Polstoročie od smrti jezuitského misionára Vendelína Javorku

Slovensko 19. apríla – V uplynulých dňoch si Slovensko pripomenulo výnimočnú postavu Cirkvi a jezuitskej rehole pátra Vendelína Javorku SJ (1882 - 1966), ktorý bol prvým rektorom Pápežského ruského kolégia v Ríme, známeho pod označením Russicum. Pri príležitosti polstoročia od jeho smrti, ktoré uplynulo 24. marca, sa uskutočnili viaceré spomienkové podujatia.

Žilinská diecéza a Spoločnosť Ježišova na Slovensku v sobotu 16. apríla zorganizovali v Diecéznom centre v Žiline akadémiu s názvom „Jezuita a misionár“. S prednáškami o  živote a  pôsobení pátra Vendelína Javorku vystúpili arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi a niekdajší rektor Pápežského východného ústavu v Ríme, ako aj ďalší jezuiti: Juraj Dolinský, Milan Hudaček a Ladislav Csontos.

Spomienka mala liturgický moment v Katedrále Najsvätejšej Trojice, kde celebrovali svätú omšu žilinský diecézny biskup Tomáš Galis spolu s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom. Pri pietnej spomienke na Starom cintoríne v Žiline účinkoval spevácky zbor z Javorkovho rodiska Černovej.

Ďalšie podujatie na prehĺbenie poznania osobnosti Vendelína Javorku je naplánované na 30. septembra – 1. októbra 2016 v Žiline.

Životné osudy pátra Vendelína Javorku SJ knižne zachytáva publikácia z pera Rajmunda Ondruša SJ s názvom „Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag“ (Dobrá kniha, Trnava 2008).

Stručný životopis pátra Javorku pri príležitosti jubilea zostavil vedúci rehoľného archívu Slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej v Bratislave P. Milan Hudaček SJ. Uvádzame ho v plnom znení:

P. Vendelín Javorka SJ sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej v okrese Ružomberok ako najstarší z desiatich detí. Základné vzdelanie získal v Sučanoch (1895 – 1899) na židovskej škole s vyučovacím jazykom nemeckým. Nižšie triedy gymnázia absolvoval v Ružomberku a maturitnou skúškou 4. júna 1903 v Ostrihome zavŕšil štúdiá. O dva mesiace neskôr – 14. augusta – vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Slovensko patrilo vtedy do Rakúskej provincie, a tak po zložení sľubov pokračoval vo formácii štúdiom rétoriky a klasických jazykov v rakúskom St. Andrä. Filozofické štúdiá absolvoval rokoch 1906 – 1909 v rehoľnom kolégiu v Bratislave. Po štúdiách ho predstavení poslali na magisterku do Kaloče, kde bol vychovávateľom mládeže. V roku 1912 začal teologické štúdiá na teologickej fakulte v Innsbrucku a zavŕšil ich 29. júna 1915 kňazskou vysviackou. O niekoľko mesiacov bol povolaný do armády. Vo funkcii vojenského kaplána slúžil na východnom fronte prvej svetovej vojny až do jej konca v roku 1918. Pri pomoci raneným a pri zaopatrovaní zomierajúcich sa vyznačoval obetavosťou a nebojácnosťou, za čo bol aj vyznamenaný. Po skončení vojny sa vrátil do Trnavy, kde si vykonal tretiu probáciu pod vedením P. Ľudovíta Müllera. V auguste 1919 bol vymenovaný za rektora kolégia v Trnave a zároveň prebral po P. Pavlovi Silvestrovi redakciu časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho. S tímom ďalších pátrov kázaval na ľudových misiách po Slovensku, ako aj v slovenských farnostiach v zahraničí. Rozpadom Rakúsko-Uhorska sa reorganizovali jezuitské provincie v strednej Európe. Slovenskí jezuiti po zániku Uhorskej provincie sa mali do sviatku sv. Ignáca 1920 rozhodnúť, do ktorej provincie chcú patriť. Pre službu v Československej viceprovincii sa rozhodlo šesť slovenských pátrov, medzi ktorými bol aj P. Vendelín Javorka. Po piatich rokoch bol z Trnavy 7. januára 1924 preložený za predstaveného do Bratislavy.

Nové rozhodnutie generálneho predstaveného P. Vladimíra Ledochowského vnieslo do jeho života zmenu. Vo februári v roku 1925 ho generálny predstavený povolal do Ríma kde ho požiadal, aby sa pripravil na misijné účinkovanie medzi Rusmi. P. Vendelín sa asi rok venoval v Ríme štúdiu cudzích jazykov. Na Slovensko prichádzal kvôli osvojeniu si východnej liturgie tak, že pastoračne vypomáhal mukačevskému biskupovi na Podkarpatskej Rusi. V roku 1926 sa vrátil do Ríma a stal sa ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. Miestom formácie mladého kléru, s perspektívou misie v Rusku, sa malo stať nové rímske kolégium, s jeho projektovaním a stavbou sa začalo v roku 1927. Pápež Pius XI. pôvodne chcel zveriť budovanie Ruského kolégia, ako i jeho vedenie najprv benediktínom. Neskôr pre svoj zámer vybral jezuitov. Páter Ledochowski vzhľadom na zverenie novej misie jezuitom namietal opačnými dôvodmi. Na audiencii u pápeža Pia XI. 11. februára 1928 sa dosiahla zhoda oboch strán a urýchlila sa jeho výstavba. Páter generál vymenoval 29. októbra 1929 za rektora ruského kolégia P. Vendelína Javorku. Kolégium zo začiatku bolo určené predovšetkým pre bohoslovcov ruského pôvodu. Keďže ich bolo na Západe málo, začali sa do neho prijímať aj bohoslovci iných národností, ktorí chceli pracovať v Rusku. Počas Stalinovej krutovlády sa však nemohli dostať do ZSSR, preto misionári pracovali väčšinou medzi ruskými emigrantmi na Západe. Rektorom Ruského kolégia bol P. Vendelín až do roku 1934.

Koncom roku 1933 v čínskom mestečku Charbin v Mandžusku Svätá stolica hľadala vhodného človeka na zastúpenie miestneho archimandritu (opáta) Abrantoviča, ktorého pozvala do Ríma. V meste bola ruská katolícka misia s výchovnými inštitúciami, ktoré viedol Abrantovič v spolupráci s rehoľnými sestrami. Úlohou zastúpiť ruského archimandritu v čase jeho neprítomnosti bol vo funkcii apoštolského administrátora poverený P. Vendelín Javorka. Do Číny sa odplavil v januári 1934. Počas tamojšej misie ochorel na týfus a bol blízko smrti, no napokon sa uzdravil. Po návrate archimandritu dostal nové poverenie organizovať katolícku misiu medzi ruskými vysťahovalcami južnejšie vo východnej Číne, asi 2000 km, v meste Šanghaj. V niekoľkomiliónovom meste žilo vyše 40 tisíc katolíkov východného obradu. Páter sa ujal farnosti a po dvoch rokoch založil ďalšiu farnosť Nepoškvrnenej Panny Márie. V meste objavil aj 10 Slovákov, 250 Čechov a moravský podnikateľ Baťa tu mal 12 dielní a obchodov.

Na výzvu z Ríma sa P. V. Javorka vrátil do Európy v polovici júna 1939. Rímske kolégium Russikum, ktoré dôverne poznal, mal teraz viesť ako vicerektor a hospodár. 1. septembra 1939 sa začala druhá svetová vojna. Jej priebeh negatívne ovplyvnil misie medzi Rusmi, ale aj evanjelizačnú prácu medzi nimi v Európe. Po dvojmesačnom pobyte v Bukurešti P. Vendelín nastúpil v decembri 1941 na gréckokatolícku farnosť v Černoviciach (Rumunsko), kde bolo veľa farností bez kňazov. Zvrat vo vojne a ofenzíva Červenej armády i znovudobytie Bukoviny mu priniesli 13. júna 1944 zatknutie a vyšetrovanie tajnými službami sovietskej Ukrajiny. 
Podozrivého zo špionáže ho v Moskve odsúdili 12. novembra 1945 na 10 rokov do pracovného tábora. Jeden a pol roka bol v tábore v Mordovskej autonómnej republike, asi 450 km na východ od Moskvy. V roku 1949 ho preložili do siete 12 pracovných táborov v povodí riek Pečora a Usa v táborových komplexoch Inta a Abez. Pracovalo sa tam v uhoľných baniach, pri ťažbe dreva a pri stavbe železnice. Po prepustení z pracovného tábora 9. novembra 1954 ho umiestnili do domu invalidov v Poťme pri Moskve. Odtiaľ napísal list bratovi do Žiliny, ktorý všetkých prekvapil. Bola to po rokoch prvá zvesť o ňom, že žije. Jeho rodný brat vyvinul iniciatívu o vrátenie väzňa Vendelína Javorku do Československa. V žiadosti sa zaviazal, že sa postará o jeho živobytie a nato požiadala československá strana sovietske úrady o jeho prepustenie. Na Slovensko sa P. Vendelín vrátil 21. apríla 1955 fyzicky zničený a poloslepý. Nasledujúce roky svojho života prežil v kruhu bratovej rodiny v Žiline. V roku 1963 si pripomenul 60. výročie vstupu do Spoločnosti Ježišovej. Generálny predstavený jezuitskej rehole P. Jean Baptist Janssens mu osobitným telegramom blahoželal k jeho jubileu. O dva roky neskôr si pripomenul 50. výročie kňazskej vysviacky, pri ktorom mu československé úrady dali jediný raz štátny súhlas na slúženie verejnej sv. omše. Slúžil ju v kruhu spolubratov 5. júla 1965. V predvečer slávnosti Zvestovania Pána, 24. marca 1966, so slovami modlitby „Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu“, zomiera. Veľkolepý pohreb so sprievodom po meste až na mestský cintorín v Žiline bol v rokoch totality manifestáciou živej viery.

O prežitých rokoch vo väzení a v pracovných táboroch P. Vendelín nechcel rozprávať. Vo viacerých súdnych procesoch s kňazmi a rehoľníkmi v ČSSR sa v archívoch objavuje aj jeho meno. Páter Vendelín je v nich označovaný za profesionálneho agenta a organizátora špionážnej činnosti. Osobitne v ČSSR nebol stíhaný pravdepodobne pre trest, ktorý si odpykal v ZSSR. Na Slovensku mu však úrady nedovolili vykonávať nijakú náboženskú činnosť. Po politickom odmäku prokuratúra ZSSR v závere osemdesiatych rokov preštudovala trestnú záležitosť Vendelína Michailoviča Javorku obvineného zo špionáže. Pri dodatočnej previerke sa zistilo, že Vendelín Michailovič Javorka bol neopodstatnene vzatý na trestnú zodpovednosť za špionáž, a preto bol v súlade s Výnosom Prezídia Sovietu ZSSR zo 16. januára 1989 „O dodatočných opatreniach na obnovenie spravodlivosti vo veci obetí represálií“ 1. novembra 1990 celkom rehabilitovaný. Úradný výnos očistil jeho pamiatku a ideály, pre ktoré žil. (Zdroj: jezuiti.sk) -jb-