Komentár Jozefa Kováčika: Úcta a neúcta

Komentár Jozefa Kováčika, duchovného otca Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programového riaditeľa Televízie LUX.

V polovici mesiaca sme s budúcimi birmovancami našej farnosti hovorili o Eucharistii a význame symbolov a gest. Hovoril som im, že jedným z najväčších nebezpečenstiev dnešnej doby je strata zmyslu pre duchovno a vyprázdnenie symbolov, prípadne strata schopnosti rozlišovania. Spomienky ma preniesli do obdobia prípravy na kňazstvo i na okamih, keď som vkladal svoje zložené ruky do rúk biskupa. Znamenalo to nielen rozhodnutie odovzdať do jeho rúk rozhodnutie za moje ďalšie kňazské pôsobenie - tak nepopulárne sa tomu dnes často s pohŕdaním hovorí poslušnosť, ale tento symbol vyjadruje aj dôveru. Dôveru v to, že v otázkach viery a mravov sa Cirkev nemôže mýliť a že ja dôverujem, že práve biskup je ten, ktorý mi bude pomáhať poklad viery rozvíjať. Bodka. Dodnes tomu verím. Napriek tomu, že chápem, že pre neveriaceho človeka, dokonca možno i pre niektorého katolíka, možno žiaľ i kňaza, či rehoľného brata to môže byť niečo, čo je vraj prekonané.

Ako kňaz som pôsobil vo viacerých farnostiach a desať rokov som strávil v službe mimo farnosti. Ani jeden deň kňazského života som však nemal pocit, že moje kňazstvo by bolo zbytočné. „Tam, kde sa slávi Eucharistia, tam je jadro Cirkvi, aj keby to bolo v úbohej chatrči niekde v džungli“ - povedal nedávno nemecký kardinál Gerhard Ludwig Müller, ktorý je prefektom Kongregácie pre náuku viery. Slávenie Eucharistie nie je nikdy súkromnou záležitosťou. Hoci by ju kňaz slávil sám niekde v horách, či v pralese, alebo opustený vo väzení, vždy spája so spoločenstvom Cirkvi a so živým a stále prítomným Ježišom Kristom. K Eucharistii nevyhnutne patrí ten, ktorý ju vysluhuje. A ním je ten, ktorý bol platne vysvätený biskupom v apoštolskej postupnosti. Ak nie je vysluhovateľ, nie je ani skutočná Eucharistia. V tom je veľkosť i toho ľudsky najnehodnejšieho kňaza.

Žiaden vysvätený kňaz nemá právo na farnosť. Veľa sme o tom v uplynulom období čítali a počúvali. Farnosť je zverená kňazovi, ktorý je pomocníkom biskupa. Spravuje ju nie z vlastnej vôle, alebo pre vlastné skvelé danosti. A hoci väčšina diecéznych kňazov slúži vo farnostiach, ich kňazstvo sa v takejto službe nevyčerpáva. Iná je  pozícia rehoľného kňaza. Rehoľní kňazi, ak pôsobia vo farnosti, je to na dohode medzi miestnym biskupom a rehoľnou komunitou, na území diecézy z ohľadom na pastoračné potreby. Nie je to teda vzťah biskup- rehoľný kňaz, ale biskup- rehoľa. V každej diecéze je povinnosťou biskupa dohliadať na to, aby veriaci mohli naplniť svoje právo na pastoračnú starostlivosť, ktorá vychádza z náuky a vysluhovania sviatostí tak, ako to robí Katolícka cirkev. Ak sa ukáže, že to tak nie je, je povinnosťou, nie ľubovôľou biskupa, aby sa snažil o nápravu. Práve preto kňaz, ktorý preberá farnosť a stáva sa farárom, verejne pred veriacimi svojej budúcej farnosti a pred biskupom, alebo jeho zástupcom verejne vyznáva vieru Cirkvi.

O kňazstve a Eucharistii hovorím aj vzhľadom na medializovaný prípad svätého prijímania kazateľa Cirkvi bratskej na katolíckej svätej omši. Takýto verejný úkon je zväčša potvrdením konverzie. Teda zavŕšením prijatia náuky a liturgickej praxe Katolíckej cirkvi. V iných známych prípadoch ide o ojedinelý akt, ktorý sa koná so súhlasom a dovolením miestneho ordinára. Hoci by som si spolu s ďalšími katolíkmi prial, aby to bol jeden z uvedených prípadov, nič tomu žiaľ nenasvedčuje. Samotné vyjadrenia kazateľa a žiaľ i jedného z katolíckych kňazov však poukazujú na neznalosť a možno i neúctu voči tým, pre ktorých Eucharistia nie je lentilkami, ktoré si môžem kedykoľvek vziať preto, lebo cítim, že chcem. Ak nie pre svoje svedomie, tak určite kvôli úcte voči tým, ktorí počas dejín za túto skutočnosť museli obetovať stratu všetkého, život nevynímajúc. Názor, že sviatosti nemôžu nikdy nikomu uškodiť znie síce populárne, no nie je to pravda. Upozorňuje na tom sv. Pavol v 1. liste Korinťanom i svätý Tomáš Akvinský, ktorý tomu venoval vo svojom učení zaujímavý pohľad. Ak chceme prežívať týždeň jednoty kresťanov, je potrebný seriózny dialóg v úcte. Nie to, čoho sme boli svedkami. Tvrdenie, že obe cirkvi chápu Eucharistiu podobne nie sú ani poctivé, ani pravdivé. S úctou voči náuke tohto cirkevného spoločenstva je potrebné povedať, že skutočnú Eucharistiu nemožno oddeliť od jej vysluhovania právoplatne vysväteným kňazom a vnútornou dispozíciou na jej prijatie. Veď koľko katolíkov, ktorí veria a vyznávajú vieru v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, nemôžu kvôli aktuálnej dispozícii, či trvalejšej prekážke pristupovať ku svätému prijímaniu.

Ak chceme nájsť niečo pozitívne na tom, čo sa udialo, je to príležitosť na skutočný teologický dialóg a vysvetľovanie náuky o Eucharistii. Teda nie na vzájomné osočovanie, osobné útoky, ako sme tomu žiaľ na jednom z blogov boli svedkami, ale na poctivý teologický dialóg, ktorý sa premení a naplní v praxi. Dialóg predpokladá znalosť a zároveň pokoru pri hľadaní pravdy. Zosmiešňovanie, či osobné útoky by v ňom nemali mať miesto. Nedávno som v jednej výbornej prednáška otca dominikána Cryzostoma počul, že „nebezpečenstvo dialógu sa skrýva v postoji, že nie je dôležité, kto má pravdu, hlavne že sa spolu porozprávame a potom „v láske“ rozídeme. Taký postoj nemá s láskou nič spoločné, pretože láska ide s pravdou ruka v ruke. Že sa však rozhovor vedie s úctou a otvorenosťou, musí byť samozrejmé.“