Ranná homília pápeža Františka: Napriek „tmavým údoliam“ dôverujme Pánovi

Vatikán 14. marca – Bezdomovec, ktorý sa stal v Ríme obeťou zimy, rehoľné sestry Matky Terezy zavraždené v Jemene, ľudia trpiaci chorobami v okolí toxických skládok. Pápež František si dnes počas rannej homílie v Dome sv. Marty zaspomínal na smutné a dramatické udalosti uplynulých dní. Odpoveď na tieto „tmavé údolia“ našej doby môžeme nájsť jedine, ak dôverujeme Bohu. Aj keď nechápeme, stojac napríklad pred zriedkavou chorobou, ktorá postihla dieťa, vložme svoju dôveru do Pánových rúk, ktorý nikdy neopúšťa svoj ľud – dodal Svätý Otec.

Pápež sa na úvod svojej homílie nechal inšpirovať prvým čítaním z Knihy proroka Daniela (13. kapitola). Spravodlivá žena Zuzana, očiernená zlou žiadostivosťou dvoch sudcov, uprednostňuje radšej zomrieť v nevinnosti, než urobiť to, čo od nej žiadali nemravní muži. Svätý Otec František používa tento príbeh na to, aby poukázal, že i keď kráčame cez „tmavé údolie“, nesmieme sa báť žiadneho zla. Pán, pokračoval ďalej pápež, vždy kráča s nami, má nás rád a neopúšťa nás.

„Keď dnes pozeráme na toľké tmavé údolia, toľké nešťastia, toľko ľudí, ktorí zomierajú od hladu, vo vojne, toľko znevýhodnených detí... toľko, že ak sa rodičov spýtame: ‚Čo je to za chorobu?‘ odpovedajú: ‚Nikto netuší: volá sa to zriedkavá choroba‘. To je tá, ktorú spôsobujeme našimi výčinmi, pomyslime na nádory v  oblasti horiacich skládok... Keď toto všetko vidíme, [pýtame sa] kde je Pán: Kde si? Kráčaš so mnou? Tak sa cítila Zuzana. A my tiež. Pozrieš na tie štyri zavraždené sestry [a povieš si]: veď slúžili z lásky a skončili zavraždené z nenávisti! Keď vidíme, že sa zatvárajú dvere utečencom a nechávajú sa vonku, na zime... [vtedy sa pýtame:] Kde si, Pane?“

„Ako ti môžem dôverovať,“ pokračoval ďalej Svätý Otec, „keď vidím všetky tieto veci? A keď sa to stane mne, každý z nás môže povedať: ako sa môžem na teba spoliehať? ... Na túto otázku existuje len jedna odpoveď,“ vysvetlil pápež, „nedá sa to vysvetliť, nie som toho schopný“.

„Prečo trpí dieťa? Neviem, je to pre mňa tajomstvo. Nejaké to svetlo – nie pre myseľ, ale pre dušu – mi dáva jedine Ježiš v Getsemani: ‚Otče, tento kalich nie. Nech sa však stane tvoja vôľa‘. Zveruje sa do Otcovej vôle. Ježiš vie, že sa všetko so smrťou alebo s úzkosťou nekončí. A jeho posledné slová na kríži sú: ‚Otče, do tvojich rúk sa porúčam!‘, a takto zomiera. Zveriť sa Bohu, ktorý kráča s nami, ktorý kráča s mojim ľudom, ktorý kráča s Cirkvou: toto je akt viery. Odovzdávam sa v dôvere. Neviem: neviem, prečo sa toto deje, ale dôverujem. Ty budeš vedieť prečo“.   

Práve v odovzdaní sa do Božích rúk vidí Svätý Otec odpoveď. Je to „Ježišovo učenie: kto dôveruje Pánovi, ktorý je Pastierom, nič mu nechýba“. I keby mal kráčať tmavou dolinou, dodal pápež, „vie, že zlo je zlom istú chvíľu, ale definitívne zlo tu nebude: ‚Lebo ty Pane, si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou‘“.

Túto „milosť“ si potrebujem vyprosovať, zdôraznil Svätý Otec: „Pane, nauč ma odovzdať sa do tvojich rúk, zveriť sa tvojmu vedeniu i v ťažkých chvíľach, v tmavých momentoch, v okamihu smrti“.

„Urobí nám dnes dobre zamyslieť sa nad naším životom, nad problémami, ktoré máme a prosiť o milosť odovzdať sa do Božích rúk. Myslieť na toľkých ľudí, ktorí nemajú ani posledné pohladenie v okamihu smrti. Pred troma dňami zomrel tu na ulici bezdomovec: zomrel od zimy. V preplnenom Ríme, meste so všetkými možnosťami pomôcť. Pane, prečo? Ani len pohladenie... Ja ti však dôverujem, lebo ty nesklameš.“ 

Svätý Otec František na záver svojej homílie dodal: „Pane, nerozumiem ti – takto znie jedna krásna modlitba – a hoci nerozumiem, zverujem sa do tvojich rúk.“ -ej-