Pri vigílii pápež pozval diecézy k jubilejnému dielu milosrdenstva

Vatikán 3. apríla – V predvečer Nedele Božieho milosrdenstva slávil Svätý Otec František modlitbovú vigíliu za účasti tých, ktorí sa hlásia ku spiritualite Božieho milosrdenstva. Na Námestí sv. Petra zaplnenom pútnikmi si ešte pred príchodom pápeža Františka mohli veriaci vypočuť viacero svedectiev a umeleckých vystúpení, ako aj filmové projekcie na tému Božieho milosrdenstva. Námestím sa ozýval aj hlas sv. Jána Pavla II., pápeža, ktorý v roku 2000 ustanovil sviatok Božieho milosrdenstva v duchu odkazu sv. Faustíny Kowalskej.

O 18. hodine sa za účasti Svätého Otca Františka začala modlitbová vigília zložená z biblických čítaní, spevov, modlitbových prosieb a záverečného príhovoru pápeža. Svätý Otec v ňom poukázal na to, že Božie milosrdenstvo má nespočetné množstvo tvárí. Jednou z nich je tiež „blízkosť Boha k svojmu ľudu“, o ktorej môžeme často čítať v Božom slove. Pápež František sa s prítomnými podelil o úryvok z proroka Ozeáša: „Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (11,4). Práve tento verš ho inšpiroval pri pohľade na logo Jubilea, kde Ježiš nesie na ramenách človeka a jeho tvár sa tisne k jeho tvári, až sa zlieva v jednu.

Ďalšími tvárami Božieho milosrdenstva sú spolucítenie, podelenie sa, ako aj útecha a odpustenie. Každý, kto Božie milosrdenstvo prijíma, je zároveň podľa slov Svätého Otca povolaný podeliť sa s týmito darmi s ostatnými. Toto si vyžaduje od človeka otvorené srdce, aby ho Duch Svätý mohol premeniť.

V závere pápež poukázal na skúsenosť apoštola Tomáša pri dotyku Ježišových rán. Zdôraznil pri tom, že „taká viera, ktoré nie je schopná byť milosrdnou, tak ako sú znakom milosrdenstva Ježišove rany, nie je vierou: je to idea, je to ideológia.“  

Po udelení záverečného požehnania sa Svätý Otec podelil so svojou túžbou, aby sa vo Svätom roku milosrdenstva každá diecéza podujala k vytvoreniu určitého „štrukturálneho diela milosrdenstva: nemocnice, domova pre seniorov, pre opustené deti, školy... či zariadenia pre záchranu z drogových závislostí“.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca pri modlitbovej vigílii

„S radosťou a uznaním prežívame tento moment modlitby, ktorý nás vovádza do Nedele Božieho milosrdenstva, ktorú si tak veľmi prial sv. Ján Pavol II., – pred jedenástimi rokmi, v rovnaký deň ako dnes sa v roku 2005 od nás odobral – a želal si takto splniť žiadosť sv. Faustíny. Svedectvá, ktoré tu boli ponúknuté – a za ktoré ďakujeme – a čítania, ktoré sme počuli, dali zažiariť svetlu a nádeji, aby sme vstúpili do veľkého oceánu Božieho milosrdenstva. Koľko je tvárí jeho milosrdenstva, s ktorým nám prichádza v ústrety? Je ich naozaj mnoho; je nemožné opísať ich všetky, lebo Božie milosrdenstvo neprestajne rastie. Boh sa nikdy neunaví v jeho preukazovaní; a my by sme nikdy nemali upadnúť do zvykovosti, keď ho prijímame, vyhľadávame ho, túžime po ňom! Je to niečo stále nové, čo vzbudzuje úžas a údiv pri pohľade na veľkú tvorivú fantáziu Boha, keď nám prichádza v ústrety so svojou láskou.

Boh sa zjavil tak, že opakovane vyjavoval svoje meno, a toto meno je «milosrdný» (porov. Ex 34,6). Ako je veľká a nekonečná Božia prirodzenosť, tak veľké a nekonečné je jeho milosrdenstvo. Až tak, že keď ho chceme opísať vo všetkých jeho aspektoch, ukazuje sa to byť naozaj neľahkým podujatím. Listujúc stránky Svätého písma nájdeme, že milosrdenstvo je predovšetkým blízkosť Boha k svojmu ľudu. Blízkosť, ktorá sa vyjadruje a zviditeľňuje hlavne ako pomoc a ochrana. Je to blízkosť otca a matky, ktorá sa odráža v krásnom obraze proroka Ozeáša. Hovorí takto: «Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho» (11,4). Objatie otca či matky so svojím dieťaťom. Tento obraz je veľmi expresívny: Boh berie každého z nás a dvíha nás až ku svojej tvári. Koľkú nežnosť zahŕňa a koľko lásky vyjadruje! Nežnosť: slovo takmer zabudnuté, ktoré dnešný svet – my všetci – potrebujeme. Na toto slovo proroka som myslel pri pohľade na logo Jubilea. Ježiš nielenže nesie na svojich ramenách ľudstvo, ale jeho tvár sa tisne ku Adamovej tvári, a to natoľko, že sa zdá, akoby obe tváre splynuli do jednej.  

My nemáme Boha, ktorý by nevedel chápať naše slabosti a cítiť ich spolu s nami (porov. Hebr 4,15). Naopak! Práve kvôli svojmu milosrdenstvu sa Boh stal jedným z nás: «Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Panny Márie sa naozaj stal jedným z nás, bol nám podobný vo všetkom, vo  všetkom okrem hriechu» (Gaudium et spes, 22). V Ježišovi sa tak môžeme nielen rukami dotknúť Otcovho milosrdenstva, ale sme podnecovaní, aby sme sa my sami stali nástrojom milosrdenstva. Hovoriť o milosrdenstve môže byť jednoduché, zatiaľ čo konkrétne ho uskutočňovať v skutkoch je náročnejšie. Je to cesta, ktorá trvá celý život a nemala by poznať žiadnu prestávku. Ježiš nám povedal, že máme byť „milosrdní, ako Otec“ (porov. Lk 6,36). A toto si vyžaduje celý život!

Nuž, koľko tvárí má Božie milosrdenstvo! Dáva sa nám spoznať ako blízkosť a nežnosť, ale vďaka tomu aj ako spolucítenie a podelenie sa, ako útecha a odpustenie. Kto ho viac prijme, je viac povolaný ponúknuť ho a podeliť sa oň; nemožno si ho ukrývať, ani ponechať len pre nás samých. Je to niečo, čo páli srdce a provokuje ho, aby milovalo, spoznávajúc tvár Ježiša Krista najmä v tom, kto je vzdialený, slabý, opustený, zmätený a na okraji. Milosrdenstvo nezostáva nehybné: vydáva sa hľadať stratenú ovcu, a keď ju nájde, dáva najavo radosť, ktorá je nákazlivá. Milosrdenstvo vie pozerať do očí každému človeku; každý je preň vzácny, lebo každý je jedinečný. Koľkú bolesť pociťujeme v srdci, keď počujeme hovoriť: „Ach, títo ľudia..., títo ľudia, táto bedač, vyšupnime ich von, nech si spia na ulici.“ – Toto je od Ježiša?      

Drahí bratia a sestry, milosrdenstvo nás nikdy nemôže zanechať pokojných. Je to Kristova láska, ktorá nás „znepokojuje“ až dovtedy, kým nedosiahneme cieľ; ktorá nás pobáda objať, pritisnúť k sebe a zapojiť každého, kto potrebuje milosrdenstvo a takto umožniť, aby boli všetci zmierení s Otcom (porov. 2 Kor 5,14-20). Nemáme sa báť; je to láska, ktorá nás zachytáva a vedie k zaangažovaniu, a to až tak, že vyjdeme zo seba samých, aby sme dokázali spoznať jeho tvár v tvári našich bratov. Nechajme sa nežne viesť touto láskou a staneme sa milosrdnými, ako Otec.

Počúvali sme evanjelium: Tomáš bol tvrdohlavý. Neuveril. A vieru nadobudol práve vtedy, keď sa dotkol Pánových rán. Taká viera, ktoré nie je schopná vstúpiť do Ježišových rán, nie je vierou! Taká viera, ktorá nie je schopná byť milosrdnou, tak ako sú znakom milosrdenstva Ježišove rany, nie je vierou: je to idea, je to ideológia. Naša viera je stelesnená v takom Bohu, ktorý sa stal telom, ktorý sa stal hriechom, ktorý bol pre nás doráňaný! Ak teda chceme vážne uveriť a mať vieru, musíme sa priblížiť a dotknúť sa tej rany, pohladiť tú ranu a aj skloniť hlavu a dovoliť, aby druhí pohladili naše rany.      

Je teda dobré, aby to bol Duch Svätý, kto povedie naše kroky: on je tou láskou, on je tým milosrdenstvom, ktoré sa sprístupňuje v našich srdciach. Neklaďme prekážky jeho oživujúcemu pôsobeniu, ale ho oddane nasledujme na cestách, ktoré nám on sám ukazuje. Ostaňme s otvoreným srdcom, aby ho Duch mohol premeniť; a takto, ospravedlnení, zmierení, tí, čo vstúpili do Ježišových rán, staňme sa svedkami radosti, ktorá pramení zo stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom, živým uprostred nás.“

Po udelení požehnania pápež František pridal nasledovné slová:

„V predošlý deň z rozhovoru s vedúcimi istého pomáhajúceho charitatívneho združenia skrsla jedna myšlienka, a povedal som si: „Poviem ju v sobotu na námestí“. Aké krásne by bolo, keby ako pamiatka, takpovediac ako „pamätník“ tohto Roka  milosrdenstva bolo v každej diecéze určité štrukturálne dielo milosrdenstva: nemocnica, domov pre seniorov, pre opustené deti, škola tam, kde chýba, ... zariadenie pre záchranu z drogových závislostí... Toľko vecí sa dá urobiť... Bolo by krásne, keby každá diecéza pouvažovala: Čo môžeme zanechať ako živú pamiatku, ako živé dielo milosrdenstva, ako živú Ježišovu ranu, v rámci tohto Roka milosrdenstva? Porozmýšľajme nad tým a hovorme o tom s našimi biskupmi. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-

(Aktualizované)