Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Kto môže byť na čele?

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 3. veľkonočnú nedeľu, cyklus C (Jn 21, 1- 19): Kto môže byť na čele?

Keď sa pred troma rokmi, po odstúpení pápeža Benedikta XVI., mala v Ríme konať voľba jeho nástupcu, kardináli sa – skorej než vstúpili do konkláve – rozhodli niekoľko dní venovať stretnutiam, v ktorých by si vyjasnili, ako by podľa nich mal nový pápež vyzerať a aké by mal mať vlastnosti a charakteristiky. A bolo to správne, čo urobili. Vo svete biznisu sa dnes pozícia vedúceho berie veľmi vážne, pretože od jeho schopností a kvalít závisí budúcnosť inštitúcie, ktorú vedie, jej rozvoj alebo úpadok či dokonca krach, a to zvlášť vo svete dneška, ktorý sa tak rýchlo mení. Keď toto platí vo svete biznisu, o čo viac to musí platiť aj v katolíckej Cirkvi, ktorá je povinná – ako jej to povedal jej zakladateľ Ježiš Kristus – neustále rozpoznávať nové znamenia časov a na tieto znamenia a výzvy v tomto neustále sa meniacom svete správne reagovať.

Evanjelium dnešnej nedele nám hovorí presne o tomto. Otázka, ktorú rieši je: Kto môže byť na čele, na čele Cirkvi ako takej a aj jej malých spoločenstiev a komunít? Odpoveď, ktorá vyplýva z evanjelia, nás možno prekvapí. Na čele cirkvi a jej spoločenstiev môže byť iba hriešnik. Ak vás naozaj táto odpoveď, milí priatelia, prekvapila a ak sa vám nepáči, pozrime sa na profil toho, koho Ježiš postavil dnes na čelo komunity apoštolov a teda svojej cirkvi. Bol to apoštol Peter, ten, ktorý ho po Judášovi najviac zradil. Prečo? Nemal vari Ježiš medzi svojimi apoštolmi schopnejšieho? Mal či nemal? Podľa mňa nemal, Peter bol na tento úrad najschopnejší. Nie preto, lebo padol najhlbšie, ale preto, lebo zo svojho pádu povstal a bol schopný sa z neho veľa naučiť. Bez neho by nebol schopný dobre robiť to, čo sa od neho žiadalo. Jeho pád ho urobil nielen pokornejším ohľadom seba samého, ale dal mu i schopnosť lepšie chápať hriešnikov, cítiť s nimi a byť s nimi trpezlivý na  ich ceste z hriechu von.

Takto – a vlastne iba takto – mohol byť Peter postavený na čelo Cirkvi, ktorá je spoločenstvom hriešnikov. A ostatní apoštoli? Boli teda lepší alebo horší ako Peter? Každý jeden z nich Ježiša tým či oným spôsobom v jeho ťažkej chvíli zradil a teda podobne ako Peter zhrešil. A to je dôvod, prečo boli aj oni po svojom povstaní zo svojho hriechu postavení na čelo. Na čelo menších spoločenstiev viery, z ktorých sa cirkev skladala. 

Takto máme, milí priatelia, v dnešnom evanjeliu naznačené kritérium, ktoré by mali spĺňať tí, ktorí sú postavení na čelo kresťanského spoločenstva: mali by byť kajúcnimi hriešnikmi. To slovo kajúcni si podčiarknime. Máme totiž tri skupiny hriešnikov: 1) hriešnici, ktorí sú na svoj hriech hrdí, 2) hriešnici, ktorí svoj hriech zatĺkajú a 3) hriešnici kajúcni. Pozrime sa na každých zvlášť. 1) Hriešnici, ktorí sú na svoj hriech hrdí, sú takí, ktorí sú si vedomí toho, že páchajú hriechy, ale pre nich sú ich hriechy prijateľné a im vyhovujú. Plávajú v žumpe a toto ich neznepokojuje. Títo sa za vodcov, a to nielen Cirkvi, nehodia. Avšak aj napriek tomu, koľko takýchto vodcov a formátorov dnes máme na čele mnohých inštitúcii? Takýto sa žiaľ môžu ocitnúť aj na čele spoločenstva viery. Toto potom nie sú formátori ale deformátori, nie vodcovia ale zvodcovia.

2) Potom máme ľudí, ktorí sú síce hriešnici, no navonok hrajú svätcov. Ľudí tohto typu popisuje Dostojevský v diele Idiot (1868-69). Hostia na oslave narodenín sa rozhodli verejne prezradiť čin, ktorý považovali za najhorší, aký vo svojom živote vykonali. Hoci sa dohodli, že budú úprimní a že nebudú klamať, po chvíli začalo byť každému jasné, že niet medzi nimi takého, ktorý by bol ochotný otvorene vyznať najskrytejší, najtajnejší a najrozpačitejší skutok svojho života. Jeden sa priznal k nejakej nevinnej krádeži, ďalší k osobnému pádu, ktorý však nakoniec prispel k jeho chvále, a ďalší sa rozhodol radšej ospravedlniť a z prítomnosti ostatných sa vzdialiť. Je nám samozrejme jasné, že takáto hra je hlúposťou, nakoľko na svete jestvuje len veľmi málo ľudí, ktorí by boli ochotní takto verejne vyznať najtajnejšie a najrozpačitejšie zákutia svojho srdca. No samotný fakt, že spoločenstvo si z takéhoto niečoho urobilo hru, svedčí o tom, aké ľahké pre nich bolo ignorovať pravdu o sebe samých a tým vlastne zahmliť rozdiel medzi skutočnosťou a klamom. Toto sa podobá mnohým z nás. Hráme celý život vedomú hru, v ktorej podvádzame nielen iných, ale aj seba samých. Takto sa snažíme uveriť tomu, že sme, čo nie sme, a tým vlastne vedome prehliadame tajomnú temnú stránku svojej prirodzenosti. Sme síce hriešnikmi, veľkými hriešnikmi, no navonok sa k tomu priznávame len veľmi zaobalene alebo vôbec. Ani takíto ľudia sa nehodia na čelo. A to preto, lebo nežijú a ani nechcú žiť v pravde, nemajú pokoru, a tak nemajú ani záujem rásť. A pod ich vedením nebude rásť nikto, pretože vodcu, ktorý žije v pretvárke, nie je ľahké rozpoznať a ani brať vážne.

3) Iba Peter, ktorý reprezentuje tretiu skupinu hriešnikov, je schopný byť na čele a viesť (spoločenstvo) hriešnikov. On je hriešnik, vie, že je hriešnik a aj si prizná, že je hriešnik. A tak je neustále v strehu, pretože vie, ako rýchlo a ako ľahko môže zhrešiť, keď si nedá pozor. Petra a ostatných hriešnikov jemu podobných výstižne charakterizuje modlitba, ktorú sa o pár storočí neskôr modlil sv. Filip Neri: „Bože, drž si Filipa, lebo ťa zradí!“ Človek tohto typu je pokorný a číri. A navyše bude veľkou pomocou ľuďom, ktorých vedie. Ich hriešnosť bude síce chápať, ale ju nebude schvaľovať. Bude vedieť, ako im asistovať na ich ceste z hriechu von.

Vráťme sa teraz, milí priatelia, na začiatok, k voľbe pápeža po Benediktovi XVI. Kardináli po tom, čo diskutovali o profile budúceho pápeža, vošli do konkláve a zvolili Jorge Bergoglia, pápeža Františka. Zvolili dobre či zle? Ktorí čítavate jeho vyjadrenia, určite viete, že pápež František často charakterizuje sám seba ako hriešnika. Povedal to veľa krát a v mnohých súvislostiach. Jedno z takýchto miest nájdeme v interview, ktoré s ním robil jezuita Antonio Spadaro v auguste 2013 pre časopis La Civiltà Cattolica. Pater Spadaro píše: Prvú otázku, ktorú som mu chcel položiť som si pripravil vopred. No náhle som sa rozhodol nesledovať moje poznámky, ale dať mu otázku, ktorá ma náhle v tej chvíli napadla: „Kto je Jorge Mario Bergoglio?“ Pápež na mňa v tichu hľadí. Pýtam sa ho, či mu môžem takúto otázku položiť? Prikývne a povie: „Neviem, čo by ma mohlo najpriliehavejšie popísať... Som hriešnik. Toto je moja najpresnejšia definícia. Toto nie je rečnícky obraz ani literárny druh. Som hriešnik.“ Pápež František sa teda sám definuje ako hriešnik. Vyhovuje teda kritériám dnešného evanjelia a naisto je aj dôstojným nástupcom apoštola Petra. A to je možno aj dôvod, prečo tak dobre rozumie Božiemu milosrdenstvu.

Brat, sestra, ako by si sa definoval ty? Mohol by si i ty byť vodcom?