P. Lombardi o treťom roku pontifikátu: Pápež František vedie Cirkev ako Abrahám

Vatikán 9. marca – V nedeľu 13. marca pápež František oslávi tretí rok od zvolenia na Petrov stolec. Pri tejto príležitosti sa riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice P. Federico Lombardi v rozhovore s redaktorom Vatikánskeho rozhlasu Alessandrom Gisottim podelil so svojím vnímaním hlavných charakteristík uplynulého roka pontifikátu.

Vatikánsky hovorca súhlasí s označením Jubilea milosrdenstva za srdce celého pontifikátu. Potvrdzuje dôležitosť, akú Svätý Otec pripisuje reforme Rímskej kúrie a odpovedá aj na otázku o existencii kritických vyjadrení na adresu pápeža. Pápež František podľa jeho slov odvážne a realisticky vedie Cirkev v novom teréne súčasnej doby, prostredníctvom hľadania v neustálej poslušnosti Duchu Svätému. Postupuje podobne ako Abrahám, ktorý vedený Bohom kráčal k cieľu, ktorý vopred do podrobna nepoznal.

P. Fedrico Lombardi: „Mám dojem, že rastie autorita pápeža ako učiteľa ľudskosti, v rámci Cirkvi i v rámci ľudstva, vo svetovom meradle. Lebo počas tohto roku sa pápež dotkol prakticky všetkých svetadielov okrem Oceánie. Je prítomný na globálnom horizonte a s autoritou sa vyjadruje k otázkam ľudstva a Cirkvi v súčasnosti. Hovorí o témach pokoja a vojny, ktoré sa týkajú naozaj každého, hovorí o veľkých témach súčasnej spoločnosti v rámci globalizácie, ako kultúra vyraďovania, spravodlivosť a spoluúčasť. Osobitne v encyklike Laudato si´ dokázal podať celkovú víziu naliehavých a podstatných otázok ľudstva dneška i zajtrajška. Teda toto sa mi zdá byť aspekt, ktorý vnímam, teda že ľudstvo hľadí na pápeža Františka ako na osobu, ktorá pomáha nájsť smer, nájsť orientačné posolstvá v situácii, ktorá je v mnohých ohľadoch situáciou veľkej neistoty. Je teda dôveryhodný líder, dôveryhodný učiteľ, ktorý – v rámci svojej špecificky náboženskej a morálnej služby – však poskytuje účinnú pomoc; počúvajú ho mocní tohto sveta. A mocní i chudobní sú rovnako dôležití a potrební vzhľadom na napredovanie ľudstva k zajtrajšku.“

A. Gisotti: „Milosrdenstvo je samozrejme srdcom tohto tretieho roku pontifikátu alebo by sme možno mali povedať, že celého Petrovho úradu Františka. Aké sú najsilnejšie rysy, ktoré podľa vás pápež vtláča tomuto Jubileu?“

F. Lombardi: „Naozaj si myslím, že táto téma ohlásenia Božej lásky pod týmto špecifickým slovom milosrdenstva, toto ohlasovanie prítomnosti a blízkosti Božej lásky je charakteristickým posolstvom a službou, ktoré pápež František dáva ľudstvu. A to už od samého začiatku jeho pontifikátu. A našiel túto novú a originálnu formu Jubilea, povedzme to tak, že je Jubileum rozšírené na celý svet. Nie je to centralistické Jubileum: Rím je tu prirodzene ako srdce života Cirkvi, ale s Božím milosrdenstvom sa možno stretnúť pri prekročení brán nachádzajúcich sa vo všetkých končinách sveta. Pozvanie k telesným a duchovným skutkom milosrdenstva dáva tiež veľkú konkrétnosť tejto pozornosti voči chudobným, voči perifériám, voči vyraďovaným osobám, ktoré sú predmetom marginalizácie, ktorým pápež vždy venoval svoju pozornosť, lebo sú v centre pozornosti Krista a evanjelia. Povedal by som teda, že týmto Jubileom sme doslova v duchovnom srdci tohto pontifikátu, ktorý je pontifikátom spirituality, ktorá má ďaleko od abstraktnosti, lebo sa bezprostredne premieta aj do skutkov lásky.“

A. Gisotti: „Pri pohľade na momenty tohto tretieho roku pontifikátu, mnohých zachytilo to, keď minulý rok 8. novembra pri Anjel Pána František povedal, že takzvané „Vatileaks 2“ ho neodradí od jeho práce na reforme, ktorá pokračuje s dôverou. Prečo je pre pápeža taký dôležitý tento bod – reforma?“

F. Lombardi: „Reforma je trvalou úlohou Cirkvi – Ecclesia semper reformanda, a to preto, lebo nikto si nemôže namýšľať, že je dokonale a stabilne verný Pánovmu evanjeliu a jeho nárokom, ktoré sú také hlboké a zaväzujúce. Pápež, zvlášť keď pochádza z konca sveta, čiže z novej perspektívy, má tiež osobitnú schopnosť vidieť a napĺňať očakávania obnovy Cirkvi a jej riadiacich štruktúr v službe univerzálnej misie a vychádzať v ústrety potrebám Cirkvi v rôznych častiach sveta. Pápež vie, že toto je úloha, ktorú mu zverili aj kardináli, keď ho zvolili za pápeža: v rámci kongregácií pred konkláve to povedali a pápež to vie. Ale robí to s veľmi charakteristickou a veľmi dôležitou duchovnou perspektívou pre dobré pochopenie toho, čo robí: v atmosfére neustáleho hľadania v poslušnosti voči Duchu Svätému, ktorý ho zakaždým vedie ku konfrontovaniu sa s problémami, ktoré sa riešia, v duchu poslušnosti evanjeliu, s dôverou, nádejou a s veľkou slobodou. Tento prístup je charakteristický pre synody, a to, že sa na synodách postavil k tak ústrednej téme, akou je rodina, vyjadruje práve túto túžbu ísť s dôverou a odvahou k jadru veľkých pastorálnych otázok, ktoré sa týkajú kľúčových bodov kresťanského života stelesneného v každodennosti, pripustiť si otázky, ktoré  dnešná doba kladie, ale vždy pod vedením evanjelia.“

A. Gisotti: „Ani tento rok napriek veľkej popularite nechýbali kritiky pápeža, a pravdupovediac aj z katolíckych kruhov. Ako si to vysvetľujete?“

F. Lombardi: „Vysvetľujem si to dosť jednoducho skutočnosťou, že kráčať v novom teréne, snažiť sa odpovedať na otázky, ktoré s veľkou naliehavosťou kladie meniaci sa svet, je niečo, čo prirodzene vyvoláva znepokojenie, vyvoláva obavy, vyvoláva neistotu; kráča sa v priestore, ktorý je v mnohých aspektoch nejasný. Preto pohybovať sa s odvahou, zásadne sa opierať o vieru a nádej, o presvedčenie, že Duch Svätý sprevádza Cirkev pri uskutočňovaní Božej vôle v nových časoch, nie je také jednoduché. V tomto je pápež František zaiste majstrom, ktorý nás vedie s odvahou a realizmom. On sám často hovorí, že pri uvádzaní Cirkvi do pohybu to nie je tak, že by vedel s totálnou jasnosťou, aký je cieľový bod alebo aký je kompletný plán toho, čo treba dosiahnuť.  Nie, on vie, že sa vydáva na cestu, ale často bez presného poznania kam. Toto je situácia ako aj u Abraháma, odveký stav kráčania vo viere.“ -bp-