Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Poznávacie znamenie kresťana

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 5. veľkonočnú nedeľu, cyklus C (Jn 13, 31-33a.34-35): Poznávacie znamenie kresťana

Keď nový diplomat odchádza do inej krajiny reprezentovať svoju krajinu, musí predložiť poverovacie listiny, aby ho prijali a aby mu verili, že je vierohodným reprezentantom svojej krajiny.

Kristus nás nenechal na pochybnostiach, čo by mali obsahovať poverovacie listiny kresťana, aby mu svet uveril, že je jeho reprezentantom. V dnešnom evanjeliu nám hovorí: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy milovali, ako som ja miloval vás”. Svätý apoštol a evanjelista Ján, ktorý je autorom tohto evanjelia, nám vo svojom Prvom liste ozrejmuje, že je nemožné milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme ľudí, ktorých okolo seba vidíme.

Predpokladám, že žiadna z týchto myšlienok nám nie je neznáma. Keď si ich dnes budeme čítať v evanjeliu znova, mnohí sme si možno povieme: „Toto som už počul veľakrát“. A je to pravda. Tieto myšlienky nielen poznáme, ale ich aj uznávame a pokladáme za správne. Avšak keď príde ku každodenným zápasom v našom živote, keď jasne cítime silu a naliehavosť svojich vlastných potrieb, a keď sa musíme za tieto svoje potreby v tej džungli medziľudských vzťahov, v ktorej žijeme postaviť, potom na tieto dôležité Kristove slová o láske k blížnym ľahko zabúdame.

Toto zabúdanie nás však stojí veľa: svet nám neverí. Ľudia zo sveta nás konfrontujú a žiadajú od nás dôkazy, že naša viera je vierou plodnou a že je niečím, čo by aj oni mohli potrebovať. A my im ukazujeme svoje „poverovacie listiny“, ktoré by mali dosvedčovať našu hodnovernosť, napríklad krstný list, pravidelné chodenie do kostola, postenie sa či kresťanské symboly v našich bytoch i na našom oblečení, no im to nič nehovorí. Chcú to, že patríme Kristovi a že naša viera v neho má hodnotu vidieť na našich životoch. Ak to nevidia, neveria nám.

Možno poznáte príbeh istého Mikeho Golda, ktorý bol filozofom amerického komunizmu 20-tych rokov minulého storočia, o ktorom ste sa mohli dočítať v jednej z kníh jezuitu Johna Powella. Keď komunizmus upadol v Amerike do nemilosti, na tohto jeho filozofa Golda sa zabudlo. Mike Gold však napísal jednu knihu, ktorá sa neskôr stala dosť známou. Jej meno bolo Židom bez toho, že by som o tom vedel. Píše tu o svojom detstve a o svojom prvom stretnutí sa s kresťanmi. Vyrastal v New York City. Keď bol dieťaťom jeho matka mu stále opakovala, aby nešiel poza isté ulice štvrte, v ktorej bývali. Nevedel to pochopiť a preto sa jej stále na to pýtal: „Prečo nemôžem ísť ďalej, aj na iné ulice?“ Avšak matka nič nevysvetľovala. Nemohla mu predsa povedať, že miesto, kde bývali bolo židovským getom. Nemohla mu povedať, že nosil vo svojich žilách nesprávnu krv. Deti nie sú ešte schopné pochopiť predsudky. Predsudky sú jedom, ktorý potrebuje čas, aby sa dostal do krvného obehu človeka. Dieťa ich ešte nevlastní.

Jedného dňa, hnaný svojou zvedavosťou a túžbou zistiť, čo sa nachádza za hranicami, ktoré pre neho vytýčila jeho matka, sa predsa len pobral tam, kde nemal: za hranice svojho geta. Vtom ho zastavili a obkľúčili starší výrastkovia a vyrútili sa na neho so slovami: „Čau, baby, nie ty si náhodou židákom?” „Neviem”, hovorí. Toto slovo nikdy predtým nepočul. A tak chlapci zopakovali svoju otázku inými slovami: „Nie si ty náhodou Kristov vrah?” A malý chlapec znova na to: „Neviem”. Ani slovo Kristus ešte dovtedy nepočul. „Odkiaľ si? Kde bývaš?” začali sa vypytovať. Keď im vysvetlil a zistili, že je naozaj zo židovského geta, oni do neho: „Tak predsa si židák. Si Kristov vrah. A vieš, že si na kresťanskom teritóriu? My ťa naučíme, kde sa máš pohybovať a kam patríš!” A tak sa do neho pustili, strašne ho zmlátili, jeho tvár sa zaliala krvou, šaty mu potrhali a poslali ho domov so slovami: „My sme kresťania a ty si zavraždil Krista! Buď tam, kde patríš. My sme kresťania a ty si vrah Kristov!”

Keď chlapec prišiel domov matka sa celá vystrašená pustila do neho: „Čo sa ti stalo, Mike?” Jediné, čo bol schopný povedať bolo: „Neviem”. „Kto ti to urobil?” Chlapec znova: „Neviem”. A tak mu matka poumývala krv z jeho tváre, prezliekla ho do čistých šiat a pritúlila si ho do svojho náručia, aby ho potešila. Mike Gold si spomína po rokoch, ako sa v tej chvíli načiahol k matkinmu uchu a spýtal sa jej: „Mama, kto bol Kristus?”

Mike Gold zomrel r. 1967. Svoje posledné obedy dostával v dome Katolíckej Charity v New York City, ktorý založila a viedla Dorothy Day. Táto svätica sa raz vyslovila: „Mike Gold jedáva každý deň pri stole Kristovom, avšak pravdepodobne nikdy tohoto Krista do svojho života neprijme kvôli dňu, kedy po prvý raz počul jeho meno”. A tak aj zomrel.

Či už to chceme alebo nechceme, Kristus chce mať z každého jedného z nás živý symbol seba samého v tomto svete. Je to svet, ktorý sa ustavične pýta, či Boh žije alebo nie a kto je Kristus. Tento svet môže nájsť odpoveď na tieto otázky jedine v nás, na našich životoch. Či to chceme alebo nechceme, my sme jednoducho Kristom vo svete.

Milí priatelia, každú jednu poučku ohľadom našej kresťanskej viery je možné sa naučiť naspamäť, nacvičiť si ju a odrecitovať ju iným a ak ostane len v teoretickej rovine možno sa nič nedeje. Každú, okrem jednej, a to lásky. Lásku nie je možné vyznávať len ako poučku či teóriu. Láska ak je pravá, nikdy nemôže zostať bez efektu. Láska, ktorej podstatou je hľadanie dobra iného a to dokonca aj za cenu zabúdania na seba samého, je vecou, ktorá nikdy, ak je pravá, neostáva len na rovine teórie. Láska, ak má byť láskou, musí byť žitá.

Aby sme boli schopní takto milovať iných, na to potrebujeme mať enormnú motiváciu. Kristov učeník je povinný vo svete, ktorý sa naháňa za povrchnými vecami, stáť ako šokujúci výkričník. Ideálom pravého Ježišovho učeníka bude hľadať dobro, naplnenie a šťastie druhého. Láska bude pre neho vždy najväčšou výzvou a najväčším a najvýrečnejším znakom jeho hodnovernosti. „Po tom vás všetci poznajú, ak sa budete navzájom milovať”, hovorí Ježiš.

Priatelia, sme teda symbolmi a reprezentantmi Krista v tomto svete? Čo sme schopní a ochotní urobiť pre to, aby tento svet mohol aj z nášho pričinenia naozaj uveriť, že Boh jestvuje? Že Kristus prišiel, aby sme mali Život a aby sme ho mali v plnosti? A že uveriť v Krista a prijať ho do svojho života je tou najrozumnejšou a najcennejšou vecou, ktorú človek môže urobiť?

Milí priatelia želám vám požehnanú nedeľu.