol ďalším príkladom pútnika. A po nich mnohí iní: František Assiský, či Ignác z Loyoly.

Aj keď svoju hodnotu má – s malými úpravami – aj cesta plánovača, ľudová zbožnosť bola vždy predsa len fascinovaná viac cestou pútnika. Ilustruje to známy príbeh o štvrtom kráľovi z Východu. Vieme, že do Betlehema k novonarodenému Ježišovi putovali traja králi. Títo traja králi tam doputovali, svoj cieľ dosiahli a vrátili domov. No vraj spolu s nimi vyšiel z Východu aj štvrtý kráľ. No ten sa po ceste kdesi zatáral. Nakoniec k Ježišovi prišiel: ale až vtedy, keď ho križovali. Zdržal sa tak, že po ceste neustále pomáhal ľuďom: tu v tomto, tam v inom. Dokonca aj svoj dar, určený pre Ježiša venoval núdznym. No pri Ježišovi potom vraj ostal, domov sa, na rozdiel od tých troch, nevrátil. Bolo to zle? Možno práve v tomto bol ten najväčší dar jeho cesty.

V dnešnú nedeľu máme v druhom čítaní z Listu Hebrejom reč o Abrahámovi a o jeho viere. Abrahám bol takýmto pútnikom – mužom viery – lebo išiel na cestu nevedno kam. Viedlo ho iba Božie pozvanie a prísľub. A podobne tomu je aj v dnešnom evanjeliu. Tam je reč o správcovi, ktorý bol verný. Rozšírme si tú vetu. Čomu bol verný? Ceste, ktorú nastúpil, keď sa dal do služieb Pánovi. Preto, keď prišiel Pán, nech to bol v ktorejkoľvek etape jeho cesty, našiel ho pripraveného, pretože stále kráčal po ceste, na ktorú pri pozvaní od Pána nastúpil. V evanjeliu Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má.“ Sluha bol odmenený, lebo bol verný ceste. Vlastne preto, lebo bol verný Ježišovi. Veď či Pán nepovedal o sebe okrem iného: „Ja som cesta?“

Brat, sestra, kto si ty: pútnik alebo plánovač?