Zamyslenie Milana Bubáka k 2. adventnej nedeli: Odstráň prekážku

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k 2. adventnej nedeli – cyklus C (Lk 3,1-6): Odstráň prekážku

Možno ste sa, milí priatelia, jedného krásneho letného popoludnia prechádzali mestom a obdivovali ste jeho krásu. Všetko bolo ožiarené slnkom. Zastavili ste sa pri jednej neobyčajnej budove a obdivovali ste jej výnimočnosť. Ako ste tak so stočenou hlavou hľadeli do výšky, zrazu ste v očiach pocítili čosi nepríjemného. Prudko ste ich zatvorili, začali vám slziť a vy ste prestali vidieť. To, čo to spôsobilo, bola špina: niekto asi hore zametal a smeti vyhodil von oknom.

Alebo ste otvorili rúru sporáka, v ktorej sa čosi pieklo. Na očiach ste mali okuliare. Ovalil vás kúdol pary, ktorý vám zarosil okuliare a vy ste prestali vidieť.

Alebo ste šli autom. Bolo práve po daždi. Naproti vám ide nákladné auto. Zrazu vám do predného skla šmarilo obrovské množstvo vody. A vy ste ostali na okamih ako omráčení a cez toto okno – kým ste si v duchaplnosti nezapli stierače – ste prestali vidieť.

Všetky tieto tri situácie majú spoločného menovateľa: veci, ktoré človek vidí jasne, zrazu vidieť prestane, pretože medzi neho a tieto veci sa dostala prekážka. Vidí ich buď matne, alebo ich nevidí vôbec.

Tá istá myšlienka znie aj z evanjelia druhej adventnej nedele: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.”  Ján Krstiteľ týmito slovami prevzatými z proroka Izaiáša, svoju generáciu vyzýva, aby Pánovi, ktorý má prísť, pripravila cestu.

Tieto slová však, milí priatelia, nepatria len jeho generácii, ale patria generácii každej, ktorá prišla a ešte príde po ňom; teda patria i nám. My však môžeme namietať: Ako to? Jeho generácia bola generáciou očakávania príchodu Pána Ježiša, no my sme už po jeho príchode. Pán je už tu. On dokonca vyhlásil, že on sám je cestou. Tak načo potom očakávať ďalšiu cestu?

Je pravda, Ježiš prišiel a stal sa cestou. Lenže čo z toho, keď si ho ty doteraz neprijal, ako svoju cestu? Ježiš o sebe tiež povedal, že on je pravda. Lenže čo z toho, keď si ho ty neprijal ako svoju vlastnú pravdu? Ježiš dokonca o sebe vyhlásil, že on je život. Lenže čo z toho, keď si ho ty neprijal ako svoj vlastný život? Ježiš nám tiež povedal, že on nám prináša pokoj. No čo z toho, keď ty si stále rozorvaný a v svojom srdci nemáš pokoja? A tiež povedal, že on je svetlo. Čo však z toho, keď ty stále žiješ v tme?

Povedz, mohol by vodič, ktorému do predného skla protiidúce auto šmarí prúd vody a on prestane vidieť, povedať: „Načo zapínať stierače? Veď cesta je kvalitná a pekne vyasfaltovaná?“ Čo on má z tejto kvalitnej cesty, keď ju on osobne nevidí? Alebo mal by povedať: „Výrobca auta mal toto auto tak vyrobiť, aby sa nikdy jeho okno neznečistilo?“ Takéto rozmýšľanie by bolo iste absurditou, a v bežnom živote sa k nemu ani neuchyľujeme. Ak sa nám znečistia okuliare či okno a my cez ne nevidíme, jednoducho ich vyčistíme. Prečo ale takto isto nepostupujeme aj v duchovnom živote? Je veľa vecí, ktoré nám v duchovnom zmysle bránia vo videní a tak nám blokujú rast, rozvoj a napredovanie.

Čo to presne je? Čo je tou prekážkou, ktorá nám blokuje naše videnie a tak i našu vnútornú pohodu a náš rozvoj a rast? Je to hriech. Hriech zatemňuje pohľad. Hriech nám bráni v rozvoji. Hriech nás paralyzuje a rozkladá. Hriech nám zatemňuje úsudok. Človek žijúci v ťažkom hriechu alebo v ťažkom hriešnom návyku nevidí nič krásne v duchovne a v konečnom dôsledku nebude schopný zažívať ani Boha a ničoho, čo s Bohom súvisí.

K istému kňazovi raz prišiel neznámy muž a prosil ho o rozhovor. Predstavil sa mu takto: „Otče, som neveriaci človek. Bol som vychovávaný ako katolík, aj som dlho bol veriaci, ale od istého momentu mi viera začala pripadať stále viac absurdnejšou, až som ju celkom opustil. Mám proti viere mnoho námietok a argumentov a chcel by som, aby ste mi ich vyvrátili. Ak to nedokážete, potom vaša viera a viera ostatných veriacich, ktorí prichádzajú za vami, je nezmyslom.“ Kňaz mu hovorí: „Budem s vami diskutovať, ale najskôr si kľaknite a vyspovedajte sa!“ „To je asi nedorozumenie!“, hovorí muž. „Ja som sa neprišiel spovedať, ja som prišiel s vami diskutovať!“ „Aj na to príde, len najprv sa vyspovedajte“, nalieha kňaz. Po opakovanom vzdore sa muž nakoniec podvolí. Jeho spoveď bola dlhá a zásluhou kňaza, znalca ľudských duší, rezala do živého. Po rozhrešení kňaz mužovi hovorí: „A teraz mi povedzte svoje námietky proti viere. Môžeme začať debatovať.“ „Už niet o čom“, hovorí muž kňazovi.

Možno niektorí spoznávame v tomto príbehu známu epizódu zo života sv. Jána Vianneya, farára z Arsu, legendárneho spovedníka a znalca ľudských duší. Príbeh nám dokazuje jednu známu vec: „Čistým je všetko čisté, ale poškvrneným a neveriacim nie je nič čisté...“ (Tit 1, 13) Alebo: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme.“ (Mt 6, 22-23)

Veď sa len pozrime na mnohých ľudí, ktorí sú obeťou mravnej skazenosti, ako si nielen že nedokážu oceniť nič čisté, ale z ideálov v oblasti mravnosti sa dokonca ironicky vysmievajú. Ideálom neveria. Človek po krk namočený v špine nemôže vidieť veľkosť a krásu Boha a čnosti.

Alebo sú ľudia – a možno i my sme jednými z nich –, ktorí prežívajú vnútornú prázdnotu, nevedia sa nájsť, stále pred čímsi utekajú, alebo cítia ustavičné stavy nepokoja a nepohody. Hľadajú dôvod, no na nič neprichádzajú.

Keby všetci títo ľudia našli odvahu a pozreli by sa hlbšie do svojho vnútra, možno by zistili, že im tam trčí nejaký hriech či zlo z minulosti, ktoré doteraz ešte nevyznali a teda sa s ním stále ešte nevysporiadali. Pocit naplnenosti, pohody, šťastia a pokoja dáva iba Pán. Ak on prebýva v nás, je to znak, že všetko je v poriadku. Pán však môže prísť len tam, kde sa mu pripraví cesta. Ak sú na ceste k nám, do nášho života a do nášho vnútra bloky a prekážky, Pán k nám nepríde, nech by sme navonok po ňom čo ako silne túžili. Ak sú na ceste k nám hlboké rokliny, vysoké skaliská, či dokonca železná opona, nečudujme sa, že Pán stojí predo dvermi a čaká.

Advent je obdobie očakávania príchodu Pána. Je to aj obdobie kedy sme pozývaní viac než inokedy k pokániu, ktorého súčasťou a vyvrcholením je dobrá spoveď. V utorok začíname Svätý rok milosrdenstva. Toto všetko sú pre nás veľmi silné pozvania k tomu, aby sme nabrali odvahu a svoj život si konečne dali do poriadku.

Želám vám, milí priatelia, požehnaný advent.