Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Kto bol prinavrátený k životu?

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 10. nedeľu v cezročnom období, cylus C (1 Kr 17, 17-24; Lk 7, 11-17): Kto bol prinavrátený k životu?

Milí priatelia, v dnešnú nedeľu si v evanjeliu čítame známy príbeh o vzkriesení syna Naimskej vdovy. Ježiš mu prinavrátil život a živého ho vrátil jeho matke pri bráne mesta vo chvíli, keď ho vynášali z mesta von, aby ho pochovali. Keby ste mali tomuto známemu príbehu dať nadpis, ako by znel? Ktorú z týchto dvoch možností by ste vybrali: „Vzkriesenie naimského mládenca?“ Alebo „Prinavrátenie života naimskej vdove?“ Kto je hlavná postava v príbehu: mladík alebo vdova, jeho matka? Väčšina ľudí si myslí, že to je o tom prvom: o vzkriesení mládenca. No zdá sa, že hlavnou postavou v príbehu – aj keď mladík nepodstatný nie je – bude predsa jeho matka, vdova z mestečka Naim.

Skúsme sa pozrieť na dôvody tohto tvrdenia. V biblických časoch – ako o tom hovoria hlavne knihy Prísloví a Syna Sirachovho – mali ženy veľmi zraniteľné postavenie. Koncept ako nezávislá žena by bol v tom čase nezmyslom. Každá žena musela byť v starostlivosti muža a to buď otca, brata, manžela alebo syna. Moc a vplyv ženy boli síce veľké, no odvíjali sa inak a v iných oblastiach než u mužov.

Nezávislá a slobodná žena bola hanbou celej rodiny. Staršia nevydatá dcéra bola svojej rodine na ťarchu, pretože nielenže ju rodina musela živiť, ale svojím manželstvom – keďže je nevydatá – neprispela k možnému posilneniu významu svojej rodiny. Manželstvá na Blízkom východe boli v biblických časoch – a niekde stále sú i dnes – prostriedkom na výhodné spájanie rodín a majetkov.

Rozvedená žena bola pre rodinu prameňom nielen hanby, ale aj škody. Po rozvode sa musela vrátiť k svojmu otcovi a jej rodina, ktorá jej manželstvom získala silnejšie spoločenské postavenie, sa tak vrátila v svojmu pôvodnému stavu. Jej otec musel rodine ženícha vrátiť cenu, ktorú mu za ňu zaplatila. Rozvedená žena mala takmer nulové šance, že sa znova vydá. 

Situácia ženy z dnešného evanjelia bola mimoriadne citlivá. Bola vdovou, čo znamená, že vo svojom  živote stratila dôležitého muža-manžela, ktorý by sa o ňu a o ich rodinu staral a ich ochraňoval. Teraz stratila aj syna, ďalšieho muža, ktorý by bol jej potenciálnou oporou a spojkou s rodinou jej manžela. Možno mala dcéru, ale v tomto jej svete dcéry znamenali málo. Ak by bola ešte slobodná, bola by odkázaná na ňu na svoju matku. Ak by bola vydatá, nepatrila už jej, ale svojej novej rodine.

Najsilnejšie emocionálne puto v rodine v tejto časti sveta bolo a je puto medzi matkou a jej najstarším synom. Najslabším putom bol a je vzťah medzi manželmi. Toto sa vysvetlí tým, že mladí sa na Blízkom východe poväčšine neberú slobodne z lásky, ale manželstvá boli a sú naaranžované rodinou a nie vždy sa medzi manželmi vyvinie vzťah lásky. A keďže žena, dokedy sa jej nenarodí mužský potomok, nemá v očiach manželovej rodiny žiadnu identitu, narodenie chlapca je pre ňu zdrojom radosti a istoty. Synovia sú spolu zo svojimi sestrami až do puberty vychovávaní výlučne matkami. Matky a iné dospelé ženy v rodine sa s nimi maznajú, si ich prituľujú, utešujú a plnia im všetky, hlavne citové potreby a takto si ich robia na sebe silne závislými.

Je jasné, že syn naimskej vdovy je mŕtvy. No mŕtva je aj jeho matka. Vo svojom živote nemá žiadneho muža a tak v očiach spoločnosti má takú cenu, ako keby bola mŕtva. Aj keď telesne je ešte živá, jej život smrťou posledného muža vo svojom živote stratil hodnotu a zmysel. Evanjelista Lukáš to naznačil tým, že nás upozornil, že sprievod s mŕtvym chlapcom práve prechádzal mestskou bránou. Za bránu sa poberalo nielen mŕtve telo zomrelého chlapca, ale aj vychádzala ňou von z mesta aj jeho matka. A tak vlastne ako keby odchádzala zo spoločnosti živých.

Ježiš je pohľadom na ženu a myšlienkou na jej osud pohnutý. Evanjelista hovorí, že mu jej bolo ľúto, alebo inými slovami že mal s ňou súcit. A tento súcit s vdovou ho hneď priviedol k akcii. Jej syna kriesi a vracia jej ho živého.

V pradávnych biblických časoch, keď sa hovorí o uzdravení človeka, myslí sa tým, že človek dostal naspäť to, čo dávalo jeho životu živosť, energiu a zmysel. Keď sa v tomto zmysle pozrieme do evanjelia, komu bol vrátený zmysel, živosť a energia najviac? Určite vdova. Možno sme počuli o zážitkoch ľudí, ktorí sa nachádzali v klinickej smrti. Všetci sa zhodujú v jednej veci: že keď sa dozvedeli, že sa majú vrátiť naspäť do tohto života, veľmi sa im nechcelo. Bolo im tam dobre. V tomto zmysle mŕtvemu naimskému chlapcovi bolo asi už dobre a vzkriesenie k pozemskému životu asi až tak nepotreboval.

Potrebovala ho však jeho matka. Jeho matka sa nachádzala v stave, kedy stratila všetko, čo malo vo svete, v ktorom žila, hodnotu. A stratila nielen ľudí a s nimi i životné istoty, spoločenské postavenie a úctu, ale stratila aj zmysel samotného svojho života. Dostať naspäť svojho syna pre ňu znamenalo byť prinavrátená k plnohodnotnému životu v tomto svete.

Aké posolstvo by tento príbeh mohol mať pre nás? Možno by sme sa mohli zamyslieť nad otázkou: čo som stratil ja vo svojom živote, čo ma obralo alebo postupne oberá o živosť, energiu, zmysel? Čo to je, čo ma pomaly posúva smerom von z mesta, zo spoločenstva ľudí, z komunity živých a vedie ma to na perifériu? Môžem byť fyzicky živý a zdravý a predsa môj život môže byť ako život naimskej vdovy.

Ak niečo sa také v mojom živote nachádza, nezabudnime si všimnúť Ježiša, ktorý je ochotný aj v mojom prípade sprievod kráčajúci von z mesta zastaviť a môjmu životu prinavrátiť život.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.