Homília pápeža Františka v Lagievnikoch pri omši s kňazmi a zasvätenými

Poľsko 30. júla – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávení eucharistie s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami vo Svätyni sv. Jána Pavla II. v Krakove – Lagievnikoch dňa 30. júla 2016.

Úryvok z evanjelia, ktorý sme si pred chvíľou vypočuli (por. Jn 20,19-31) nám hovorí o mieste, o učeníkovi, a o knihe.

Ide o miesto na ktorom sa apoštoli nachádzali večer pred Veľkou nocou. Je tam spomenuté iba to, že jeho dvere boli zatvorené (por. v. 19). Aj o osem dní neskôr sa apoštoli nachádzali v tom istom dome a dvere boli ešte zatvorené (por. v. 26). Ježiš tam vstúpi, postaví sa doprostred a prinesie svoj pokoj, Ducha Svätého a odpustenie hriechov, jedným slovom Božie milosrdenstvo. Na tomto uzavretom mieste silne zaznieva pozvanie, s ktorým sa Ježiš obracia na svojich: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (v. 21).

Ježiš posiela. Už od začiatku túži po tom, aby Cirkev neustále vychádzala, aby išla do sveta. A chce, aby to robila rovnako ako to urobil on sám, tak ako on bol Otcom poslaný na svet. Nie ako mocnár, ale ako sluha (por. Flp 2,7), nie „aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil“ (Mk 10,45) a aby priniesol radostnú zvesť (por. Lk 4,18). A v každej dobe sú takto posielaní aj jeho učeníci. Je tu viditeľný kontrast: zatiaľ čo apoštoli zatvárali zo strachu dvere, Ježiš ich posiela do misií. Chce, aby otvorili dvere, vyšli von a šírili Božie odpustenie a pokoj silou Ducha Svätého.

Toto poslanie platí aj pre nás. V tejto chvíli akoby sme počuli veľké pozvanie sv. Jána Pavla II.: „Otvorte brány!“ Napriek tomu v našom kňazskom a zasvätenom živote sa môže často objaviť pokušenie ostať tak trocha uzavretí - či už kvôli obavám, alebo z pohodlnosti - do seba samých a do nášho prostredia. Smer, ktorý ale ukazuje Ježiš, je jednosmerkou, je to jeden smer: vyjsť zo seba samých. Je to cesta bez spiatočného lístka. Je to exodus z nášho ja, obetovanie života pre Neho (por. Mk 8,35), nasledujúc cestu sebadarovania. Na druhej strane Ježiš nemá rád polovične prejdené cesty, brány otvorené napoly, život dvojkoľajnosti. Žiada, aby sme na cestu vykročili naľahko, aby sme nastúpili na cestu a vzdali sa vlastných istôt a zakorenili sa iba v Ňom.

Inými slovami, život jeho najbližších učeníkov, ku ktorým sme boli povolaní aj my, je charakterizovaný konkrétnou láskou, teda službou a ochotou. Je to život v ktorom niet uzavretých priestorov a súkromných vlastníctiev pre vlastné pohodlie. Aspoň by nemali byť. Ten, kto sa rozhodol zosúladiť celú svoju existenciu podľa Ježiša, si už viac nevyberá miesto, ale ide tam, kam je poslaný. Je pripravený odpovedať tomu, kto ho volá a nedohaduje sa na čase stretnutia. Dom v ktorom býva nevlastní, pretože Cirkev a svet sú otvorenými miestami jeho poslania. Jeho pokladom je postaviť Pána doprostred života, bez toho, aby pre seba hľadal niečo iné. Vyhýba sa tak situáciám, ktoré by ho uspokojovali a stavali do centra, nestavia sa na rozkývané piedestály moci sveta a nehovie si v pohodlí, ktoré oslabuje evanjelizáciu. Nestráca čas plánovaním si zaistenej a dobre honorovanej budúcnosti, aby mu nehrozilo, že sa stane izolovaným a pochmúrnym, uzavretým medzi úzke steny egoizmu bez nádeje a bez radosti. Keďže je spokojný v Pánovi, neuspokojuje sa s priemerným životom, ale horí túžbou vydávať svedectvo a prichádzať k ľuďom. Miluje riskovať a vychádza, nie je obmedzený cestami už vyšliapanými, ale je otvorený a verný cestám, ktoré mu ukazuje Duch Svätý: v protiklade k pasívnemu živoreniu naopak nachádza radosť v evanjelizovaní.

V dnešnom evanjeliu sa na druhom mieste vynára postava učeníka, ktorý sa ako jediný uvádza menom, Tomáša. Vo svojich pochybnostiach a vo svojej túžbe chcieť porozumieť, sa nám tento učeník, aj dosť tvrdohlavý, tak trochu podobá a je nám sympatický. Nevedomky nám dal veľký dar: privádza nás bližšie k Bohu, pretože Boh sa neskrýva tomu, kto ho hľadá. Ježiš mu ukazuje svoje oslávené rany, dáva mu rukou sa dotknúť nekonečnej Božej nežnosti, živých znakov toho, koľko vytrpel z lásky k ľuďom.

Pre nás učeníkov je veľmi dôležité dať ľudskosť do kontaktu s Pánovým telom, čiže prinášať mu s dôverou a totálnou úprimnosťou, celkom do dôsledkov, to, čím sme. Ježiš, ako to povedal sv. Faustíne, je veľmi rád, keď mu hovoríme o všetkom, naše životy ho neunavujú, aj keď ich už pozná, očakáva, že sa o ne podelíme, dokonca aj o to ako prežívame deň (por. Denníček, 6. septembra 1937). Tak sa hľadá Boh, v modlitbe, ktorá je priezračná a nezabúda dôverovať a zverovať sa so svojimi biedami, námahami a zdráhaniami. Ježišovo srdce si získava úprimná otvorenosť, srdcia, ktoré vedia uznať a vyplakať vlastné slabosti, v dôvere, že práve tam zaúčinkuje Božie milosrdenstvo. Čo od nás žiada Ježiš? On túži po skutočne zasvätených srdciach, ktoré žijú z odpustenia, ktoré od neho dostali, aby ním potom so spolucítením zahŕňali bratov. Ježiš hľadá srdcia otvorené a citlivé voči slabým, nikdy nie tvrdé; srdcia poddajné a priezračné, ktoré sa nepretvarujú pred tým, kto má v Cirkvi za úlohu ukazovať cestu. Učeník neváha klásť si otázky, má odvahu spracúvať v sebe pochybnosť a predložiť ju Pánovi, formátorom a predstaveným, bez vypočítavosti a zdráhania. Verný učeník praktizuje bdelé a ustavičné rozlišovanie, pretože vie, že srdce treba vychovávať každý deň, počínajúc citmi, aby sme unikli pred každou dvojtvárnosťou v postojoch a v živote.

Apoštol Tomáš na konci svojho vášnivého hľadania nielenže uveril vo vzkriesenie, ale našiel v Ježišovi kompletný život, svojho Pána; povedal mu: „Pán môj a Boh môj“ (v. 28). Dobre nám urobí modliť sa dnes i každý deň tieto nádherné slová, ktorými mu povieme: si moje jediné dobro, cesta môjho putovania, srdce môjho života, moje všetko.

V poslednom verši, ktorý sme si vypočuli, sa napokon hovorí o knihe: je to evanjelium, do ktorého nebolo zapísaných ešte mnoho ďalších znamení, ktoré Ježiš vykonal (v. 30). Po veľkom znamení jeho milosrdenstva, mohli by sme to tak rozumieť, už nebolo viac potrebné pridávať ďalšie. Je tu ale ešte jedna výzva, je tu priestor na znamenia, ktoré vykonáme my, ktorí sme prijali Ducha lásky a sme povolaní šíriť milosrdenstvo. Môžeme povedať, že evanjelium, živá kniha Božieho milosrdenstva, ktorú máme neustále nanovo čítať, má ešte stále biele strany na svojom konci: ostáva otvorenou knihou, ktorú sme povolaní písať v tom istom štýle, čiže konajúc skutky milosrdenstva. Pýtam sa vás, drahí bratia a sestry: aké sú strany tej knihy u každého z vás? Píšete ich každý deň? Alebo trochu áno, trochu nie? Sú prázdne? Nech nám v tomto pomôže Božia Matka. Ona, ktorá naplno prijala Božie Slovo do života (por. Lk 8,20-21) nech nám dá milosť byť živými pisateľmi evanjelia. Nech nás naša Matka milosrdenstva naučí konkrétne sa starať o Ježišove rany v našich bratoch a sestrách, ktorí sú v núdzi, o blízkych, ale aj vzdialených, tak o chorého ako aj o migranta, pretože keď slúžime tomu, kto trpí, vzdávame česť Kristovmu telu. Nech nám Panna Mária pomôže stráviť sa až do konca pre dobro veriacich, ktorí sú nám zverení a ujímať sa jeden druhého, ako skutoční bratia a sestry v spoločenstve Cirkvi, našej svätej Matky.

Drahí bratia a sestry, každý z nás si uchováva vo svojom srdci tú najosobnejšiu stránku knihy Božieho milosrdenstva: je to príbeh nášho povolania, hlas lásky, ktorá pritiahla a premenila náš život a priviedla nás k tomu, že sme na Jeho slovo zanechali všetko a nasledovali ho (por. Lk 5,11). Prežime dnes s vďačnosťou pamiatku jeho volania, ktoré je silnejšie ako každý odpor a námaha. Pokračujme v slávení eucharistie, ktorá je centrom nášho života, a ďakujme Pánovi, že vstúpil do našich zatvorených dverí so svojím milosrdenstvom, pretože tak ako Tomáša, aj nás zavolal po mene. Pretože nám dáva milosť pokračovať v písaní jeho evanjelia lásky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ľm, jb-