Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Ježiš v Lukášových pašiách

Zamyslenie pátra Milana Bubáka na Kvetnú nedeľu, cyklus C (Lk 22, 14-23, 56): Ježiš v Lukášových pašiách

Vstupujeme do Veľkého týždňa. Bránou k nemu je Kvetná nedeľa. Jedným z dôležitých miest liturgie Kvetnej nedele je čítanie alebo spievanie Pašií, tzn. príbehu umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista. Každý rok liturgického cyklu si ich čítame od iného evanjelistu, tento rok to je sv. Lukáš.

Každý evanjelista predstavuje Ježiša v tomto jeho príbehu umučenia a smrti trocha inak. Ježiš u Marka a Matúša prežíva úplnú opustenosť a samotu. U evanjelistu Jána má zasa do poslednej chvíle všetko pod kontrolou. Lukášov obraz Ježiša je niekde v strede medzi týmito dvoma. Skúsme sa na Lukášovho Ježiša pozrieť zbližša a všimnúť spomedzi jeho charakteristík aspoň tri.

Po prvé, Lukášov Ježiš je vyrovnaný. Ježiš vie, že zakrátko z tohto sveta odíde. Nie je však ani nervózny, ani prehnane vyľakaný. Naopak, zaoberá sa vecami, ktoré v tejto chvíli pokladá za veľmi dôležité. Prvou je jeho Posledná večera. „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“, hovorí. Ježiš tu svojím učeníkom zdôrazňuje napojenosť Poslednej večere na Božie kráľovstvo, ktoré im celý čas ohlasoval, avšak ktoré – hoci ich úlohou je ho budovať už tu na zemi – svoje plné uskutočnenie bude mať až vo večnosti. Ďalšou vecou, ktorej sa Ježiš venuje, je otázka autority: „Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ Ježiš odovzdáva svojim Dvanástim moc, avšak pripomína im, čo je jej podstatou. Nie je to vláda nad druhými, ale naopak služba. Ďalej sú tu slová, ktorými Ježiš svojich apoštolov – medzi nimi špeciálne Petra – upozorňuje na skúšku ich viery, no zároveň ich uisťuje, že po svojom zlyhaní dostanú novú šancu. „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ Ježiš tu chce svojim apoštolom povedať, že nie sú klubom dokonalých, ale pútnikmi na ceste, ktorej súčasťou sú aj pády. No po každom páde musí prísť povstanie.

Po druhé, Lukášov Ježiš je skúšaný. Je skúšaný najprv v Getsemanskej záhrade. Lukáš predstavuje Ježiša pri modlitbe ako športovca, ktorého prichádza trénovať a utešovať anjel. Vo svojej agónii sa potí tak silne, že z neho vychádza krv. Slovo agónia pochádza z gréckeho slova agon, čo bol názov aj pre olympijské hry. Športovci, ktorí v nich súťažili pred svojimi pretekmi prežívali agóniu. Takto – ako športovca pre dôležitým výkonom – Lukáš predstavuje aj Ježiša. Ježiš je ďalej skúšaný veľkňazmi a zákonníkmi, ktorí prekrúcajú jeho slová, aby ho usvedčili, no on – vidiac ich zákernosť a jasný cieľ – sa s nimi za prsty neťahá a nechá ich, nech si hovoria, čo chcú. Je skúšaný Pilátom a Herodesom. Herodesovi, ktorý bol človekom bez chrbtovej kosti, neodpovie ani na jednu jeho otázku, zatiaľ čo pred Pilátom stojí a na jeho otázku mu odpovie tak, že Pilát okamžite rozpozná jeho hlbokú dôstojnosť. No žiaľ Pilát aj napriek tomu, že tri krát vyhlási, že na Ježišovi nenachádza vinu a nakoniec ho predsa na nátlak davu odsúdi. Ježiš je skúšaný ešte aj inak; cez všetky tieto skúšky musel prejsť, aby sa tak naplnilo Písmo. Ježiš vo všetkých týchto skúškach obstojí.

Po tretie, Lukášov Ježiš je dôverujúci. Na mnohých miestach Lukášovho evanjelia Ježiš svojich nasledovníkov povzbudzuje, aby nekládli svoju dôveru do peňazí, ale do Nebeského Otca, ktorý sa o nich stará, dáva im stále, čo potrebujú a ktorý v každej ich skúške stojí pri nich. V prvom rade to však robil on. Celý jeho život je veľkou piesňou dôvery v svojho Nebeského Otca. Toto je dôvod, prečo poslednými Ježišovými slovami mohlo byť zvolanie: „Otče, do tvojich rúka porúčam svojho ducha.“ Ježiš dôveroval svojmu Otcovi stále, dôveroval mu bezvýhradne a dôveroval mu až do konca.

Lukášov Ježiš je,  milí priatelia, zaiste blízky každému jednému z nás. Každý z nás je v živote skúšaný veľa ráz. Skúška a skúšanie patrí k podstate života. Sme skúšaní podobne ako Ježiš rôznymi spôsobmi: krivými obvineniami, prekrúcaniami našich slov, usvedčovaniami zo zlých úmyslov. Sme skúšaní výsmechom či zradou tých, ktorým sme dôverovali. Sme skúšaní rozličnými formami násilia, smútkom, neistotami, chorobami a tisíckou podobných vecí. Ježiš nás učí, že v takýchto chvíľach nám pomáhajú len dve veci: vyrovnanosť a dôvera v Nebeského Otca. Nervozita, hystéria, prehnaný strach, panika – všetko to pokušenia, ktoré sú pre mnohých z nás v chvíľach skúšok také silné – nám nepomôžu. Pomôže nám iba vyrovnanosť, ktorá nás – podobne ako Ježiša – vedie k tomu, aby sme sa sústredili na podstatu nášho života. Tak ako to povedal on sám: „To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo.“ To všetko sa však dá iba vtedy, ak nad všetkým tým, čo do nášho života prichádza – vlastne nad naším životom ako takým – kraľuje bezvýhradná dôvera v nášho Nebeského Otca. Presne taká, akú mal do poslednej chvíle Ježiš.

Kiež nám púť nastávajúcim Veľkým týždňom pomôže k takejto viere.