Komentár Martina Kramaru: Katolícke hlasy

Autorom komentára je kňaz Martin Kramara, hovorca Konferencie biskupov Slovenska:

V katedrále svätého Martina, na záver poďakovania za Rok zasväteného života, arcibiskup Zvolenský dodal niekoľko spontánnych slov: „Končí sa rok zasväteného života, ale nezabudnime, že pokračuje čas zasväteného života.“ Zasvätený život, ktorý môžeme vnímať ako dar Božieho milosrdenstva, zdôraznil, zostáva s Cirkvou bez prestania, a bude prítomný až kým sa Boh nerozhodne premeniť našu časnosť na večnosť. Rokom zasväteného života teda Cirkev nerobí bodku, ale len čiarku, za ktorou veta pokračuje ďalej. Dalo by sa povedať, že prechádza do Jubilea milosrdenstva, ktoré rovnako ako Rok zasväteného života, vyhlásil svätý Otec František.

Ten mal v Ríme v týchto dňoch viacero stretnutí  so zasvätenými, na ktorých takisto nezdôrazňoval ukončenie, ale - naopak - pokračovanie iniciatívy. Na ďakovnej svätej omši prijal obetné dary z rúk rehoľníkov, ktorí vo svojich inštitútoch konajú skutky telesného a duchovného milosrdenstva. Pripomenul, že Rok zasväteného života sa má vliať ako rieka do veľkého mora Božieho milosrdenstva. K povzbudeniam však dodal aj kritiku. Na audiencii pre zasvätených si poťažkal, že aj v Cirkvi existuje terorizmus. Veľkú duchovnú škodu podľa neho páchajú tí, ktorí roznášajú doslova bomby klebetenia, a to dokonca aj vo vnútri rehoľných spoločenstiev. „Kto roznáša klebety, je terorista,“ povedal pápež. „Je terorista vo vnútri vlastného spoločenstva, pretože ako bomby rozhadzuje slová proti druhým - a potom ide pokojne ďalej ako by sa nič nestalo.“

Svätý Otec rehoľníkom kládol na srdce, že ich povolaním je prekonávať rozdelenie, vzdialenosť, a naopak, vytvárať blízkosť - medzi ľuďmi navzájom a medzi ľuďmi a Bohom. To je výzva aj pre Rok milosrdenstva. Klebety rozdeľujú, zväčšujú trhliny, ba vytvárajú priepasti medzi ľuďmi; namiesto pokoja rozsievajú konflikt, namiesto spolupráce živia anarchiu. „Keby v roku milosrdenstva každý z vás dokázal nebyť ani raz teroristom - klebetníkom alebo klebetnicou - bol by to pre Cirkev úspech, veľký úspech svätosti! Pokúsme sa o to!“ povedal pápež. To je veľmi jasná výzva, ide priam pod kožu. Aj tu však možno dodať, že by sme za ňu nemali dávať bodku - akoby sa týkala len zasvätených - ale skôr čiarku, pretože smeruje do života každého z nás. Pokúsiť sa nebyť v Roku milosrdenstva teroristom - klebetníkom či klebetnicou - nerozhadzovať nálože, ktoré spôsobujú rozdelenie - vo vlastnej rodine, farnosti, diecéze. Uvedomiť si zodpovednosť za brata, sestru, blížneho, za celé spoločenstvo. Za ich dobré meno, aj za dobré meno Cirkvi, do ktorej spoločne patríme.

Minulý týždeň som na jednej diskusii dostal otázku, či ten, kto Cirkev kritizuje, je jej nepriateľom. Odpoveď je jednoduchá. Nie. Kritiku treba počúvať, problémy riešiť. Za konštruktívnu kritiku treba byť vďační, dokonca by som dodal, že Rok milosrdenstva nás pozýva k tomu, aby sme dokázali zniesť aj väčšiu ťarchu spôsobov, ktoré sa k vyjadreniam kritiky občas pridávajú. K tomu sa mi však zároveň žiada dodať, že pri vyslovovaní kritiky by našim cieľom malo byť skutočné dobro, túžba po náprave, nie pretekanie sa v tom, kto pozná horší nedostatok alebo väčšiu chybu nejakého člena, možno vedúceho predstaviteľa Cirkvi. Viesť by nás mala živá viera, spojená so striedmosťou, a predovšetkým láska. Lebo ak popustíme uzdu pretekaniu sa v označovaní chýb, hrozí, že si ani nevšimneme, kedy sme prehodili výhybku z jednej disciplíny do druhej - a z rozumnej kritiky sme zrazu po kolená v ohováraní. A ak kritika nemožno nazvať nepriateľom, pápež bez obrúska hovorí, že ohovárač je teroristom. A to je v podstate horšie ako nepriateľ - lebo pri nepriateľovi aspoň vieme, na čom sme, zatiaľčo terorista svoju identitu odhaliť nemieni. Terorista teda dokáže spôsobiť aj väčšie škody, než otvorený nepriateľ.

Aby som však zasa nezašiel príliš do negativizmu... Úprimne zmýšľajúcim je jasné, že ohováranie vedie do slepej uličky. Ak do nej nevojdeme, už to je veľký úspech. Ako však vykročiť skutočne dobrým smerom? V zahraničí som sa stretol so zaujímavým projektom, ktorý sa volá Catholic Voices - Katolícke hlasy. Sú to veriaci, zväčša laici, bežní ľudia, ktorí sa stretávajú, organizujú a školia, aby boli k dispozícii pre médiá, keď treba hovoriť o katolíckej viere. Prehlbujú sa v poznaní tém a ponúkajú svoj hlas, keď sa objaví možnosť vydať svedectvo o viere, ale aj keď Cirkev príde do krížovej paľby. Kladiem si otázku. Má niečo podobné šancu aj u nás doma? Nájde sa v Roku milosrdenstva viac tých z nás, laikov, klerikov, zasvätených... ktorí sa dobré meno spoločenstva veriacich pokúsia zviditeľniť a chrániť?