2016-03-05 10:03:00

Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Domov je miesto, kde patrím


Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD ku Štvrtej pôstnej nedeli cyklu C (Lk 15, 1-3. 11-32): Domov je miesto, kde patrím

Psychológovia hovoria, že najhlbším strachom, aký prežíva dieťa, je strach z odlúčenia. Je to strach, že ho jeho rodičia opustia. Tento strach je pre mnohé deti najsilnejším motívom k poslušnosti. A pre mnohých rodičov zasa prostriedkom, ako dieťa k poslušnosti primäť. Pri strachu z opustenia sa dieťa bojí, že láska, ktorá ho priviedla do sveta, ktorá mu dala meno, ktorá ho uznala za živú ľudskú bytosť a ktorá mu poskytuje bezpečnosť, prestane, a že ono skončí ako odhodené, odvrhnuté, opustené, ako kus starého železa kdesi na smetisku.

 Samozrejme nikto z nás nemusí byť génius, aby pochopil, že táto úzkosť z odlúčenia sa netýka len malých detí! Je to súčasť batoha, ktorý si nesieme každý jeden z nás životom. Každý z nás vie, že nejestvuje nič také, ako automatická láska. Nie je vôbec samozrejmé, že napríklad otec automaticky miluje svojho syna alebo brat automaticky miluje svojho brata, alebo dcéra automaticky miluje svoju matku. Sú prípady, keď napríklad mladý človek odíde z domu a jeho odchod sa vôbec nepociťuje ako strata, ale naopak víta sa s pocitom úľavy. Odchod mnohých takýchto mladých ľudí sa stručne charakterizuje ako „vyvetranie bytu“. Často ide o ľudí, ktorí sú rodine na ťarchu: napríklad preto, že sa oddali alkoholu alebo drogám. Rodina takéhoto človeka môže po jeho odchode na jeho adresu opovržlivo poznamenať niečo ako: „Určite nebude chýbať nikomu.“

Tento problém pokusu odpisovať ľudí ako stratené prípady je problémom aj dnešného evanjelia. Za Ježišom prichádzajú hriešnici, aby ho počúvali. No farizeji a zákonníci namietajú, že ich víta a že s nimi jedáva. Farizeji by si želali, aby si Ježiš týchto ľudí nevšímal, a aby im jednoducho dal najavo, že sú stratenými prípadmi; odpísanými, bezcennými, nezaujímavými, bez šance. Prečo by sa jeden „kazateľ“ mal vôbec zaoberať ľuďmi takéhoto typu? Farizeji, ktorých meno znamená „odlúčení“ alebo „oddelení“, boli ľuďmi, ktorí s hriešnikmi nemali žiadne vzťahy ani kontakty. Ježiš však považuje obe skupiny – aj farizejov aj hriešnikov – za deti toho istého nebeského Otca a tak za bratov a sestry. No namiesto toho, aby sa s farizejmi dohadoval im porozpráva príbeh o otcovi a dvoch synoch, ktorých otec oboch stratil. Mladší syn sa mu stratil v ďalekej krajine, starší syn sa mu stratil doma.

Mladší syn odíde z domu; no jeho púť ho privedie na miesto hladu, rozkladu a možnej smrti. Je v nebezpečenstve, že zomrie ďaleko od domova, v zabudnutí, v opustenosti a v odlúčení od toho, čoho je on súčasťou a čo je súčasťou jeho. Naplno mu to dôjde až keď je v prasačinci. Aká to potupa! Kam sa to až dostal! Prasačinec predsa nie je miesto, kde on patrí! Až tu, v prasačinci, si konečne naplno uvedomí, kde patrí. On má domov a patrí tam. Nejestvuje snáď účinnejší prostriedok, ako zistiť, kde patríme, ako hlad! Vidina pravidelného, teplého jedla na stole mladšiemu synovi stačila na to, aby zistil, kde patrí. A vydá sa na cestu návratu domov, sprevádzaný na jednej strane myšlienkami, čo povie otcovi, keď sa stretnú, na strane druhej škŕkaním prázdneho žalúdka.

Jeho otec sa s jeho odchodom nikdy nezmieril a stratu svojho syna nepokladal za jednu z mnohých strát, ktoré človek v živote musí prijať. To, že jeho syn sa mu stratil, neanulovalo ich vzájomný vzťah: hoci syn sa vzdal svojho otca, otec sa svojho syna nevzdal. Je otcom, ktorý čaká na priedomí, ktorého oči hľadia ďaleko poza horizont a takto očakávajú návrat svojho syna. Láska k synovi ho upevňuje v nádeji, že sa mu vráti. A keď sa tak nakoniec stane a jeho oči konečne zahliadnu syna v diaľke, rozbehne sa mu v ústrety. Keď ti niekto príde naproti, tvoja púť je vždy kratšia. Otec prijme svojho syna s extravagantnou láskou. Namiesto počúvania jeho nudnej a vopred pripravenej reči zorganizuje hostinu. Ako inak? Veď sa mu vrátil syn.

Starší syn je ten typ človeka, ktorý zostáva vonku na poli ešte dlho po tom, čo sa mu jeho kravy už vrátili domov. Keď sa konečne vydá aj on na cestu domov, na rozdiel od svojho brata domov nedorazí. Odmietne vojsť. Otec vyjde v tento jeden deň von v ústrety svojmu synovi už po druhý raz. Tento raz je to syn starší; ten, ktorý je s ním stále. No tento odmietne vstúpiť a prísť domov. Jediné, čo od neho jeho otec dostane, je nudná a trápna reč: „Už toľko rokov ti slúžim... “, povie mu. Grécke slovo „douleuo“, ktoré je v texte použité znamená „otročím“. Starší syn pokladá vernosť otcovi za otročinu. V skutočnosti je zotročený pocitom vlastnej spravodlivosti. Starší brat nemá ani len najmenší záujem sa k svojmu mladšiemu bratovi priblížiť a svojím postojom ukáže, že je od svojho brata „odlúčeným“ (ako farizeji od hriešnikov), že svojho brata za brata už viac nepovažuje a vlastne, že mu skutočnosť, že jeho brat je stratený, vyhovuje. Starší brat, na rozdiel od ich otca, neprekvapí svojho brata silou a hĺbkou svojho milosrdenstva, ktoré by medzi nimi zbúralo múr separácie a znova ich zblížilo. Tvrdá práca urobila z neho človeka s tvrdým srdcom. Ako spisovateľ Yeats poznamenáva: „Príliš dlhé obetovanie sa môže urobiť zo srdca kameň!“

Keď sa každý jeden z nás pozrieme do svojho vnútra, pravdepodobne v ňom nájdeme čosi z každého zo spomínaných troch charakterov, nachádzajúcich sa v Ježi­šovom podobenstve. V každom z nás sa nachádza otec, ktorý má ostré oči, ktorými je schopný rozpoznať tých, ktorí sú stratení a potrebujú pomoc pri svojej snahe vrátiť sa domov. A je tu aj schopnosť odhadnúť, kedy treba usporiadať pohostenie a uvítací večierok, na ktorom by dotyčný získal uistenie, že jeho návrat je želaný a že naša radosť z neho je úprimná.

V každom z nás sa nachádza aj mladší syn, ktorý si túži uchmatnúť všetko, čo len vládze a vyskúšať všetko, čo nemôže. Je to pokušenie užívať, využívať, zneužívať, používať, vzdorovať, dokazovať druhým ich nezaujímavosť, hádzať im do očí ich prílišnú starostlivosť o nás a dávať im najavo, ako veľmi ňou pohŕdame.

No v každom z nás sa nachádza aj starší brat, ktorý ľuďom, ktorým je verný v postojoch a službe, jasne dá najavo, čo ho to všetko stojí a v nečakanej chvíli im predloží i svoj účet, na ktorom to je všetko zrátané aj s úrokmi. A aj keď na jeho zaplatení nenástojí, cíti radosť, že ten druhý to vie.

Brat, sestra, ktorý z týchto troch postojov je v tejto chvíli tvojho života v tebe dominantný?








All the contents on this site are copyrighted ©.