P. Lombardi: Do dôchodku sa nechystám, moja služba sa iba zmení

Vatikán 12. júla – Odchod pátra Federica Lombardiho z pozície hovorcu Svätej stolice a nominácia jeho nástupcu vyvolali v medzinárodnej tlači veľký ohlas. Jezuita bilancoval svoju desaťročnú službu v rozhovore s novinárom Vatikánskeho rozhlasu Fabiom Colagrandem.

Bolo vymenovanie nového hovorcu Tlačového strediska Svätej stolice pre vás prekvapením?   

„Úprimne, nebolo to pre mňa žiadne prekvapenie! Zdalo sa mi absolútne jasné, že skôr či neskôr moja úloha sa musí skončiť. Nie sme tu naveky... Opakovane som pápežovi dal najavo, a to aj počas týchto troch rokov, že som plne k dispozícii vykonávať službu, ktorú som mohol robiť, ale aj prijať každé rozhodnutie smerujúce k rotácii tejto úlohy“. 

V rozhovore pre našich poslucháčov sme počuli Grega Burka hovoriť o obave vzhľadom na úlohu, ktorá ho teraz čaká. Ako to komentujete?     

„Trocha – nazvime to tak – úctivej bázne pred náročnou službou, ktorá sa týka osoby pápeža a života Cirkvi je vždy pochopiteľná. Veď my všetci vieme, že máme limity a ak sme povolaní zastávať úlohu, máme dôveru, že Pán nám pomôže urobiť tak a že ten, kto nám ju zveril, si dobre premyslel, komu ju dáva. Takže musíme sa cítiť v atmosfére dôvery a nádeje. Prirodzene, veľa vecí sa človek učí... Rovnako aj ja pred desiatimi rokmi, mnoho vecí týkajúcich sa tejto služby som vôbec nepoznal, a tak som mohol mať nejaké nejasnosti alebo ťažkosti nájsť správne súvislosti alebo potrebné informácie. Potom sa človek rozbehne, razí si cestu, učí sa, nadobúda aj väčšiu istotu a pokoj vo vykonávaní vlastnej práce.

Takže toto je normálna cesta každého druhu práce: neznamená to, že sa od toho človeka očakáva, že okamžite začne od najvyššej úrovne skúseností, vedomostí a zručností. Treba sa učiť! Myslím si, že či už pre Grega Burka alebo tiež predovšetkým pre Palomu Garcia Ovejerovú, ktorá začína tak mladá, to bude krásna skúsenosť, v ktorej isto nájdu pomoc. Ja som sa vždy stretával s obrovskou ochotou zo strany všetkých vo vatikánskom svete, v kúrii, čo sa týka potreby informácii alebo rád, ktoré sa žiadali. Nejde o svet, v ktorom na vás mieria zbraňou: povedal by som práve, že vôbec nie! Aj v novinárskom svete, v ktorom naši dvaja kolegovia budú musieť slúžiť, sa stretnú s veľkou sympatiou – tak sa mi vidí – na začiatku a s veľkou dávkou rešpektu a dôvery. Takže môžu byť celkom pokojní“.   

Počas desiatich rokov ste mali privilégium sledovať z blízka pontifikát Benedikta XVI. a potom prvé roky pontifikátu pápeža Františka. Ktoré sú pre vás najťažšie, najnáročnejšie momenty, ktoré ste zažili ako vatikánsky hovorca?  

„Všetci si môžu spomenúť – čo i len z denných správ – ktoré to mohli byť tie momenty prežité s trochou napätia a kritiky... To, čo poviem vo všeobecnosti je, že skúsenosťou o niečo viac bolestivou, ktorú som mohol zažiť, bolo sledovať a zúčastňovať sa na všetkých udalostiach vyvolávajúcich diskusie, tiež verejné, o otázkach sexuálneho zneužívania: čo je prirodzene veľmi bolestivá vec. Zúčastňoval som sa s hlbokou intenzitou, a chcem povedať, že vo vedomí, že išlo o cestu očisťovania Cirkvi, o ktorej nám pápež Benedikt toľko hovoril a ktorú sme museli prejsť; snažil som sa trochu prispieť v spolupráci s ostatnými, aby sa vykonali kroky vpred tiež v zmysle jasnosti, transparentnosti, pravdy v konfrontácii s týmito témami, a to takým spôsobom, aby k týmto veciam vskutku viac nedochádzalo alebo aspoň, aby boli riešené správnejším spôsobom, včas a od začiatku dôkladne.

Tiež iné momenty, ako napríklad únik dôverných dokumentov alebo vnútorné napätia vo Vatikáne boli tiež prirodzene chvíľami istého utrpenia: a nie preto, že by boli ťažké z profesionálneho pohľadu – treba povedať pravdu a povedať veci, ktoré treba povedať, to nie je ťažké! – avšak otázka je, že tam sa žije tiež s istou účasťou na utrpení, ale s vedomím, že rovnako v rozmere komunikácie sa nachádza cesta ako prispieť k zlepšeniu, ako odpovedať, kráčať k pravde a k primeranejšiemu, kompletnejšiemu a pokojnejšiemu vnímaniu problémov. Pomáhajúc tiež kolegom a svetu okolo, aby mali toto porozumenie ľudskosti, tiež i limitov; ale vždy aj o  pozitívnom poslaní, ktoré Cirkev má, napriek ľudským slabostiam toľkých, ktorí sú jej súčasťou“.

Aký je to pocit myslieť na to, že od 1. augusta Váš telefón už nebude bombardovaný správami, žiadosťami, telefonátmi v každej chvíli dňa?

„Myslím si, že sa zmení typ vykonávanej služby, ale nemyslím si, že pôjdem do dôchodku! Toto je slovo, ktoré neexistuje pre rehoľníka, ktorý sa snaží byť k dispozícii službe Bohu a Cirkvi v celom svojom živote, každý deň. Takže, ak už viac nebudú telefonáty novinárov, ktorí žiadajú odpoveď na nejakú naliehavú záležitosť, pravdepodobne budú ďalšie telefonáty alebo iné vzťahy, na ktoré sa budem snažiť odpovedať s celým srdcom. -ej-