Generálna audiencia: Pokorná modlitba dosiahne milosrdenstvo

Vatikán 1. júna – Pri prvej júnovej generálnej audiencii Svätý Otec František venoval svoju katechézu ďalšiemu z biblických aspektov milosrdenstva. Na evanjeliovom podobenstve o farizejovi a mýtnikovi v chráme od sv. Lukáša vysvetlil, že nevyhnutným postojom modliaceho sa človeka je pokora. Pokorná modlitba prichádza k srdcu Boha a on modliaceho sa človeka zahŕňa svojím otcovským milosrdenstvom.

Úvodom ku katechéze bol nasledujúci evanjeliový úryvok: «Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.» (Lk 18,10-11.13-14)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Minulú stredu sme si vypočuli podobenstvo o sudcovi a vdove, o nevyhnutnosti vytrvalo sa modliť. Dnes, prostredníctvom iného podobenstva, nás chce Ježiš naučiť to, aký je správny prístup k modlitbe a vyprosovaniu si Otcovho milosrdenstva. Ako sa treba modliť. Správny postoj v modlitbe. Je to podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi (porov. Lk 18,9-14).

Obaja protagonisti vstupujú do chrámu modliť sa, avšak zachovali sa veľmi odlišným spôsobom a dosiahli opačné výsledky. Farizej sa modlí „postojačky“ (v. 11)  a používa mnoho slov. Jeho modlitba je síce modlitbou vďakyvzdania obracajúcou sa k Bohu, avšak v skutočnosti je chválením sa vlastnými zásluhami s pocitom nadradenosti voči «ostatným ľuďom», ohodnoteným ako «vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci», ako napríklad, – s poukázaním na toho druhého, ktorý tam bol – «tento mýtnik» (v. 11).

Avšak práve tu je problém – ten farizej sa modlí k Bohu, avšak v skutočnosti hľadí na seba samého. Modlí sa k sebe samému! Namiesto toho, aby mal pred očami Pána, má tam zrkadlo. Aj keď sa nachádza v chráme, necíti nevyhnutnosť padnúť na kolená pred majestátom Boha; zostáva v stoji, cíti sa byť sebaistým, takmer akoby bol on pánom chrámu! Vymenováva vykonané dobré skutky: je bezúhonný, dodržuje Zákon ponad to, čo sa vyžaduje, postí sa «dva razy do týždňa» a platí «desiatky» zo všetkého, čo vlastní.

Skrátka, viac než z modlitby sa farizej teší z vlastného dodržiavania predpisov. A predsa sú jeho postoj a jeho slová vzdialené od spôsobu konania a reči Boha, ktorý miluje všetkých ľudí a nepohŕda hriešnikmi. Tento však pohŕda hriešnikmi, aj vtedy keď poukazuje na druhého, ktorý sa tam nachádza. Skrátka, ten farizej, ktorý sa považuje sa spravodlivého, zanedbáva najdôležitejšie prikázanie: lásku k Bohu a k blížnemu.

Nestačí si teda klásť otázku koľko sa modlíme, musíme sa tiež seba samých pýtať ako sa modlíme, alebo lepšie, aké je naše srdce: je dôležité preverovať ho, aby sme zhodnotili myšlienky, pocity a vykorenili aroganciu a pokrytectvo. Avšak ja sa pýtam: dá sa modliť s aroganciou? Nie. Môžeme sa modliť s pokrytectvom? Nie. Pred Bohom sa musíme modliť jedine takí, akí sme. Avšak tento sa modlil s aroganciou a pokrytectvom.

Všetci sme zachvátení šialeným rytmom každodennosti, mnoho ráz v područí pocitov – omámených, zmätených. Je nevyhnutné naučiť sa nanovo nájsť cestu k nášmu srdcu, znovu obnoviť hodnotu dôvernosti a ticha, lebo je to práve tam, kde nás Boh stretáva a hovorí k nám. Jedine ak začneme odtiaľto, môžeme potom my sami stretnúť druhých a hovoriť s nimi. Farizej sa vydal na cestu do chrámu, je sebaistý, avšak nevšimne si, že stratil cestu svojho srdca.

Mýtnik – ten druhý – sa naopak v chráme predstavuje s pokorným a kajúcim duchom: «stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs» (v. 13). Jeho modlitba je veľmi krátka, nie je taká dlhá ako tá farizejova: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu». Nič viac. Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Pekná modlitba, pravda? Môžeme ju zopakovať trikrát, všetci spoločne? Vyslovme ju: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

Vskutku, vyberači daní  – nazývaní „mýtnici“ – boli považovaní za nečisté osoby, podriadené cudzím vládcom, ľudia nimi opovrhovali a vo všeobecnosti ich zaraďovali k „hriešnikom“. Podobenstvo učí, že sme spravodliví alebo hriešnici nie na základe svojej spoločenskej príslušnosti, ale na základe spôsobu, akým si vytvárame vzťah s Bohom a ako si vytvárame vzťahy s bratmi.

Mýtnikove gestá kajúcnosti a jeho zopár jednoduchých slov svedčí o jeho uvedomovaní si svojho úbohého stavu. Jeho modlitba ide k podstate. Chová sa pokorne, istý si je jedine tým, že je hriešnikom, ktorý potrebuje zmilovanie. Ak farizej neprosil o nič, lebo mal už všetko, mýtnik môže žobrať jedine o milosrdenstvo Boha. A toto je pekné, však? Žobrať o milosrdenstvo Boha. Predstavujúc sa „s prázdnymi rukami“, s holým srdcom a uznávajúc sa za hriešnika, mýtnik nám všetkým ukazuje nevyhnutnú podmienku pre obsiahnutie Pánovho odpustenia. Nakoniec sa práve on, tak opovrhnutý, stáva obrazom skutočného veriaceho.

Ježiš uzatvára podobenstvo jednou vetou: «Hovorím vám: Tento – čiže mýtnik – odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený» (v. 14).  Ktorý z týchto dvoch je skazený? Farizej. Farizej je práve obrazom skazeného človeka, ktorý sa tvári, že sa modlí, avšak dokáže sa jedine chvastať sebou samým pred zrkadlom. Je skazeným človekom, no tvári sa, že sa modlí. A tak aj v živote – ten, kto verí, že je spravodlivý a súdi ostatných a pohŕda nimi, je skazeným človekom a pokrytcom. Nadradenosť kompromituje každý dobrý skutok, robí modlitbu prázdnou, vzďaľuje od Boha a od druhých.

Ak Boh preferuje pokoru, nie je to preto, aby nás dráždil: pokora je skôr nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby nás pozdvihol, aby sme tak zakúsili milosrdenstvo, ktoré prichádza utíšiť naše prázdno. Ak modlitba povýšeneckého človeka nedosahuje k srdcu Boha, pokora úbohého ho roztvára. Boh má jednu slabosť: slabosť pre pokorných. Zoči-voči pokornému srdcu Boh svoje srdce úplne roztvára. Toto je pokora, ktorú vyjadruje Panna Mária v chválospeve Magnifikat: «lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. [...] jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja» (Lk 1,48.50). Nech nám pomáha ona, naša Matka, modliť sa s pokorným srdcom. A my, zopakujme ešte raz na trikrát tú krásnu modlitbu: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu» [tri razy spolu s celý zhromaždením]. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Svätý Otec v závere pripomenul aj blížiaci sa sviatok Božského Srdca Ježišovho, ktorý bude v piatok 3. júna sláviť spolu s veľkým počtom kňazov, ktorí sú v týchto dňoch v Ríme na jubilejnom podujatí určenom práve kňazom a seminaristom. Pri dnešnej generálnej audiencii boli medzi pútnikmi aj skupiny zo Slovenska, konkrétne farské spoločenstvo z Popradu a ďalšia väčšia skupina z Nitry a okolia. -zk, jb-