Generálna audiencia pápeža Františka: Milosrdenstvo sú otvorené oči

Vatikán 15. júna – Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o Božom milosrdenstve vo svetle textov Nového zákona. Tentoraz sa zameral na udalosť uzdravenia slepca pri Jerichu z Lukášovho evanjelia. Poukázal na milosrdné konanie Boha, ktorý berie vydedeného človeka z okraja, začleňuje ho do spoločnosti a robí z neho učeníka. Pápež zdôraznil, že nejde len o uzdravenie slepca, ale aj o uzdravenie ostatných, ktorým Ježiš dal takto porozumieť že aj oni sami sú povolaní byť milosrdnými podľa vzoru Boha a oslavovať jeho milosrdenstvo. A toto sa podľa slov Svätého Otca týka každého kresťana.

Katechézu Svätého Otca uviedol úryvok z Lukášovho evanjelia: «Keď sa približoval k Jerichu, sedel pri ceste akýsi slepec a žobral. ... Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ ... Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila“» (Lk 18,35.37-38.40-42).

Katechéza Svätého Otca: Milosrdenstvo je svetlo

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ako sa istý deň Ježiš približoval do mesta Jericho, vykonal zázrak prinavrátenia zraku slepcovi, ktorý žobral pozdĺž cesty (porov. Lk 18,35-43). Dnes chceme pochopiť zmysel tohto znaku, lebo sa priamo dotýka aj nás. Evanjelista Lukáš hovorí, že ten slepý sedel pri ceste a žobral (porov. v. 35). Slepý v tých časoch – ale taktiež až donedávna – nemohol inak než žiť z almužny. 

Osoba tohto slepca predstavuje mnohých ľudí, ktorí sa aj dnes nachádzajú na okraji spoločnosti z dôvodu fyzickej alebo inej nevýhody. Je oddelený od zástupu, sedí tam, zatiaľ čo ľudia kráčajú pohrúžení do svojich myšlienok a množstva vecí. A cesta, ktorá môže byť miestom stretnutia, je naopak pre neho miestom osamelosti. Koľký dav prechádza okolo... a on je sám.

Obraz vydedenca (marginalizovaného) je smutný, predovšetkým na pozadí mesta Jericho, úžasnej a prosperujúcej oázy v púšti. Vieme, že práve k Jerichu dorazil izraelský ľud na konci dlhého exodu z Egypta: to mesto predstavuje vstupnú bránu do Zasľúbenej zeme. Pamätajme na slová, ktoré Mojžiš vyslovil v tejto súvislosti. Hovorí:

«Ak sa niekto z tvojich bratov stane chudobným v nejakom bydlisku tvojej krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, nezatvrdíš si srdce a nezatvoríš ruku, lež otvoríš ju ... chudobnému bratovi. ... Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine» (Dt 15,7.11).

Do očí bije kontrast medzi týmto odporúčaním Božieho zákona a situáciou opísanou v evanjeliu: zatiaľ čo slepý kričí – a tento človek mal dobrý hlas, nie tak? –, zatiaľ čo slepec volá vzývajúc Ježiša, ľudia ho okrikujú, aby mlčal, akoby nemal právo hovoriť. Nemajú s ním súcit, naopak, jeho výkriky im vadia. Koľkokrát my, keď vidíme mnoho ľudí na ceste – ľudí núdznych, chorých, ktorí nemajú čo jesť – pociťujeme mrzutosť. Koľkokrát my, keď sa nachádzame tvárou v tvár mnohým utečencom, sa cítime byť otrávení. Je to pokušenie: my všetci ho máme, je tak? Všetci, aj ja, my všetci.

Pre toto nás Božie slovo učí: Ľahostajnosť a nevraživosť robia človeka slepým a hluchým, bránia mu uvidieť bratov a nedovoľujú mu v nich rozpoznať Pána. Ľahostajnosť a nevraživosť. A keď sa táto ľahostajnosť a nevraživosť stanú agresiou a aj urážkou – „veď ich len vyžeňte preč, týchto ľudí!“, „dajte ich niekam inam!“ – takouto agresiou; je to práve to, čo robili ľudia, keď slepca okrikovali: „choď preč, mlč, nekrič“!

Všimnime si jednu zaujímavosť. Evanjelista hovorí, že niekto z davu slepcovi vysvetlil príčinu, ktorá pritiahla všetkých tých ľudí hovoriac: «Ježiš Nazaretský ide tadiaľto» (v. 37). Ježišov prechod je označený tým istým slovesom, s akým sa v Knihe Exodus hovorí o prechode anjela ničiteľa, ktorý zachráni Izraelitov v Egyptskej zemi (porov. Ex 12,23). Je to „prechod“ paschy, začiatok oslobodenia: keď prechádza Ježiš, vždy je tam oslobodenie, vždy je tam spása!

Slepcovi teda akoby bola ohlásená jeho pascha. Bez toho, aby sa nechal zastrašiť, slepec na Ježiša viackrát volá, uznávajúc ho za Dávidovho syna, očakávaného mesiáša, ktorý mal podľa proroka Izaiáša otvoriť oči slepým (porov. Iz 35,5). Na rozdiel od davu, tento slepec vidí očami viery. Vďaka nej má jeho prosba silný účinok. Veď keď ho začul, «Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu» (v. 40). Takto Ježiš berie slepca preč z okraja cesty a kladie ho do centra pozornosti svojich učeníkov a davu. Pomyslime aj my na to, keď sme boli v nepekných situáciách, aj v situáciách hriechu, ako nás práve Ježiš vzal za ruku a vzal nás preč z okraja na cestu spásy.

Takto sa uskutočňuje dvojitý prechod. Prvý: ľudia slepcovi ohlásili dobrú zvesť, avšak nechceli s ním mať nič dočinenia; teraz Ježiš všetkých zaväzuje, aby si uvedomili, že dobrá zvesť v sebe zahŕňa to, že do centra našej vlastnej cesty kladieme toho, kto z nej bol vylúčený. Druhý prechod: slepec nevidel, ale jeho viera mu otvára cestu spásy a on sa ocitá uprostred tých, čo vyšli na cestu, aby uvideli Ježiša.

Bratia a sestry, Pánov prechod je stretnutím milosrdenstva, ktoré všetkých navôkol neho spája, aby im dovolilo rozpoznať, kto potrebuje pomoc a útechu. Aj naším životom prechádza Ježiš; a keď Ježiš prechádza, povšimnem si to, je to pozvanie, aby som sa k nemu priblížil, aby som bol lepší, aby som bol lepším kresťanom, aby som Ježiša nasledoval.

Ježiš sa obracia na slepca a pýta sa ho: «Čo chceš, aby som ti urobil?» (v. 41). Tieto Ježišove slová sú úchvatné: Boží Syn teraz stojí pred slepcom ako pokorný sluha. On, Ježiš, Boh, hovorí: „Čo chceš, aby som ti urobil? Ako chceš, aby som ti slúžil?“ Boh zo seba robí sluhu človeka-hriešnika. A slepec odpovedá Ježišovi tak, že ho už nenazýva „Dávidovým synom“, ale „Pánom“ – titulom, ktorý Cirkev už od počiatku aplikuje na Vzkrieseného Ježiša.

Slepec prosí, aby mohol opäť vidieť a jeho túžba je vypočutá: «Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila» (v. 42). Preukázal svoju vieru tým, že vzýval Ježiša a že ho chcel rozhodne stretnúť a toto mu darovalo spásu. Vďaka viere teraz môže vidieť a predovšetkým sa cíti byť Ježišom milovaný. Preto sa rozprávanie končí poukázaním na to, že slepec «šiel za ním a velebil Boha» (v. 43): stáva sa učeníkom.

Zo žobráka k učeníkovi – aj toto je naša cesta: my všetci sme žobrákmi, my všetci. Vždy potrebujeme spásu. A my všetci, každý deň musíme urobiť tento krok: od žobrákov k učeníkom. A tak sa slepec vydáva na cestu za Pánom a vstupuje do jeho spoločenstva ako jeho súčasť. Ten, ktorého chceli umlčať, teraz veľkým hlasom svedčí o svojom stretnutí s Ježišom z Nazareta a «všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu» (v. 43).

Dochádza aj k druhému zázraku: to, čo sa stalo slepcovi spôsobuje to, že aj ľudia konečne vidia. Rovnaké svetlo osvecuje všetkých zjednocujúc ich v modlitbe chvály. Tak Ježiš vylieva svoje milosrdenstvo na všetkých tých, ktorých stretáva: volá ich, dáva im, aby prišli k nemu, zhromažďuje ich, uzdravuje a osvecuje, vytvárajúc nový ľud, ktorý slávi zázraky jeho milosrdnej lásky.

Nechajme sa však aj my Ježišom povolať, nechajme sa Ježišom uzdraviť, nechajme si Ježišom odpustiť. A poďme za Ježišom chváliac Boha. Nech sa tak stane!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Na dnešnej generálnej audiencii nechýbali ani pútnici zo Slovenska, z farností Nový Tekov, Raková, Šarišské Dravce (Poloma). Rovnako boli prítomní žiaci, pedagógovia a kňazi z Cirkevnej základnej školy sv. Augustína z Považskej Bystrice, ako aj skupina seminaristov Kongregácie rogacionistov. -zk, bp, jb-