Jozef Kováčik: Voda je ako mama

Otec Jozef Kováčik sa delí s múdrosťou života, s akou sa stretol u ľudí, ktorí sami zápasia s vážnymi ťažkosťami v prostredí Svätej zeme, konkrétne v Jordánsku. 

„Voda je ako mama. Uvedomíš si, že ti chýba, až keď jej zrazu niet“ - povedal mi Mahdi, Jordánsky sprievodca, ktorý nám bol pridelený na púti. Jordánsko je podľa neho dnes tretím štátom od konca na zozname tých, ktorí majú vážne problémy s vodou. Hoci sa im nedávno podarilo objaviť veľký poklad v púšti Wadi Rum, kde objavili obrovské zásoby vody, predsa jej preprava do hlavného mesta Ammán spôsobuje, že vodu majú pustenú len jeden deň v týždni. Naplnia si svoje zásobníky a následne im musí vydržať po celý nasledujúci týždeň. „Mama ti dá všetko, čo môže, pomáha ti a ty si to často ani len neuvedomuješ“ - hovoril Mahdi. „Ale keď ju zrazu stratíš, chýba nielen ona, ale aj všetko, čo je s ňou spojené. Možno vy to až tak nedokážete precítiť, ale pre nás je to s vodou trpká skúsenosť.“

Mohol som si to overiť pri zastávke na púšti. Tam, kde sú turisti, sú aj všadeprítomní predajcovia suvenírov. Nevedno, odkiaľ sa vyroja, no skôr, ako autobus zastaví, už sú pri ňom. Šofér ponúkol malému beduínskemu chlapcovi, aby si z chladiaceho boxu zobral fľašu vody. Vybral si automaticky pollitrovú fľašu, no šofér mu ju vzal z rúk a dal mu veľkú jeden a pollitrovú. Chlapec s rozžiarenými očami utekal sa svojim otcom, aby sa pochválil, aký veľký dar dostal...  I preto našim pútnikom opakujem, aby pamätali, že hoci na hoteli má každý z nich vody koľko potrebuje, aby ňou šetrili a pamätali na tých, ktorým chýba.

Keď sme už pri deťoch - Mahdi mi rozprával, akým významným krokom pre jeho krajinu bola reforma školstva, ktorú presadil zosnulý kráľ Husajn. Aj v tej najmenšej dedinke dnes stojí škola a učiteľ ma významné postavenie. Mladí vedia, že ak sa chcú v živote uplatniť, musia chodiť do školy. Preto ma poprosil, aby som našim pútnikom vysvetlil, že nie je dobré si v dopoludňajších hodinách kupovať suveníry od detí. „Dopoludnia majú deti sedieť v škole. Ich rodičia to vedia. Pomôžte nám deti dostať do školy a nie ich navyknúť, že predajom suvenírov si zarobia“ - uzavrel svoju prosbu.

Ďalší silný okamih sme zažili s Mahdim na Hore Nebo, z ktorej Mojžiš uvidel zasľúbenú zem, no nikdy mu nebolo dopriate do nej vstúpiť. Pri dobrej viditeľnosti je odtiaľ nádherný pohľad na krajinu za Jordánom. Je krásne vidieť najstaršie mesto na svete - Jericho a pri dobrej viditeľnosti i Jeruzalem. „Celý život študujem biblické dejiny, sprevádzam pútnikov, vodím ich na toto miesto, no nebolo mi dopriate prejsť sa ulicami Jeruzalema. Ako rád by som to urobil! Ale nikto mi na to nedá povolenie a potrebné víza...“ Videl som v jeho očiach slzu. Jeho starý otec chodil za Jordán pravidelne pracovať. I jeho otec ešte poznal pocit slobodného prekročenia hraníc. Jemu to zatiaľ dopriate nebolo. Ale nádej nestráca. Poprosil nás, aby sme sa na tento úmysel za neho pomodlili.

Dar slobody a slobodného cestovania i pohybu je možno pre nás už takým samozrejmým, že si to ani len neuvedomujeme. Ako so spomínanou vodou. To, čo máme ako samozrejmosť, je pre iné milióny ľudí iba vysnívaným cieľom. Pred rokom 1948 mal súčasný Ammán niečo okolo 10 tisíc obyvateľov. Po príleve palestínskych utečencov ich počet narástol na súčasných skoro 3 milióny. A do dnešného Jordánska prišlo počas uplynulých rokov takmer 3 milióny nových utečencov z Iraku a Sýrie. Na ulici Ammánu mi Mahdi ukázal jednu pani - „pozri, táto pani mala v Iraku úspešnú cestovnú kanceláriu. Dnes tu na ulici predáva cigarety... Život sa zmení niekedy z minúty na minútu a vôbec sa ťa nepýta, či to chceš.“ I napriek nedostatku vody nevie pochopiť, prečo by utečencom nemali pomôcť. „Oni si to nevybrali a pre nás je prirodzené, že sa s nimi delíme. Nikto to nezneužíva na politické ciele. Veď keď sa u nich situácia upokojí, budú sa chcieť vrátiť domov.“

Jordánsko z pohľadu nepokojov a vojen je akousi oázou pokoja a mieru. Čomu za to vďačia, pýtam sa Mahdiho. „Rope. Chvala Bohu ju nemáme“ - odpovedá bez zaváhania. „A aj nášmu kráľovi, ktorý dokázal vždy spojiť kmene, ktoré by sami medzi sebou ťažko hľadali reč. Bol to múdry človek a naozaj sme ho mali veľmi radi.“ Keď sme sa lúčili, zaujímal sa, či sa nám páčilo a či boli ľudia spokojní. „Vieš, mediálny obraz zmením len veľmi ťažko. Je ľahké nás všetkých hodiť do jedného vreca s tými bláznami z Daišu. Kvôli nim všetci trpíme. Mojou nádejou je, že ľudia, ktorí sem prídu a vidia, ako žijeme a čo si myslíme, budú o tom doma hovoriť. Ak to bude tak, moja služba má zmysel.“ Som rád, že som mal na Mahdiho šťastie. Verím, že tohto múdreho muža budem môcť ešte niekedy stretnúť a počúvať i o tom, akým bohatstvom je pre neho ticho púšte, kde stretáva Boha. O tom možno niekedy nabudúce.

(Vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu 21. apríla 2016)