Pápež poskytol interview oficiálnemu časopisu Jubilea milosrdenstva

Vatikán 2. decembra – Svätý Otec František pred blížiacim sa začiatkom Jubilejného roka milosrdenstva poskytol rozhovor týždenníku „Credere“, ktorý je oficiálnym časopisom Jubilea milosrdenstva. Text rozhovoru dnes publikovalo Tlačové stredisko Svätej stolice.

Svätý Otec, keď teraz stojíme na prahu Jubilea, môžete nám vysvetliť, čo v srdci vás primälo zdôrazniť tému milosrdenstva? Ako naliehavo ju vnímate so zreteľom na súčasnú situáciu vo svete a v Cirkvi?

„Téma milosrdenstva sa silne zdôrazňuje v živote Cirkvi počnúc Pavlom VI. Bol to pápež Ján Pavol II., ktorý ju mocne podčiarkol s Dives in misericordia, s kanonizáciou svätej Faustíny a ustanovením sviatku Božieho milosrdenstva vo veľkonočnej oktáve. V tejto línii som cítil, že je to ako Pánova túžba ukázať ľuďom svoje milosrdenstvo. Neprišlo to teda na um mne, ale nadväzujem na relatívne nedávnu tradíciu, aj keď existovala vždy. A uvedomil som si, že bolo potrebné urobiť niečo, aby sa v tejto tradícii pokračovalo.

Moje prvé „Anjel Pána“ ako pápeža bolo o milosrdenstve Boha a pri tej príležitosti som tiež hovoril o knihe o milosrdenstve, ktorú mi daroval kardinál Walter Kasper počas konkláve; taktiež v mojej prvej pápežskej homílii v nedeľu 17. marca vo farnosti sv. Anny som hovoril o milosrdenstve. Nebola to stratégia, vyšlo to zvnútra: Duch Svätý niečo chce. Je jasné, že dnešný svet potrebuje milosrdenstvo, potrebuje spolucítenie, čiže schopnosť spolutrpieť. Sme zvyknutí na zlé, kruté správy a na najväčšie nevraživosti, ktoré urážajú meno a život Boha. Svet potrebuje zistiť, že Boh je Otec, že existuje milosrdenstvo, že krutosť ani odsúdenie nie je cestou, lebo Cirkev sama občas razí tvrdú líniu, padá do pokušenia raziť túto líniu, do pokušenia zdôrazňovať iba morálne normy, no koľkí ľudia ostávajú mimo.

Zišiel mi na um ten obraz Cirkvi ako poľnej nemocnice po bitke: je pravda, koľkí ľudia sú ranení a zúbožení. Ranených treba ošetriť, treba im pomôcť uzdraviť sa, a nie podrobovať ich testu na cholesterol. Verím, že toto bude moment milosti. My všetci sme hriešnici, všetci si nesieme vnútorné bremená. Cítil som, že Ježiš chce otvoriť dvere svojho srdca, že Otec chce ukázať svoje hlbiny milosrdenstva a preto nám posiela Ducha: aby nami pohol a posunul nás z miesta. Je to rok odpustenia, rok zmierenia. Na jednej strane vidíme obchod so zbraňami, výrobu zbraní, ktoré zabíjajú, vraždenie nevinných tými najkrutejšími možnými spôsobmi, vykorisťovanie osôb, mladistvých, detí: deje sa – dovoľte mi ten výraz – svätokrádež proti ľudskosti, lebo človek je posvätný, je obrazom živého Boha. A tak Otec vraví: „Zastavte sa a príďte ku mne.“ Toto je to, čo vidím vo svete.“

Povedali ste, že ako všetci veriaci, cítite sa byť hriešnikom, ktorý potrebuje Božie milosrdenstvo. Akú dôležitosť malo na vašej ceste kňaza a biskupa Božie milosrdenstvo? Spomínate si zvlášť na nejaký moment, kedy ste jasne pocítili Boží milosrdný pohľad vo vašom živote?

„Som hriešnik, cítim sa hriešnikom, som si istý, že ním som. Som hriešnik, na ktorého sa Pán pozrel s milosrdenstvom. Som, ako som povedal väzňom v Bolívii, človek, ktorému bolo odpustené. Som človek, ktorému bolo odpustené, Boh sa na mňa milosrdne pozrel a odpustil mi. Ešte teraz činím chyby a hriechy a spovedám sa každých pätnásť či dvadsať dní. A ak sa spovedám, je to preto, že potrebujem počuť, že Božie milosrdenstvo ešte na mne spočíva. Spomínam si – a už som to povedal mnoho ráz – na to, keď sa na mňa Pán milosrdne zahľadel. Mal som vždy pocit, že sa o mňa osobitne staral, no najznamenitejší moment sa udial 21. septembra 1953, keď som mal sedemnásť rokov.

Bol deň slávnosti jari a deň študentov v Argentíne a mal som ho stráviť s ďalšími študentmi; bol som praktizujúci katolík, chodieval som na nedeľnú omšu, no nič viac... bol som v Katolíckej akcii, ale nič som nerobil, bol som len praktizujúci katolík. Ako som kráčal po ulici k železničnej stanici Flores, šiel som popri farnosti, ktorú som navštevoval a pocítil som pobádanie vstúpiť: vstúpil som a videl som na jednej strane prichádzať kňaza, ktorého som nepoznal. V tom momente neviem, čo sa mi stalo, no pocítil som nutnosť vyspovedať sa, v prvej spovednici vľavo – veľa ľudí tam chodilo modliť sa. A neviem, čo sa udialo, vyšiel som odtiaľ iný, zmenený. Vrátil som sa domov s istotou, že sa musím zasvätiť Pánovi a tento kňaz ma sprevádzal takmer jeden rok. Bol to kňaz z Corrientes, otec Carlos Benito Duarte Ibarra, ktorý býval v kňazskom dome Flores. Mal leukémiu a liečil sa v nemocnici. Umrel nasledujúci rok. Po pohrebe som trpko plakal, cítil som sa úplne stratený, akoby so strachom, že ma Boh opustil.

Toto bol moment, v ktorom som stretol Božie milosrdenstvo a je to veľmi previazané s mojím biskupským heslom: 21. septembra je deň sv. Matúša, a Béda Ctihodný, keď rozpráva o Matúšovom obrátení, hovorí, že Ježiš pozrel na Matúša „miserando atque eligendo“. Ide o výraz, ktorý nemožno preložiť, pretože v taliančine jedno z tých dvoch slovies nemá prechodník, ani v španielčine. Doslovný preklad by bol „omilosrdňujúc ho a vyvoľujúc si ho“, vyjadrené takmer na spôsob umeleckej práce. „Omilosrdňoval ho“: toto je doslovný preklad textu. Keď som po rokoch pri recitovaní breviára v latinčine objavil toto čítanie, uvedomil som si, že Pán si ma formoval ako umelec svojím milosrdenstvom. Zakaždým, keď som prichádzal do Ríma, pretože som býval ubytovaný na ulici Via della Scrofa, chodieval som do kostola Chiesa di San Lugi dei Francesi (sv. Ľudovíta Francúzskeho) pomodliť sa pred Caravaggiovým obrazom, práve výjavom Povolania sv. Matúša.“

Miestom, kde podľa Biblie prebýva Božie milosrdenstvo, je lono, materinské Božie vnútro, ktoré prejavuje pohnutie a odpúšťa hriech. Môže byť Jubileum milosrdenstva príležitosťou pre odhalenie „materinskosti“ Boha? Existuje aj ženský aspekt Cirkvi, ktorý si zaslúži docenenie?

„Áno, on sám to potvrdzuje, keď u Izaiáša hovorí, či azda môže matka zabudnúť na svoje dieťa, a ak aj matka môže zabudnúť... „ja však na teba nikdy nezabudnem.“ Tu vidieť materinský rozmer Boha. Nie všetci chápu, keď sa hovorí o „materinskosti Boha,“ nie je to ľudový jazyk - v pozitívnom zmysle slova -, zdá sa to byť jazykom trochu vyberaným, preto uprednostňujem používať nežnosť, práve takú, akú má jedna mama, nežnosť Boha, tá nežnosť sa rodí z otcovského vnútra. Boh je otec i matka.“

Milosrdenstvo s odkazom na Bibliu nám vždy dáva spoznať Boha viac „citového“ než ako si ho občas predstavujeme. Môže sa cez objav Boha ako toho, kto prežíva pohnutie a rozcítenie pre človeka, zmeniť aj náš postoj voči bratom?

„Jeho objavenie nás privedie k tolerantnejšiemu, trpezlivejšiemu, nežnejšiemu prístupu. V roku 1994 počas Synody na jednom skupinovom stretnutí, som povedal, že je potrebné, aby nastúpila revolúcia nežnosti, a jeden synodálny otec – človek dobrý, ktorého rešpektujem a mám ho rád, už dosť starý –, mi povedal, že sa nehodí používať takýto jazyk a dal mi racionálne vysvetlenie inteligentného človeka, no ja naďalej hovorím, že dnes ide práve o revolúciu nežnosti, lebo odtiaľ sa odvodzuje spravodlivosť a všetko ostatné. Ak podnikateľ prijme zamestnanca od septembra do júla, nie je to správne, lebo ho prepúšťa v čase dovolenky, aby ho potom nanovo zamestnal  od septembra do júla, a takto pracovník nemá nárok na odstupné, ani na penziu, ani na sociálne zabezpečenie. Nemá právo na nič.

Tento podnikateľ neprejavuje citlivosť, ale zachádza s pracovníkom ako s predmetom – toľko na ilustráciu chýbajúcej nežnosti. Ak sa vcíti do danej osoby namiesto toho, aby premýšľal nad vlastným vreckom ako získať pár grošov navyše, vtedy sa veci menia. Revolúcia nežnosti je to, čo si dnes musíme pestovať ako ovocie tohto Roku milosrdenstva: Božiu nežnosť voči každému z nás. Každý z nás musí povedať: „Som taký nešťastník, no Boh ma tak miluje, aj ja teda musím rovnako milovať iných.“

Známy je tzv. prejav „pri svite mesiaca“, keď Ján XXIII. jeden večer pozdravil veriacich hovoriac: „Pohlaďte vaše deti.“ Tento obraz sa stal ikonou Cirkvi nežnosti. Akým spôsobom bude téma milosrdenstva napomáhať našim kresťanským komunitám k obráteniu a obnove?

„Keď vidím chorých a starých, spontánne cítim pozvanie k pohladeniu... Pohladenie je gesto, ktoré môže byť dvojzmyselne interpretované, no je to prvé gesto mamy a otca voči práve narodenému dieťaťu: gesto „mám ťa rád“, „milujem ťa“, „chcem, aby si rástol.“

Môžete vopred avizovať gesto, ktoré plánujete urobiť počas Jubilea ako svedectvo Božieho milosrdenstva?

„Budú tu mnohé gestá, a každý mesiac v piatok urobím nejaké iné.“ -bp-