Vianočný príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa: Najdôležitejší dar

Vatikán 25. decembra – V deň Slávnosti Narodenia Pána prinášame sviatočný príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára vatikánskej Kongregácie pre východné cirkvi.

Slávime sviatok Narodenia Pána, Vianoce. Ak by sme chceli zadefinovať podstatu tohto sviatku, mohli by sme ju zhrnúť jednoducho: je to sviatok, ktorý nám pripomína začiatok historickej etapy definitívneho Zjavenia sa Boha ľuďom. Boh sa dnes definitívne zjavuje človeku, aby mu zvestoval svoj plán spásy a ukázal svoju lásku,  starovekým učencom hviezdou a pastierom skrze ohlasovanie anjela, všetkým v osobe Vteleného Slova, Betlehemského dieťaťa, Ježiša. Prorokmi predpovedaný a očakávaný Mesiáš, Kristus, sa stáva „v plnosti času“ dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Očakávaný „kráľ nového veku“ sa stáva poníženým a bezbranným – a takým je celý svoj život až po smrť na kríži – ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť. Vydáva sa do rúk ľuďom už pri svojom narodení, tak ako raz bude vydaný do rúk ľuďom pri ukrižovaní. Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil (gr. kenosis, csl. istoščánije), a to až medzi zvieratá. Človek sa totiž hriechom ponížil na úroveň zvieraťa, preto Kristus sa takto znižuje k nemu – je položený medzi zvieratami.

Takýto príchod Mesiáša je tým najprekvapujúcejším z Božích prekvapení, pretože obracia naruby všetky ľudské predstavy a očakávania.

Začiatkom 90. rokov, krátko po tom, čo cirkev na Slovensku po desaťročiach čakania dostala nových biskupov sa jednému z nich stala táto príhoda. Išiel na birmovku. Celá dedina  bola v očakávaní, detičky sviatočne vyobliekané, muži s kravatami, ženy s upravenými účesmi, zbor pripravený, miništranti nastúpení, usporiadatelia s pásikmi na rukávoch už vyzerali, kedy konečne príde biskup. Prišiel na svojej starej zhrdzavenej škodovke, v jednoduchom koláriku, s biskupskými rúchami v igelitke. Keď pred kostolom vystupoval z auta, tak ho kurátor-usporiadateľ odsunul na bok, „Kam sa to trepete pán farár, choďte zaparkovať do bočnej uličky nie tu pred kostolom, nevidíte, že čakáme na biskupa!?“ Neostávalo mu teda nič iné ako zaparkovať v bočnej uličke a pekne zozadu prísť do sakristie, predstaviť sa farárovi a odkázať usporiadateľom, že už môžu vyzváňať.

Všetko bolo pripravené na návštevu biskupa, ale keď prišiel, tak ho nespoznali – mali iné predstavy.

Podobnú situáciu evokujú vianočné udalosti spred 2000 rokov. Celý zmysel židovského národa spočíval v očakávaní príchodu Mesiáša. Celé dejiny Izraela sa môžu chápať ako príprava na tento moment. Všetko slávne i strastiplné v jeho dejinách bývalo interpretované vo vzťahu k Bohu a k jeho prisľúbeniam. Celý spoločenský život bol nábožensky  zameraný.

Starozákonní Židia poznali miesto narodenia Mesiáša: Betlehem v judejskej krajine – ako  to hovorí prorok Micheáš (Mich 5,1), ktorého slová cituje sv. Matúš vo svojom evanjeliu. Poznali aj čas jeho príchodu, pretože im to umožňovalo Danielovo proroctvo (Dan 9, 25), ktoré v reči síce symbolickej, ale v skutočnosti veľmi presne určuje čas príchodu Mesiáša. Poznali jeho rod – aj keď potomkov Dávidovho rodu bolo v tom čas v Izraeli už veľa. Celá štruktúra spoločnosti starozákonného Izraela, jeho kňazi, zákonníci, farizeji i saduceji sa formovala vo výklade zákona a v interpretácii Božích prísľubov o Mesiášskom kráľovstve. Židovskí učenci a predstavení národa sa však príliš vžili do svojej úlohy „vodcov“ a „duchovných autorít“. Teoreticky poznali miesto, poznali čas príchodu Mesiáša, ale zdá sa, že čím viac sa približovali znaky jeho príchodu, tým viac z jeho príchodu mali skôr strach,  ako radosť – samotný Mesiáš sa už začínal vnímať ako  potenciálna hrozba zabehnutému systému.

O Mesiášovi už boli vytvorené presné predstavy, často pritom išlo o predstavy zodpovedajúce očakávaniam ich tvorcov, a tak, keď do nich ohlásený Mesiáš nezapadal, tak ostal nepovšimnutý, neprijatý, nenávidený a nakoniec odvrhnutý. Ale napriek tomu, ba takpovediac práve preto, Mesiáš prišiel do ľudských dejín spôsobom, ktorý on uznal za správny a vhodný –  bezbranný, nepoznaný, chudobný.

Nekonečný a všemohúci Boh sa približuje k človekovi berúc na seba  jeho podobu, stávajúc sa dieťaťom. Dieťa vzbudzuje skôr predstavu a pocity sympatie, nehy, radosti a nie predstavu obavy, či strachu. Prvé posolstvo, ktoré zaznieva z neba a sprevádza príchod tohto  Božského dieťaťa je „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť!“ Radosť, a nie  strach či obava. To je jadro Kristovho posolstva. Kristus prichádza medzi nás, otvára nám tajomstvá Božieho a ľudského života práve preto, aby náš život nebol obmedzený len na „prežívanie“, či v tej lákavejšej forme na „užívanie si“, ale aby sme mali život v hojnosti.

„Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie” – hovorí o sebe Kristus v Jánovom evanjeliu (Jn 10,10). Keď Ježiš vyhlásil, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti, nerozlišoval medzi životom a duchovným životom. Išlo mu o život „v hojnosti“, v bohatom naplnení všetkým, čo robí život životom.

Kritérium plnosti času neurčuje človek, nie sme schopní odhadnúť Božie dôvody a plány. Prečo v Palestíne, prečo uprostred Židov, prečo za čias cisára Augusta... prečo...? Zbytočné otázky, pretože nám chýba nástroj na poskytnutie odpovede. Poznáme len minulosť, poznáme len časť obrazu a chýba nám možnosť nadhľadu.

Boh je nielen tvorcom a účastníkom dejín ľudstva, ale aj osobných dejín každého jednotlivca. Aj pre každého jednotlivca musí prísť plnosť času na jeho osobné stretnutie sa s Kristom, Spasiteľom. Boh nám zaiste ponecháva našu slobodnú vôľu, našu schopnosť reagovať na dianie okolo nás, vytvárať náš život – ale súčasne je tajomne prítomný v udalostiach nášho života. Je prítomný v živote každého človeka – toho, čo ho o ňom nikdy nepočul, toho, ktorý  je  voči otázke existencia  Boha ľahostajný,  aj toho, ktorý ho uznáva, rešpektuje a snaží sa riadiť jeho zákonom. Chce sa stretnúť s každým človekom v jeho srdci, chce sa mu dať spoznať, chce mu dať pocítiť svoju lásku, chce, aby sme ho „zažili“.

„Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“, a ešte priamejšie, jednoznačnejšie: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Kto by sa netešil z toho, že je milovaný?!  Kto by sa neradoval z toho, že celý svet, všetko čo napĺňa naše vedomie a poznanie nie je len náhodný zhluk matérie a procesov, ktoré ňou hýbu, ale že všetko toto má zmysel a že Tvorca tohto všetkého  chce tento zmysel  odhaliť a zveriť každému človeku – aj mne, osobne. Ako hovoria cirkevní Otcovia: Nič by nám neosožilo to, že Kristus sa narodil v Betleheme, pokiaľ mu nedovolíme, aby sa narodil v našom srdci.

Ako sa Kristus rodí v srdci človeka? Vierou! Viera je Boží dar, je to nadprirodzená cnosť, ktorú nám vlieva Boh. Súčasne je to ale aj rýdzo ľudský úkon, pretože v ničom neprotirečí ani ľudskej slobode, ani rozumu – je to totiž pevné rozhodnutie dôverovať Bohu a veriť v ním zjavené pravdy. K prijatiu viery potrebujeme Božiu milosť a vnútornú pomoc Svätého Ducha, pretože to on sa musí dotknúť srdca človeka a obrátiť ho k Bohu, on musí otvoriť náš duchovný zrak. 

Počas Vianoc sme si v rodinách vymieňali dary. Prosme teda aj o to, aby  sa každý z nás, čo najlepšie pripravil, disponoval k prijatiu najdôležitejšieho daru, daru viery.

O tento dar prosíme v starobylej modlitbe, ktorá vo východnej tradícii začína každý náboženský  úkon, modlitbu a dobré dielo: Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ, poklad dobra a darca života, príď a prebývaj v nás. Očisť nás od každej poškvrny a spas, Dobrotivý, naše duše.