Príhovor pápeža Františka pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi Poľska

Poľsko 27. júla – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi Poľska, zástupcami občianskej spoločnosti a členmi diplomatického zboru 27. júla 2016 v Krakove na nádvorí Wawelu.

Vážený pán prezident, vážení vládni predstavitelia, ctení členovia diplomatického zboru, dôstojní rektori, dámy a páni,

úctivo pozdravujem pána prezidenta a ďakujem mu za jeho veľkodušné prijatie a za jeho zdvorilé slová. Je mi cťou, že môžem pozdraviť jednotlivých členov vlády a parlamentu, rektorov univerzít, regionálnych a miestnych predstaviteľov, ako aj členov diplomatického zboru a všetkých ostatných tu prítomných predstaviteľov. Do Stredovýchodnej Európy prichádzam po prvýkrát a teším sa, že môžem začať práve návštevou Poľska, ktoré má medzi svojimi synmi nezabudnuteľného sv. Jána Pavla II., pôvodcu myšlienky a realizátora Svetových dní mládeže. On s obľubou hovorieval o Európe, ktorá dýcha oboma svojimi pľúcami: sen o novom európskom humanizme je oduševňovaný kreatívnym a harmonickým dýchaním týchto oboch pľúc a spoločnou civilizáciou, ktorá nachádza v kresťanstve svoje najpevnejšie korene.

Pre poľský ľud je význačná pamäť. Vždy som obdivoval živý zmysel pre dejiny, aký mal pápež Ján Pavol II. Keď rozprával o národoch, vždy vychádzal z ich dejín, aby v nich vyzdvihol poklady humánnosti a duchovnosti. Vedomie identity, slobodnej od komplexov nadradenosti, je neodmysliteľne potrebné pre organizovanie národného spoločenstva na základe jeho ľudského, sociálneho, politického, ekonomického a náboženského dedičstva, na inšpirovanie spoločnosti a kultúry, zachovávajúc ich vernosť tradíciám a súčasne otvorenosť obnove a budúcnosti. V tejto perspektíve ste oslavovali 1050. výročie Krstu Poľska. Bol to istotne silný moment národnej jednoty, ktorý potvrdil, ako sa svornosť – hoci v rozličnosti názorov – stáva bezpečnou cestou na dosiahnutie spoločného dobra celého poľského národa.

Podobne aj prospešná spolupráca v medzinárodnej oblasti a vzájomná ohľaduplnosť dozrievajú zásluhou vedomia a rešpektu vlastnej identity a identity iných. Nemôže existovať dialóg, ak každý nezačne od svojej identity. V každodennom živote každého jednotlivca i každej spoločnosti sú však dva typy pamäte: dobrá a zlá, pozitívna a negatívna. Dobrá pamäť je tá, ktorú nám Biblia ponúka v Máriinom speve Magnifikat, ktorým chváli Pána a jeho spásne dielo. Negatívna pamäť je naopak tá, ktorá chorobne upriamuje zrak mysle a srdca na zlo, najmä to, ktorého sa dopúšťajú druhí. Keď sa pozerám na vaše nedávne dejiny, ďakujem Bohu, že ste dokázali dať prevážiť tej dobrej pamäti: napríklad oslávením 50 rokov, ktoré uplynuli od vzájomne ponúknutého a prijatého odpustenia medzi poľským a nemeckým biskupským zborom po Druhej svetovej vojne. Iniciatíva, ktorá sa zo začiatku týkala cirkevných spoločenstiev, podnietila tiež nezvrátiteľný proces v sociálnej, politickej, kultúrnej a náboženskej oblasti a tak zmenila dejiny vzťahov medzi oboma národmi. V tejto súvislosti si pripomeňme tiež Spoločnú deklaráciu medzi Katolíckou cirkvou Poľska a Pravoslávnou cirkvou Moskvy: čin, ktorý naštartoval proces zbližovania a bratstva nielen medzi týmito dvoma cirkvami, ale tiež medzi oboma národmi.

Týmto ušľachtilý poľský národ ukazuje, ako sa dá posilniť rast dobrej pamäte a dať pominúť tej zlej. Na to je potrebná pevná nádej a dôvera v Toho, ktorý vedie osudy národov, otvára zavreté brány, premieňa ťažkosti na možnosti a píše nové scenáre tam, kde sa to zdalo nemožné. Dosvedčuje to práve i prípad poľských dejín: po búrkach a temnotách, mohol váš ľud s prinavrátenou dôstojnosťou zaspievať tak, ako spieval židovský ľud pri návrate z Babylonu: «... boli sme ako vo snách. Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania» (Ž 126,1-2). Uvedomovanie si prejdenej cesty a radosť z dosiahnutých cieľov dávajú silu a pokoj pre konfrontovanie sa s aktuálnymi výzvami, ktoré si vyžadujú odvahu pravdy a stály etický záväzok, aby rozhodovacie a výkonné procesy, ako aj ľudské vzťahy, vždy rešpektovali ľudskú dôstojnosť. Do toho zapadá každá aktivita: aj ekonomika, vzťah k životnému prostrediu ako i spôsob vysporiadania sa s komplexným fenoménom migrácie.

Práve tento posledne spomenutý si žiada prídavok múdrosti a milosrdenstva, na prekonanie obáv a uskutočnenie väčšieho dobra. Je treba identifikovať príčiny emigrácie z Poľska, napomáhajúc tým, ktorí sa chcú vrátiť. Súčasne sa žiada ochota prijať tých, ktorí utekajú pred vojnami a hladom; solidárnosť s tými, ktorým sú upierané základné práva, ku ktorým patrí i právo v slobode a bezpečí vyznávať svoju vieru. Zároveň treba na medzinárodnej úrovni posilňovať spoluprácu a súčinnosť, aby sa dospelo k riešeniam konfliktov a vojen, ktoré nútia mnohých ľudí zanechať svoje domovy a svoju vlasť. Ide tak o to, aby sa umožnilo zmierniť ich utrpenie a to bez poľavenia v práci s inteligenciou a sústavnosťou pre spravodlivosť a pokoj, vydávajúc skutkami svedectvo o ľudských a kresťanských hodnotách.

Vo svetle jeho tisícročnej histórie, pozývam poľský národ, aby sa s nádejou pozeral na budúcnosť a na otázky, ktorým musí čeliť. Takýto postoj napomáha atmosfére rešpektu medzi všetkými zložkami spoločnosti a konštruktívnej konfrontácii medzi rozdielnymi pozíciami; navyše vytvára lepšie podmienky pre spoločenský, ekonomický a nakoniec i demografický rast, posilňujúc tak dôveru v možnosť dobrého života pre vlastné deti. Tie napokon nemajú len čeliť problémom, ale majú sa tiež tešiť z nádhery stvorenia, z dobra, ktoré budeme vedieť konať a rozširovať; z nádeje, ktorú im budeme vedieť darovať. Samotné formy sociálnej politiky v prospech rodiny, prvej a základnej bunky spoločnosti, ktoré pomáhajú slabším a chudobnejším rodinám a podporujú ich pri zodpovednom prijímaní života, budú týmto spôsobom ešte efektívnejšími. Život je treba vždy prijímať a ochraňovať – oboje súčasne: prijímať i ochraňovať – od počatia až po prirodzenú smrť, a všetci sme povolaní mať ho v úcte a starať sa oň. Na druhej strane, štátu, Cirkvi a spoločnosti prislúcha sprevádzať a konkrétne pomáhať komukoľvek, kto sa ocitne v ťažkej situácii, aby sa dieťa nikdy nepociťovalo ako príťaž, ale ako dar, a aby sa najzraniteľnejšie a najchudobnejšie osoby nestávali opustenými.

Vážený pán prezident, poľský národ môže naďalej rátať, tak ako tomu bolo počas jeho dlhých dejín, so spoluprácou Katolíckej cirkvi, aby – vo svetle kresťanských princípov, ktoré ho inšpirujú a ktoré stvárňovali dejiny a totožnosť Poľska – dokázal v zmenených dejinných podmienkach pokračovať na svojej ceste, verný svojim najlepším tradíciám a plný dôvery a nádeje, a to aj v ťažkých momentoch.

S opätovným vyjadrením mojej vďačnosti želám Vám a každému z prítomných spokojnú a úspešnú službu v prospech spoločného dobra. Nech Panna Mária Čenstochovská žehná a ochraňuje Poľsko!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-