Pápež František novým metropolitom: Východiskom Cirkvi je modlitba

Vatikán 29. júna – Pápež František dnes na slávnosť sv. Petra a Pavla, patrónov Ríma, slávil Eucharistiu v Bazilike sv. Petra, na ktorej požehnal pália 25 novým metropolitným arcibiskupom z celého sveta. Obrad sa začal spevom „Tu es Petrus“. Posvätné pálium si každý metropolita prevzal osobne z rúk Petrovho nástupcu.  

Pálium je pevná látkova stuha asi päť centimetrov široká, utkaná z bielej vlny do oblúka tak, aby sa dala položiť na plecia. Zdobí ju šesť krížov vyšitých čiernym hodvábom a symbolizuje baránka na pleciach dobrého pastiera. Ide o súčasť liturgického odevu, ktorý má jedine pápež a arcibiskupi-metropoliti latinského obradu. Pálium je znakom úradu a duchovnej moci metropolitu a plného spoločenstva s Rímskym biskupom. 

Na slávnosti sa tradične zúčastnila aj delegácia Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, ktorú pápež včera prijal na súkromnej audiencii.

Plné znenie homílie pápeža Františka na sviatok sv. Petra a Pavla

„Božie slovo tejto liturgie obsahuje dve kľúčové slová: uzavretosť / otvorenosť. K tomuto obrazu môžeme tiež priložiť symbol kľúčov, ktoré Ježiš prisľúbil Šimonovi Petrovi, aby mohol otvoriť brány Nebeského kráľovstva a nie ich zatvoriť pred ľuďmi, ako to robievali niektorí zákonníci a pokryteckí farizeji, čo Ježiš vyčítal (porov. Mt 23,13).

Čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 12,1-11) nám predstavuje tri uzavretosti: tú, keď je Peter vo väzení; tú, keď je komunita zhromaždená na modlitbe; a – v kontexte nášho nasledujúceho úryvku – tú, ktorá sa týkala domu Márie, matky Jána nazývaného Marek, kam ide Peter klopať [na dvere] potom, čo bol oslobodený.

Pokiaľ ide o uzavretosti, modlitba sa javí ako hlavné východisko: východisko pre spoločenstvo, ktoré riskuje, že sa uzatvorí samo v sebe kvôli prenasledovaniu a strachu; východisko pre Petra, ktorý ešte na začiatku svojej misie, ktorú mu zveril Pán, je uväznený Herodesom a riskuje odsúdenie na smrť. A zatiaľ čo bol Peter vo väzení, «Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (Sk 12,5). A Pán odpovedal na modlitbu a poslal svojho anjela, aby ho vyslobodil, „vytrhnúc ho z Herodesovej ruky“ (porov. Sk 12,11). Modlitba, ako pokorné zverenie sa Bohu a jeho svätej vôli, je vždy východiskom z našich osobných a komunitných uzavretostí. Je to veľké východisko z uzavretostí. 

Dokonca aj Pavol, píšuc Timotejovi, hovorí o svojej skúsenosti oslobodenia, keď unikol pred nebezpečenstvom jeho odsúdenia na smrť; namiesto toho, Pán stál pri ňom a posilňoval ho, aby sa cez neho naplnilo ohlasovanie evanjelia všetkým národom (porov. 2 Tim 4,17). Pavol však hovorí o oveľa väčšom „otvorení“, [otvorení] nekonečne širšiemu horizontu: večnému životu, ktorý ho čaká po tom, ako skončí pozemský „beh“. Je to krásne vidieť život Apoštola celý „v pohybe“ vďaka evanjeliu: celý naplánovaný dopredu, najskôr priniesť Krista tým, čo ho nepoznajú a potom sa – tak povediac – hodiť do jeho náručia a nechať sa ním niesť «pre jeho nebeské kráľovstvo» (2 Tim 4,18).

Vráťme sa [ešte] k Petrovi. Evanjeliový príbeh (Mt 16,13-19) o jeho vyznaní viery a následnej misii, ktorú mu zveril Ježiš, nás ukazuje, že život Šimona, galilejského rybára – tak ako život každého z nás, sa otvára, naplno rozkvitá vtedy, keď od Boha Otca prijíma milosť viery. Šimon sa tak vydal na cestu, na cestu dlhú a namáhavú, ktorá ho vedie k výjdeniu zo seba samého, zo svojich ľudských istôt, najmä zo svojej mužskej pýchy, s odvahou a s nezištným altruizmom. Na tejto jeho ceste oslobodenia je rozhodujúca Ježišova modlitba: «Ale ja som prosil za teba [Šimon], aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov» (Lk,22-32). Rovnako rozhodujúci je Pánov pohľad plný súcitu potom, ako ho Peter trikrát zaprel: pohľad, ktorý sa dotýka srdca a uvoľní slzy pokánia (porov. Lk 22,61-62). Šimon Peter bol tak oslobodený z väzenia svojho pyšného a svojho ustráchaného ja a prekonal pokušenie uzatvoriť sa pred Ježišovým volaním nasledovať ho na ceste kríža.

Ako som už spomenul v kontexte nasledovného úryvku zo Skutkov apoštolov, je tam detail, ktorý stojí za to si ho všimnúť (porov. Sk 12,12-17). Keď je Peter zázračne oslobodený z Herodesovho väzenia, ide do domu matky Jána nazývaného Marek. Klope na dvere a zvnútra odpovie slúžka menom Rodé, ktorá spoznajúc Petrov hlas, namiesto toho, aby otvorila dvere, s prekvapením uteká plná radosti ohlásiť zvesť panej domu. Príbeh, ktorý sa môže zdať komický, nám pomáha chápať atmosféru strachu, v ktorej sa nachádzala kresťanská komunita, ktorá ostávala uzavretá v dome a tiež uzavretá pred Božími prekvapeniami. Peter klope na dvere. „Pozri!“ Je tam radosť, je tam strach... „Otvoríme, neotvoríme?...“. A on je v nebezpečenstve, lebo stráž ho môže zajať. Strach nás zastavuje, vždy nás zastaví; uzatvára nás, uzatvára nás pred prekvapeniami Boha. Tento detail nám hovorí o pokušení, ktoré pre Cirkev stále existuje: to [pokušenie] uzavrieť sa do samej seba, pred nebezpečenstvami. Ale aj tu je štrbina, skrze ktorú môže prejsť Božie konanie: Lukáš hovorí, že v tom dome «boli mnohí zhromaždení a modlili sa» (Sk 12,12). Modlitba dovoľuje milosti otvoriť východiskovú cestu: od uzavretosti k otvorenosti, od strachu k odvahe, od smútku k radosti. A môžeme ešte doplniť: od rozdelenia k jednote. Áno, dnes to môžeme s dôverou povedať spoločne našim bratom z delegácie, ktorú vyslal drahý ekumenický patriarcha Bartolomej, aby sa zúčastnila na slávnosti sv. patrónov Ríma. [Je to] oslava spoločenstva pre celú Cirkev, ako o tom tiež svedčí prítomnosť metropolitných arcibiskupov, ktorí prišli na požehnanie pálií, ktoré im budú dané mojimi zástupcami v príslušných sídlach. 

Nech sa sv. Peter a Pavol prihovárajú za nás, aby sme mohli s radosťou naplniť túto cestu, zakúsiť Božie oslobodzujúce pôsobenie a svedčiť o ňom všetkým.“ -ej-