Vo veku 86 rokov zomrel don Anton Srholec SDB

Slovensko 7. januára - V Bratislave dnes zomrel vo veku 86 rokov saleziánsky kňaz a publicista Anton Srholec. Do večnosti odišiel po zápase s onkologickým ochorením.

Život dona Antona Srholca bol symbolom zápasu o vieru, o slobodu a o ľudskosť. Rodák zo Skalice, v reholi saleziánov prežil 68 rokov, z toho 45 rokov ako kňaz. Ako mladý rehoľník bol 10 rokov väznený, prevažne v Jáchymove. Neskôr ako robotník tajne študoval teológiu. V roku 1970 prijal v Ríme kňazskú vysviacku z rúk pápeža Pavla VI. a po návrate do vlasti sa venoval najmä duchovnej a kultúrnej práci medzi mládežou a pastoračne pôsobil na západnom Slovensku. Po páde komunizmu bol činný v Slovenskom Helsinskom výbore na ochranu ľudských práv, založil charitatívne dielo pre bezdomovcov v Bratislave, publikoval a bol aj predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Za jeho angažovanie sa v oblasti charity, sociálnej práce a ľudských práv dostal celý rad domácich i zahraničných ocenení. Čestné doktoráty mu udelili Trnavská univerzita a Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.

Rehoľa saleziánov na Slovensku publikovala nasledujúci profil osobnosti Antona Srholca SDB:

Kňaz, salezián, charitatívny pracovník, spisovateľ a trpiteľ za vieru Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici. Pochádzal zo siedmich detí. Jeho rodičia boli maloroľníci. V roku 1944 ako 15-ročný prišiel prvý raz do saleziánskeho domu v Šaštíne. V máji 1946 napísal v Šaštíne svoju žiadosť o vstup do noviciátu saleziánskej rehole. Mal hneď jasný cieľ – chcel slúžiť Bohu a mládeži. Po absolvovaní noviciátu zložil v Hronskom (vtedy Svätom) Beňadiku 9. augusta 1947 svoje prvé rehoľné sľuby. Skladal ich na tri roky, ale kým sa toto obdobie skončilo, v noci z 13. na 14. apríla 1950 sa odohrala barbarská noc, keď komunistický režim zrušil mužské rehole. Tak sa aj on dostal do internačného tábora v Podolínci. Odtiaľ ho, keďže patril medzi najmladších, poslali domov. O niekoľko mesiacov, 9. apríla 1951, bol aj on účastníkom tretej výpravy pod vedením Titusa Zemana, ktorá tajne mierila cez rieku Moravu za hranice. Kvôli veľmi rozvodnenej rieke sa však prechod nepodaril a účastníkov v nasledujúcich dňoch pochytala štátna moc. Anton Srholec bol zatknutý 13. apríla 1951 a väznený v Leopoldove. Ako dvadsaťdvaročný bol odsúdený v procese Titusa Zemana a spoločníkov 22. februára 1952 v Bratislave na dvanásť rokov za trestný čin pokusu o nepovolené prekročenie štátnych hraníc. Vo väzení strávil desať rokov, z toho prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. O svojej tamojšej skúsenosti neskôr napísal: „Denne sme zápasili o holé prežitie. Keď som pri odstrele horniny, v závale alebo pri havárii doslova o vlások unikol smrti, prežíval som radosť z nového narodenia. Skoro denne som sa delil s priateľmi o podobné šťastie a posilňoval som v sebe nádej, že Boh má aj s nami svoje plány.“ Z väzenia ho prepustili 9. mája 1960.

Anton Srholec sa zamestnal ako robotník na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a neskôr pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach. Tajne popritom študoval teológiu, ba v Ostrave si urobil aj štátnu skúšku z anglického a nemeckého jazyka. Dvakrát sa márne snažil prihlásiť sa do kňazského seminára v Bratislave. Ako salezián zložil svoje večné rehoľné sľuby tajne 9. augusta 1964. V roku 1969 sa dostal na tri mesiace do Talianska. Pobyt si predĺžil na jeden rok a na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne dokončil teologické štúdiá. Za kňaza ho vysvätil dnes už blahoslavený pápež Pavol VI. v Ríme 17. mája 1970. Ako novokňaz sa Anton Srholec vrátil domov, pretože chcel byť užitočný vo vlasti pre Cirkev aj pre národ. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, kde mu neskôr tamojší dekan vybavil štátny súhlas pre kňazskú službu. A tak sa celkom vložil do pastoračnej služby. Kládol dôraz na kázne, na kultúru slova a venoval sa najmä mladým. Pre jeho aktivitu s mládežou ho Štátna bezpečnosť neprestajne sledovala a docielila, že v roku 1974 bol preložený mimo Bratislavy, do farnosti Pernek na Záhorí. Aj tam za ním prichádzalo veľa veriacich i niektorí tajní saleziáni. Z Perneka ho po troch rokoch preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec v roku 1982 do Záhorskej Vsi. Počas slávnosti na Velehrade 7. júla 1985 zorganizoval mládežnícky program, a to bol asi posledný dôvod na to, že 7. októbra 1985 mu komunistická moc odobrala štátny súhlas pre duchovnú správu. Mal už 56 rokov. Štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave. V duchovnej činnosti sa usiloval presadzovať „model dynamického duchovného pastiera, ktorý nie je v službe len veriacim, ale všetkým občanom“, napísal o ňom v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska filozof Ján Letz.

Po Nežnej revolúcii, keď ho ani rehoľa, ani diecéza nezapojili do pastorácie, využil priestor novonadobudnutej slobody na rozvíjanie sociálnych i pastoračných aktivít pre ľudí na pokraji spoločnosti a Cirkvi. Ako dôchodca stal sa činným aj v Slovenskom helsinskom výbore na ochranu ľudských práv, bol členom rady Konta nádeje a tiež členom Konfederácie politických väzňov, ktorej bol istý čas aj čestným predsedom. V roku 1995 zriadil v Bratislave-Podunajských Biskupiciach útulok pre bezdomovcov pod názvom RESOTY a stal sa jeho správcom.

Ako publicista prispieval do rôznych samizdatov už počas komunizmu a v období slobody do viacerých periodík. Spomedzi jeho publikácií treba uviesť spomienky na obdobie väzenia Svedectvo z hlbín Jáchymovských lágrov z roku 1991, jeho meditácie uverejňované v Katolíckych novinách v rokoch 1989 – 1990 a publikované v roku 1995 ako Každodenné zamyslenia či výber z jeho denníkov vydaný v roku 1999 pod názvom Ako čerstvý chlieb.

Na sklonku svojho života prežíval Anton Srholec rastúcu vďačnosť. Pri svojej 85-ke v júni 2014 priateľom napísal: „V živote som si toho veľa nenavyberal. Okrem pár maľučkostí, čo nestoja za reč. Všetko to hlavné som dostal a všetko dôležité mi bolo dané. (…) Dnešný deň je vďakou za život, slávnosťou nášho priateľstva, spomienka na tých, čo nás predišli. Ďakujem Vám za účasť na mojej ceste.“

V poslednom roku svojho života Anton Srholec prežíval utrpenie spojené s onkologickým ochorením, ale úsmev a chuť zápasiť s ťažkosťami života ho neopustili.
Anton Srholec zomrel 7. 1. 2016 vo veku 86 rokov, po 68 rokoch rehoľného a 45 rokoch kňazského života.

Ocenenia Antona Srholca (bez nároku na úplnosť):

V júni 1999 mu Trnavská univerzita v Trnave udelila titul Dr. h. c. za prácu v sociálnej sfére.

V septembri 1999 mu mesto Skalica udelilo čestné občianstvo mesta.
V októbri 1999 dostal Cenu kardinála Königa ako ocenenie za prácu pre vieru a slobodu.
V rokoch 1995, 1999, 2002 a 2003 bol laureátom, v roku 2001 hlavným laureátom ocenenia Dar roka od Slovenskej humanitnej rady.

V roku 2003 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. 

V roku 2004 mu Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie udelilo cyrilometodskú medailu.

Za rok 2014 mu bolo udelené Krištáľové krídlo – mimoriadna cena za celoživotné dielo.
V roku 2015 mu Rakúsko udelilo Veľkú cenu Leopolda Kunschaka za prácu v sociálnej oblasti a aktivitu v oblasti ľudských práv počas komunistického režimu.
V novembri 2015 mu Aliancia Fair-play a občianske združenie Via Iuris udelili ocenenie Biela vrana, za dlhodobý prínos.

(Zdroj: saleziáni.sk, TK KBS)