Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Rodina je nebo

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k Nedeli Svätej rodiny – cyklus C (Sir 3, 2-6; Kol 3 12-21; Lk 2, 41-52): Rodina je nebo

Milí priatelia, máme veľa spoločenstiev rozličného charakteru. Máme farnosti, stretká, združenia, kluby, asociácie, tímy, triedy, mužstvá, družiny. Väčšina z nich má pre náš život bezpochyby svoju dôležitosť a to hlavne, keď sme mladí. No nielen vtedy, aj v dospelosti je dobre, keď niekde patríme. Tieto spoločenstvá nás nielen formujú, ale poskytujú nám i priestor pre kreativitu, zábavu či stretávanie sa s druhými.

Najstaršou zo všetkých ľudských spoločností a spoločenstiev je však rodina. Rodina je jediné spoločenstvo, ktoré je prirodzené. Ostatné sú zoskupeniami viac menej umelými, záujmovými alebo módnymi. Boh, ktorý stvoril hviezdy a svet, stvoril aj muža a ženu a takto založil rodinu. Rodina je kolískou ľudskej spoločnosti, pretože osudy štátov a krajín sa formujú v rámci rodinného života. Rodina nám poskytuje domov. Bez rodiny by celé ľudstvo bolo spoločenstvom bezdomovcov. Domov je miesto, kde žijeme spolu a kde sa navzájom jeden druhého milujeme počas mnohých sa rokov, ako rastieme a dospievame; je to miesto, kde sa delíme o dobré veci, kde sa tešíme navzájom zo svojich úspechov a kde spolu oplakávame bolesti a tak sme si oporou. Domov je miesto, kde si oblečiem (a to aj symbolicky), čo sa mi páči a kde sa cítim ako kráľ na svojom vlastnom tróne. Áno, je to miesto, kde máme každý svoj trón.

Ježiš sa narodil v rodine a patril do rodiny. Bolo tomu tak preto, aby nám ukázal, akým cenným darom od Boha je rodina a aby tiež zdôraznil jej misiu. Zmyslom rodiny je byť oporou človeku nielen počas jeho rastu a formácie, ale počas celého jeho života. Jej misiou je byť základnou bunkou cirkvi a spoločnosti.

Rodiny môžu byť týmito živými bunkami Cirkvi a spoločnosti ale iba vtedy, ak každý jej člen hrá rolu, ktorá je mu ako jedincovi určená alebo ktorá zodpovedá jeho darom a talentom. „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi,“ čítame si v prvom čítaní z Knihy Sirachovho syna. Rodičom Boh zveril zodpovednosť starať sa o svoje deti a svoje deti vychovávať. Čo je výchova? Niektorí myslia, že dieťa je ako nádoba, ktorú treba naplniť vodou a teda že výchova spočíva v učení detí novým vedomostiam a novým schopnostiam. Čiastočne je to pravda. No lepším prirovnaním pre výchovu je oheň. Výchova je ako oheň, ktorý treba zapáliť. A zápalky majú v rukách rodičia. Výchova musí začať zavčasu, od samého narodenia dieťaťa. Lebo ak chceme mať záhradku plnú ovocia, musíme sadiť stromky, ktoré sú ešte mladé. Najlepším spôsobom výchovy je bezpochyby nie drezúra, ale vlastný príklad. Výchova dieťaťa, zvlášť náboženská, nezávisí v prvom rade od toho, čo mu rodičia hovoria, ale od toho čím sú. Aj deti majú svoje povinnosti voči svojim rodičom. „Kto si váži otca, bude dlho žiť, a kto poslúcha otca, potešuje matku,“ pokračuje Kniha Sirachovho syna. Vzťahy a povinnosti v rodine nie sú jednostranné. Rodičia majú svoje povinnosti voči deťom a deti naopak voči rodičom a tak sa vytvára krásna vzájomnosť, ktorá obohacuje všetkých. Každý je dlžníkom každého a čím skôr to každý člen rodiny pochopí, tým lepšie.

Pekne to ilustruje nasledujúci príklad. Bol raz jeden mladík, ktorý sa volal Peter. Nevedel sa dočkať, kedy už vypadne z domu a pôjde na internát ako vysokoškolák. Keď bol ešte na strednej škole začal byť presvedčený, že nie on, ale jeho rodina riadi jeho život a to aj v tých najmenších detailoch. Jeho otec je tyran, ktorý nemá najmenšieho pochopenia pre život tínedžera. Jeho matka je frfľoška, ktorá potrebuje všetko okomentovať. Jeho mladšia sestra je špiónka a bonzáčka a jeho mladší brat zasa úplný trkvas a otrava. Leto pred odchodom na internát to bola jedna agónia. Na jednej prednáške sa dozvedel, že jeden človek – bol to tuším Nemec – povedal, že peklo to sú iní ľudia. Tento človek sa určite nemýlil, pomyslel si Peter. Peklo to je tvoja rodina, zvlášť keď si mladý.

Vysoká škola konečne začala. Nebola to však taká zábava, ako Peter očakával. Pravdu povediac, nebola to vôbec zábava. Nemohol nájsť prednáškové miestnosti, nevedel, kde sú poštové schránky, nevedel, ako urobiť zo špinavého prádla čisté. Jedlo bolo pod psa. Učitelia boli šplhúni. Študenti boli trkvasi. Ženy boli namyslené. Niektorí z jeho spolužiakov boli naslopaní každý večer. Internát smrdel po vývratkoch. Nebolo tichej chvíle na štúdium, ani keby bol chcel študovať. Peter po dlhom trápení prišiel k záveru, že táto vysoká škola bola pre neho veľkým omylom. No svojím rodičom, keď im volal, aby mu poslali peniaze povedal, že sa mu internát a škola páči. Že škola a všetko ostatné je úžasné a úchvatné. Nevedel sa však dočkať Dušičiek, keď mal cestovať domov. Svojím priateľom, keď už bol doma rozprával, ako miluje svoju školu. „Je to úžasné byť si pánom sám sebe,“ hovoril im. Po Dušičkách sa mu však do školy vrátiť nechcelo. Vianoce sa mu zdali, že budú až o niekoľko rokov, tak ďaleko sa mu to zdalo byť.

Po Vianociach, keď mal odcestovať, sa cítil, ako keby bol človekom odsúdeným na smrť. Konečne mu dievča, ktoré poznal, volala sa Katka, hovorí: „Peter, nenávidíš školu a internát tak ako každý jeden z nás preto, lebo tu nie je nikto, kto by ťa miloval tak, ako ťa miluje tvoja rodina. Nesnaž sa robiť si so mňa blázna, vidím to na tebe.“ „Čo by som mal robiť, Katka?“ „Píš svojej rodine. E-mailuj im alebo si s nimi skypuj. Rozprávaj sa takto so svojimi rodičmi i svojimi súrodencami. A tak sa stane, že ti tento pobyt mimo domu bude pripadať, ako keby si bol stále doma.“ Peter tak urobil. A jeho vzťahy s rodinou sa vylepšili. A vylepšili sa aj jeho vzťahy k ľuďom okolo neho. Keď potom stretol Katku, povedal jej, že ten človek kedysi sa mýlil. Druhí ľudia nie sú peklo, ale nebo. A to hlavne tí z jeho rodiny.

Priatelia, rodina je pre nás teda darom, ktorý nám bol a je nielen oporou, ale ktorý nás pripravil a mnohých stále pripravuje aj na iné vzťahy. Poďakujme sa Pánu Bohu preto dnes, na sviatok Svätej Rodiny Nazaretskej, za každého člena svojej rodiny prípadne si povedzme – ak je to možné –, akí sme si jeden pre druhého dôležití.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.