Slová pápeža Františka v nairobskom slame Kangemi – plné znenie

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v Keni 27. novembra 2015 pri návšteve Farnosti sv. Jozefa Robotníka uprostred slamu Kangemi na predmestí Nairobi:

Ďakujem za vašu pohostinnosť. Ďakujem, že ste ma prijali vo vašej štvrti. Ďakujem pánovi arcibiskupovi Kivuvovi a pátrovi Pascalovi za ich slová. V skutočnosti sa tu cítim ako doma, keď prežívam tento moment s bratmi a sestrami, ktorí – nehanbím sa povedať – zastávajú prednostné miesto v mojom živote a v mojich rozhodnutiach. Som tu, pretože chcem, aby ste vedeli, že vaše radosti a nádeje, vaše trápenia a vaše bolesti mi nie sú ľahostajné. Poznám ťažkosti, s ktorými sa deň čo deň stretávate! Ako možno nehovoriť o podstupovaných nespravodlivostiach?

Najskôr by som sa však chcel zastaviť pri aspekte, ktorý exkluzivistické rečnícke prejavy nedokážu uznať, alebo ho, zdá sa, ignorujú. Chcem tu poukázať na múdrosť ľudových štvrtí chudoby. Na múdrosť, ktorá pramení z „neoblomného postoja prameniaceho z toho, čo je autentické“ (porov. Laudato si’, 112), z evanjeliových hodnôt, na ktoré spoločnosť blahobytu, otupená neviazaným konzumizmom, akoby zabudla. Vy ste schopní „utkávať vzťahy spolupatričnosti a spolužitia, ktoré menia preľudnenie na komunitnú skúsenosť, búrajú steny vlastného ja a prekonávajú bariéry egoizmu“ (Laudato si’, 149).

Kultúra ľudových štvrtí chudoby preniknutých touto osobitnou múdrosťou „má veľmi pozitívne charakteristiky, ktoré sú prínosom v čase, v ktorom žijeme. Prejavuje sa hodnotami ako je solidárnosť, schopnosť dať vlastný život pre druhých, uprednostnenie narodenia pred zabitím, kresťanským pochovávaním zosnulých. Ďalej prichýlením chorého vo vlastnom dome, delením sa o chlieb s hladujúcim – „Tam, kde jedia desiati, najedia sa i dvanásti“ -, trpezlivosťou a silou ducha čeliť veľkým protivenstvám, atď.“ (Tím kňazov pre štvrte chudoby v Argentíne, Reflexiones sobre la urbanización y la cultura villera, 2010). Sú to hodnoty, ktoré sú založené na skutočnosti, že človek je dôležitejší než bôžik peňazí. Ďakujem, že ste nám pripomenuli, že aj iný druh kultúry je možný.

Chcel by som sa vám v prvom rade odvďačiť za tieto hodnoty, ktoré praktizujete; hodnoty, s ktorými sa neráta na burzách; hodnoty, s ktorými sa nekšeftuje ani nemajú nijakú cenu pri obchodovaní. Som vďačný za vás, stojím pri vás a chcem, aby ste vedeli, že Pán na vás nikdy nezabudne. Ježišova cesta sa začala na perifériách, vychádza od chudobných a spolu s chudobnými smerom ku všetkým.

Uznanie pre tieto prejavy dobrého života, ktoré každým dňom rastú medzi vami, v nijakom prípade neznamená ignorovať hroznú nespravodlivosť vytláčania na okraj miest. Ide tu o rany spôsobené menšinami, ktoré koncentrujú moc, bohatstvo, a egoisticky utrácajú, zatiaľ čo rastúca väčšina sa musí utiahnuť na opustené, znečistené a odpísané periférie.

Vec sa ešte viac zhoršuje, keď vidíme nespravodlivé rozdelenie pôdy - možno nie v tejto štvrti, no v iných áno -, ktoré vo veľa prípadoch vedie celé rodiny k tomu, aby platili neoprávnene vysoké nájomné za priestory s absolútne nevyhovujúcimi stavebnými podmienkami. Mám tu mysli aj vážny problém so skupovaním pozemkov zo strany „súkromných developerov“ bez tváre, ktorí sa dokonca domáhajú privlastnenia si nádvoria školy, ktorú navštevujú ich vlastné deti. K tomu dochádza preto, lebo sa zabúda, že „Boh dal zem celému ľudskému pokoleniu, aby živila všetkých jeho členov bez toho, žeby bol niekto vylúčený alebo uprednostnený“ (Ján Pavol II., Centesimus annus, 31).

V tomto zmysle je vážnym problémom chýbajúci prístup k infraštruktúram a základným službám. Týka sa to sociálnych zariadení, kanalizácie, skládok, zberu surovín, elektriny, ulíc, ale aj škôl, nemocníc, rekreačných a športových zariadení, umeleckých dielní. Obzvlášť mám na mysli prístup k pitnej vode. „Prístup k pitnej a zdravotne vyhovujúcej vode [je] podstatným, základným a univerzálnym ľudským právom, pretože od neho závisí prežitie osôb, a je teda podmienkou uplatňovania ostatných ľudských práv. Tento svet má vážny spoločenský dlh voči chudobným, ktorí nemajú prístup k pitnej vode, čím sa im upiera právo na život, ktoré má základ  v ich neodňateľnej dôstojnosti“ (Laudato si’, 30). Upierať vodu rodinám len pre akúsi byrokratickú zámienku je vážnou nespravodlivosťou, a to najmä vtedy, keď sa z tejto potreby chce vyťažiť zisk.

Kontext ľahostajnosti a nevraživosti, ktorým trpia ľudové štvrte chudoby, sa ešte viac zhoršuje vtedy, keď sa prehlbuje násilie a keď kriminálne organizácie, v službách ekonomických a politických záujmov, využívajú deti a mladých ľudí ako „živú muníciu“ na svoje krvavé činy. Poznám aj utrpenie žien, ktoré hrdinsky zápasia, aby obránili svoje deti pred týmito nebezpečenstvami. Prosím Boha, aby verejní predstavitelia v súčinnosti s vami nastúpili cestu sociálnej inklúzie, vzdelávania, športu, obecných aktivít a ochrany rodín, pretože toto je jediná záruka spravodlivého, opravdivého a trvácneho mieru.

Skutočnosti, ktoré som tu vymenoval, nie sú nejakou náhodnou kombináciou izolovaných problémov. Sú v skutočnosti „dôsledkami nových foriem kolonializmu, ktorý sa správa tak, akoby africké krajiny boli súčiastkami mechanizmu, dielcami gigantického súkolia.“ (Ján Pavol II., Ecclesia in Africa, 52). Nechýbajú v skutočnosti tlaky zacielené na zavádzanie politík vyraďovania, akou je znižovanie pôrodnosti, ktoré sa domáhajú „legitimizovať súčasný model rozdeľovania, v ktorom si menšina prisudzuje právo takej miery spotreby, ktorú by nebolo možné zovšeobecniť” (Laudato si’, 50).

V tejto veci navrhujem osvojiť si myšlienku rešpektujúcej mestskej integrácie, a nie vykorenenia, paternalizmu, ľahostajnosti či jednoduchého potláčania. Potrebujeme mestá, ktoré budú integrované a budú pre všetkých. Potrebujeme niečo viac ako len číre proklamovanie práv, ktoré prakticky ani nie sú dodržiavané; potrebujeme uskutočniť systematické činnosti, ktoré zlepšia habitat sídlisk a projektovať nové kvalitné zástavby, ktoré prichýlia budúce generácie. Sociálny dlh, požiadavka životného prostredia vrátane chudobných ľudí z miest sa splatí vtedy, keď sa bude realizovať sväté právo na pôdu, strechu nad hlavou a prácu [v španielčine tzv. tri “T”: tierra, techo, trabajo]. Nejde o nijakú filantropiu, ale o morálnu povinnosť voči všetkým.

Apelujem preto na všetkých kresťanov, zvlášť na kňazov, aby obnovili misionárske nadšenie a prevzali iniciatívu voči mnohým nespravodlivostiam, a aby sa zainteresovali problémami ľudí z okolia, sprevádzali ich v ich zápasoch, dbali o ovocie spoločnej práce a spolu oslavovali každé menšie či väčšie víťazstvo. Viem, že robíte veľa, no žiadam vás, aby ste si uvedomili, že nechcem od vás nijakú úlohu naviac, ale azda tú najdôležitejšiu, lebo „chudobní sú privilegovanými adresátmi evanjelia“ (Benedikt XVI., Príhovor biskupom Brazílie, 11. mája 2007, 3).

Drahí obyvatelia, drahí bratia. Modlime sa, pracujme a spoločne sa usilujme o to, aby každá rodina mala slušné bývanie, mala prístup k pitnej vode, mala sociálne zariadenie, zabezpečenú energiu na osvetlenie, varenie, zlepšovanie svojho bývania... aby každá štvrť mala ulice, námestia, školy, nemocnice, športové, rekreačné a umelecké priestory; aby sa každému z vás dostalo základných služieb; aby boli vypočuté vaše hlasy a volanie po príležitostiach; aby ste sa všetci mohli tešiť z mieru a bezpečnosti, ktoré si zasluhujete vzhľadom na svoju nekonečnú ľudskú dôstojnosť.

Mungu awabariki! (Nech vás Boh požehnáva!) A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)