Druhá adventná kázeň Raniera Cantalamessu: Svätosť nie je niečo navyše

Vatikán 11. decembra – V kaplnke Redemptoris Mater v Apoštolskom paláci dnes ráno za účasti Svätého Otca Františka a členov Rímskej kúrie odznela druhá adventná kázeň pátra Raniera Cantalamessu OFM Cap. Pápežský kazateľ sa tentoraz zameral na 5. kapitolu dogmatickej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium o všeobecnom povolaní ku svätosti v Cirkvi. Pripomenul, že výzva ku svätosti je tu hneď od začiatku formulovaná ako určená všetkým: „Preto sú v Cirkvi všetci povolaní na svätosť, či už patria k hierarchii, alebo sú pod jej vedením, ako hovorí apoštol: «Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie» (1 Sol 4,3; porov. Ef 1,4)“ (LG 39).

Uvedené slová koncilu páter Cantalamessa skomentoval takto:

„Táto výzva k svätosti je najnevyhnutnejšie a najurgentnejšie naplnenie koncilu. Bez nej sú všetky ostatné naplnenia buď nemožné alebo nepotrebné. Avšak je tu riziko, že práve toto sa najviac zanedbá, keďže tým, kto tú požiadavku kladie a domáha sa jej naplnenia, je jedine Boh a svedomie, a nie tlaky či záujmy osobitných ľudských skupín Cirkvi. Niekedy máme dojem, že v istých prostrediach a v istých rehoľných rodinách sa po koncile vložilo viac úsilia do „vytvárania svätých“, než do „stávania sa svätými“, teda viac úsilia bolo vloženého do pozdvihnutia vlastných zakladateľov či spolubratov na oltár, než do napodobňovania ich príkladu a cností.“

Čo je teda potrebné mať na pamäti, aby sme naozaj hovorili o svätosti v správnom chápaní? Pápežský kazateľ pokračuje:

„Prvá vec, ktorú treba urobiť, keď sa hovorí o svätosti, je oslobodiť toto slovo od  ostychu a strachu, ktorý naháňa kvôli istým mylným predstavám, ktoré sme si vytvorili. Svätosť môže v sebe zahŕňať neobyčajné fenomény a skúšky, avšak nestotožňuje sa s týmito vecami. Ak sú všetci povolaní ku svätosti, je to preto, že ona, ako správne chápaná, je na dosah všetkým, je súčasťou normálnosti kresťanského života. Svätí sú ako kvety: nie sú tu len tí, ktorí sú povýšení na oltár. Koľkí z nich rozkvitajú a umierajú v skrytosti, po tom, ako potichu rozvoňali okolité ovzdušie. Koľko takýchto ukrytých kvetov v Cirkvi rozkvitlo a neustále rozkvitá!“

Páter Cantalamessa sa ďalej zameral na starozákonné chápanie svätosti, osobitne na hebrejský termín „qadosh“, ktorý vzbudzuje myšlienku oddelenia, odlišnosti. Avšak, ako povedal, svätosť je pozitívnym konceptom, ktorý naznačuje to, čo možno vyjadriť slovným spojením „čistá plnosť“. Kým v Starom zákone sa svätosť často spája s myšlienkou rituálov, v Novom zákone je dôraz skôr na svätosť ako spojenie s Bohom: „Byť svätým nespočíva až tak v tom, aby sme boli oddelení od toho či onoho, ako skôr v zjednotení sa s Ježišom Kristom“.

Pápežský kazateľ sa ďalej sústredil na dva aspekty svätosti. Je to svätosť obsiahnutá ako Boží dar prijatý skrze vieru a sviatosti, a potom je to svätosť, ku ktorej sa človek postupne dopracúva, keď vlastnými skutkami napodobňuje vzor svätosti. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium jasne berie na zreteľ tieto dva aspekty svätosti, objektívny a subjektívny, konštatoval Raniero Cantalamessa a ďalej zdôraznil, že požiadavka svätosti patrí k podstate človeka, nie je len nejakým eventuálnym doplnkom, čímsi navyše: 

„Svätosti sa dožaduje samotné bytie ľudského tvora. Netýka sa prídavkových charakteristík (akcidentov), ale jeho samotnej podstaty (esencie). Človek musí byť svätým aby zrealizoval svoju hlbokú identitu, ktorou je byť ‚na obraz a podobu Boha‛. Pre Sväté písmo, na rozdiel od gréckej filozofie, človek nie je v princípe tým, čím je podmienený byť od svojho narodenia (physis), čiže ‚racionálnym živočíchom‛, ale je skôr tým, čím je povolaný sa stať využívaním svojej slobody, v poslušnosti voči Bohu. Nie je to až tak prirodzenosť (natura), ako skôr povolanie.

Ak sme teda „povolaní stať sa svätými“, ak sme „svätými na základe povolania“, potom je jasné, že budeme pravdivými a úspešnými ľuďmi v tej miere, v akej budeme svätými. V opačnom prípade budeme tými, čo zlyhali. Opakom svätca nie je hriešnik, ale ten, čo zlyhal! V živote môžeme byť neúspešní rôznymi spôsobmi, avšak sú to relatívne neúspechy, ktoré nespochybňujú to, čo tvorí podstatu. Tu sa však zlyháva radikálne, v tom, čím človek je, nielen v tom, čo robí. Matka Tereza mala pravdu, keď jednej novinárke, ktorá sa jej nečakane opýtala čo cíti, keď ju celý svet vyhlasuje za svätú, odpovedala: „Svätosť nie je luxus, je to nevyhnutnosť“.

To boli myšlienky z dnešnej druhej adventnej kázne pápežského kazateľa pátra Raniera Cantalamessu. Pripomeňme, že v tohtoročnom cykle troch kázní rozoberá základný dokument II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi, ktorým je vieroučná konštitúcia Lumen gentium – Svetlo národov. V minulotýždňovej prvej kázni hovoril na tému „Cirkev ako Kristovo telo a jeho nevesta“. -zk, jb-