Komentár Martina Kramaru: Posynodálna exhortácia Amoris laetitia

Autorom komentára je kňaz Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska:

Veľké očakávania. Veľa otázok. Dlhá príprava. A napokon to prišlo. Dnes vo Vatikáne predstavili posynodálnu apoštolskú exhortáciu Svätého Otca Františka Amoris laetitia - Radosť lásky. Vychádza po dvoch biskupských synodách o rodine, po mnohých výmenách názorov, ktorým nechýbalo napätie, po diskusiách, polemických knihách, rozhovoroch. Veci bolo treba zhrnúť, usporiadať a vložiť do perspektívy, v ktorej ich chce mať Svätý Otec.

Aká je teda nová, dlho očakávaná exhortácia? Keď som ju čítal jedným dychom, takmer do vyčerpania, 325 odsekov rozsiahleho textu, robil som si krátke poznámky o tom, čo ma zaujalo, k čomu by som sa chcel vrátiť. Ten veľký kus papiera napokon nestačil. Bohužiaľ, nie je možné venovať sa celému obsahu dokumentu, ba ani mojim poznámkam. Vyberiem však aspoň jednu. Kdesi do rohu papiera som si pri čítaní prvej kapitoly poznačil dve slová, ktoré som potom viackrát podčiarkol, kým som sa dopracoval na koniec. Tie dve slová boli: „dobrý pápež“.

Ospravedlňujem sa, že toto moje vyjadrenie je skôr emotívne, ale prišlo mi toľkokrát na myseľ, že si neviem predstaviť, aby som ho nespomenul. Z toho textu na mňa priam dýchla láskavosť starého muža, plného viery, nádeje a lásky k Bohu, rozumného, skúseného, starostlivého. Starostlivého o Cirkev, ktorú má rád, starostlivého o ľudí, ktorí do nej patria, aj o tých, ktorí sa vzdialili.

Hneď na začiatku Svätý Otec hovorí, že nie každého bude zaujímať každá z deviatich kapitol. Naznačuje, kam svoju pozornosť môžu sústrediť manželia, rodičia, vychovávatelia, kňazi, atď. Ak celý text nesie dynamický náboj, naozaj najsilnejšie pôsobia kapitoly, v ktorých sa pápež obracia na manželov a rodičov, aby s nimi uvažoval nad láskou. Nad radosťou lásky, ktorá je aj potešením Cirkvi. Na pomoc si berie slová svätého apoštola Pavla z Prvého listu Korinťanom - práve tie, ktoré tak často zaznievajú v našich kostoloch pri sobášoch. 13. kapitola. Hymnus na lásku.

Otvára oči pre to, čo znamená skutočne milovať a ako na ceste lásky možno stále napredovať, pretože proste neexistujú limity. František rozširuje horizonty vnímania lásky, osobným spôsobom vstupuje do virtuálneho dialógu s manželmi a rodičmi, otvára otázky výchovy detí. Všetkých pozýva k odvahe byť inými, než akým sa stal súčasný svet, svet povrchnosti a konzumu, svet vecí na použitie a odhodenie. Ponúka príťažlivú víziu, alternatívu náročného, ale nádherného ideálu, ktorý stojí vysoko nad skartačnou kultúrou súčasnosti.

Nešetrí ani kritikou. Na adresu služobníkov Cirkvi - keď nehľadali spôsoby ako povzbudzovať ľudí k prijatiu milosti, ale skôr investovali do defenzívy, karhania, odsudzovania. Ale aj na adresu veriacich, ktorí sa nechali zlákať na cestu egocentrizmu a zo vzťahov ťažili len uspokojenie svojich túžob a predstáv. Všetkých pozýva k pohľadu na Krista, ktorý vo svojom ohlasovaní neriedil Božiu náročnosť, ale sa ani neobrátil chrbtom k tým, ktorých životy tejto náročnosti zďaleka nezodpovedali.

Vernosť a nerozlučnosť manželstva - medzi jedným mužom a jednou ženou - otvoreného pre odovzdávanie života, nemožno ničím nahradiť: žiadne voľné zväzky, dočasné partnerstvá, ani spojenia medzi osobami toho istého pohlavia nemôžu byť stavané na roveň manželstva, i keď to viaceré krajiny zlegalizovali. Úlohu, ktorú má manželstvo pre spoločnosť, nemôže iná alternatíva nahradiť. A Cirkev sa nesmie vzdať predkladania manželstva - len kvôli tomu, aby sa niekoho nedotkla, nebola vysmiata alebo označená za staromódnu.

Ak by sme krásu a nenahraditeľnosť manželstva nepredkladali, pripravili by sme ľudí o hodnotu, ktorej veľkosť si možno ani nedokážu uvedomiť. Našou úlohou je však predkladať, nie ukladať, pozývať, nie odsudzovať, donucovať, či hroziť. Treba integrovať, začleňovať tých, ktorí pre rozličné príčiny nedokázali žiť podľa vznešeného ideálu. Prejaviť pochopenie, neublížiť, ale pomôcť uzdraviť. Nedovoliť, aby sa cítili vylúčení tí, ktorí potrebujú pomoc. Sprevádzať na ceste, formovať svedomia, prejavovať trpezlivosť. Nechcieť jednou schémou riešiť všetky prípady - lebo môžu byť aj celkom osobité, nevypočítateľné. Citlivo rozlišovať, uprednostňovať osobný prístup. To všetko však vo vernosti učeniu Krista a Cirkvi.

Uvidíme, aké diskusie sa rozprúdia okolo novej exhortácie, na čo sústredia pozornosť žurnalisti. Moje prvé dojmy z čítania sú plné radosti - radosti nad láskou, ktorú som v tom texte našiel. Máme dobrého pápeža. Táto exhortácia je priam elektrizujúcim prejavom jeho vernosti Písmu aj učeniu Cirkvi. Veľkého srdca pre všetkých, aj slabých - ktorých túži priviesť k Bohu po ceste milosrdenstva. Iné čítanie, než to, čo býva preosiate v médiách. Teším sa, že sa k textu znovu vrátim, tentoraz pomaly a sústredene - tak ako to Svätý Otec odporúča - a pozývam každého, aby si čas na tento zážitok určite našiel.