Marián Gavenda: Cez svadbu do všednosti

I keď svadba patrí skôr medzi výnimočné a slávnostné udalosti, týčiace sa zo šera každodennosti, Ježišovo verejné pôsobenie začína účasťou na svadbe v Káne Galilejskej. Táto udalosť je témou druhej nedele v cezročnom období, keď po skončení vianočného obdobia tohto roku aj my vstupujeme do pracovnej i liturgickej každodennosti. Ponúka nám bohatú inšpiráciu, z ktorej si môžeme všimnúť aspoň pár podnetných čŕt.

Udalosť v Káne Galilejskej je ukážkou Ježišovej a teda Božej otcovskej starostlivosti aj o každodenné potreby svojich detí. A nielen o tie najnutnejšie. Túži, aby žili v radosti i hojnosti, ale takej, ktorá im nebude na skazu, ktorá je už účasťou na svadobnej hostine Božieho kráľovstva. Máriino správanie na svadbe vyjadruje správny postoj veriaceho: je pozorná, taktná, Ježišovi len hovorí o situácii ale rozhodnutie necháva na neho. Už tu je „Prostrednicou všetkých milostí“, ale ich darcom zostáva vždy Boh. Máriin pokyn sluhom: „urobte všetko, čo vám môj Syn povie“ sú posledné slová, ktoré počujeme z Máriiných úst a sú označované ako jej duchovný testament. Vyjadrujú základný postoj každého učeníka a podmienku nasledovať Ježiša: počúvať a konať.

Pretože Mária žila svoj duchovný život uprostred potrieb praktického života, ani na svadbe nebola len pasívnym hosťom. Všímala si i praktické potreby, dokonca aj zásoby vína. Celá udalosť je akoby výstižnou schému toho, ako Boh postupuje svojim zázračným účinkovaním uprostred našich každodenných potrieb – celkom každodenne. Prvé, čo je dôležité, aby sme aj s týmito ku nemu prichádzali.

Manželstvo a rodina je Božie dielo, to, čo „Boh spojil“. Cezeň vedie naša cesta k Bohu a Božia cesta k človeku. Svadba, manželstvo a rodina majú ukazovať Božiu lásku, jeho náklonnosť, vernosť a starostlivosť voči nám. Ježiš manželstvo posvätil vo svojich podobenstvách i účasťou na svadbe a na rodinných slávnostiach. Je dôležité pozvať Ježiša aj do našich zdanlivo svetských udalostí aby sa aj ony stali posvätné. Svadba je najkrajším obrazom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom v láske, ktorá je silnejšia ako akákoľvek nevera a dokonca aj ako smrť.

Sluhovia a kamenné nádoby sa v tomto opise tešia väčšej pozornosti, než samotný zázrak, ktorý si starejší ani len nevšimne. Ten koná Ježiš skrytým, nenápadným pôsobením. Nádoby, voda a ochota sluhov sú „matériou“ zázraku. Božia moc je pri ňom síce oveľa dôležitejšia, ale tá sa dobrovoľne nechala spútať ľudskou ochotou či neochotou spolupracovať. Aj Mária spolupracuje. Tým, že oznamuje Ježišovi, aká je situácia: nemajú víno. V Starom zákone sa obrazom dobrého vína v prekypujúcom množstve vyjadruje radosť mesiášskych čias. Nedostatok vína znamená, že sa vytratil vzťah s Bohom.

V Máriiných slovách „Urobte všetko, čo vám povie!“, sa ozýva odpoveď izraelského ľudu na úpätí hory Sinaj keď vyjadruje ochotu plniť Pánovu vôľu: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán“ (Ex 19, 8). Mária nielen plne dôveruje svojmu Synovi, ale do takejto dôvery povzbudzuje aj druhých, aby si osvojili postoj ochotnej poslušnosti, ktorá jediná umožňuje uskutočňovať Božie plány pre spásu človeka. Ježiš je Slovo: ak poslúchame jeho, voda našej ľudskej prirodzenosti sa mení na víno Ježišovej božskej.

V Káne vidíme, že Ježiš sa nešpecializuje len na duchovné potreby, ide mu o celého človeka. Vychádza z prostriedkov, ktoré sú po ruke a z našej ochoty zapojiť ich – nanosiť vodu, priniesť päť chlebov a dve ryby... Zázračné požehnanie, ktoré môže dať len on, aj rád dáva všade tam, kde nachádza ochotných spolupracovníkov. Nádoby s vodou, určené na obradné židovské očisťovanie sa menia na víno, ktoré sa neskôr stane krvou novej a večnej zmluvy, obmývajúcou od všetkých hriechov. Táto udalosť tvorí historický medzník keď sa židovský náboženský svet premieňa na kresťanský. Víno, ktoré sa v ústach prorokov stáva symbolom mesiášskych čias teraz hovorí symbolickou rečou, že vytúžený Mesiáš už prišiel a prináša „lepšie“ víno. Zázrak premenenia vody na víno sa dial postupne, bol to proces, séria krokov, ktoré si vyžadovali „aj proti nádeji v nádej uveriť“. Najskôr u Márie, ktorá napriek dosť jasnému Ježišovmu odmietnutiu nestratila dôveru. A potom aj v reakcii sluhov: na Ježišovo slovo bez váhania robili jeden ľudsky absurdný krok za druhým: do pohárov na víno naliali vodu, ktorú potom niesli ochutnať starejšiemu... Hapy-end prišiel až po tom všetkom. A hoci evanjelista Ján konštatuje, že v tejto chvíli „jeho učeníci uverili v neho“, Ježiš im ešte toľkokrát musel vyčítať malovernosť a upevňovať ich vo viere. Lebo aj viera je proces, ktorý tu na zemi nikdy nie je definitívny. Zdanlivo neriešiteľné potreby nás môžu deptať, ale môžu byť urýchľovačmi zázrakov, ak sa k nim nepostavíme rezignovane, ale s vierou. Postupnými krokmi viery.

Dnes človeka pohlcuje samotné náhlenie. Tak rýchlo, že necháva za sebou aj to najdôležitejšie: Boha, modlitbu, kontempláciu, pozornosť. Istý teológ sa s iróniou vyjadril, že  sa rodí nový druh ateizmu, takzvaný „gastroateizmus“. Ten neodmieta Boha z rozumových dôvodov ale prepadá mu človek, ktorý má tak plné brucho, že už vo svojom živote nemá priestor pre Boha. Tým, že človek zabúda na Boha, Boha napokon stráca. Človek si myslí, že základom je mať peniaze a pritom mu najviac chýba to, čo za peniaze nikdy nemožno kúpiť. Výstižne to vyjadril kardinál Pignedoli: „Dnešný človek má všetko, ale okrem toho nemá už nič iné“. Široká škála našich každodenných potrieb, to sú okná, cez ktoré chce do našich životov vstúpiť Boh. Čaká, kým mu ich otvoríme, lebo okná sa otvárajú znútra.