Pápež František na cirkevnom kongrese vo Florencii: Naším humanizmom je Ježiš

Vatikán/Taliansko 10. novembra – Svätý Otec František sa vo Florencii v miestnej katedrále (Santa Maria del Fiore) prihovoril 2500 účastníkom 5. národného cirkevného kongresu, ktorý sa koná na tému: „V Ježišovi Kristovi spočíva nový humanizmus“.

Inšpirovaný kupolou katedrály, na ktorej je vyobrazený posledný súd, Svätý Otec vysvetlil, v čom spočíva humanizmus: „O humanizme môžeme hovoriť jedine ak je naším východiskom Ježiš ako stredobod, a v ňom odhaľujeme rysy autentickej ľudskej tváre. Práve kontemplácia tváre Ježiša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych je tým, čo znovu dáva dohromady našu ľudskosť, aj tú, ktorá sa rozdrobila námahami života alebo ju poznačil hriech. Nesmieme moc Kristovej tváre zľahčovať ako čosi bežné. Tvár je obrazom jeho transcendentnosti. Je to misericordiae vultus (tvár milosrdenstva). Nechajme na sebe spočinúť jeho pohľadu. Ježiš je naším humanizmom. (...) Čo vidíme hľadiac na jeho tvár? Predovšetkým vidíme Boha vyprázdneného, Boha, ktorý na seba vzal prirodzenosť sluhu, poníženého a poslušného až na smrť (por. Flp 2,7). Ježišova tvár je podobná tvári mnohých našich bratov ponížených, zotročených, vyprázdnených. Boh na seba vzal ich tvár. A tá tvár na nás hľadí.“

Svätý Otec následne spomenul, že kresťanský humanizmus spočíva v «zmýšľaní Ježiša Krista» (Flp 2,5) a zdôraznil tri jeho rysy: pokoru, nezištnosť a blaženosť.

„Posadnutosť udržiavaním si vlastnej slávy, vlastnej „dôstojnosti“, vlastného vplyvu, nesmie byť súčasťou nášho zmýšľania“, povedal Svätý Otec v súvislosti s pokorou. Na margo nezištnosti uviedol, že „musíme hľadať šťastie tých, čo sú v našej blízkosti“. „Ľudskosť kresťana je vždy vychádzajúca. Nie je narcistická či autoreferenčná“, povedal pápež a zdôraznil tiež schopnosť sebadarovania, sebaprekročenia, aby náš život priniesol ovocie.

„Kresťan je človekom blaženým, ktorý má v sebe radosť evanjelia. V blahoslavenstvách nám Pán ukazuje cestu“, povedal ďalej Svätý Otec a zdôraznil tiež potrebu otvorenosti srdca pre pôsobenie Ducha Svätého.

„Pokora, nezištnosť, blahoslavenstvo: tieto tri črty vám chcem dnes predložiť na meditovanie o kresťanskom humanizme, ktorý sa rodí z človečenstva Božieho Syna. (...) Tieto tri rysy nám hovoria, že nesmieme byť posadnutí „mocou“, aj keby mala podobu moci, ktorá je užitočná pre vytváranie spoločenského obrazu Cirkvi. Ak si Cirkev neosvojí Ježišovo zmýšľanie, dezorientuje sa, stráca smer... Blahoslavenstvá sú zrkadlom, v ktorom sa treba vidieť, sú tým, čo nám dáva poznať, či kráčame po správnej ceste, je to zrkadlo, ktoré neklame.“  

„Cirkev, ktorá predstavuje tieto tri rysy – pokoru, nezištnosť a blahoslavenstvo – je Cirkvou, ktorá rozpoznáva Pánovo konanie vo svete, v kultúre, v každodennom živote ľudí.“

Svätý Otec následne upozornil na dva druhy pokušení Cirkvi: pelagianizmus a gnosticizmus:

„Pelagianizmus nás vedie vkladať dôveru do štruktúr, do organizácií, do plánovaní, ktoré sú dokonalé, nakoľko sú abstraktné. Častokrát nás vedie aj k osvojovaniu si štýlu kontroly, tvrdosti, normatívnosti. Norma dáva pelagianizmu bezpečie pocitu byť nadradený, mať precízne smerovanie.“

Ako povedal pápež František, reforma Cirkvi - a Cirkev sa má stále obnovovať, je  „semper reformanda“ - je nepriateľkou pelagianizmu. Reforma podľa neho nespočíva len v plánoch na zmenu štruktúr, ale skôr „v zakorenení sa v Kristovi, nechávajúc sa viesť Duchom.“

Druhým pokušením je podľa pápeža Františka gnosticizmus, ktorý „vedie k dôvere v logické a jasné uvažovanie, avšak stráca citlivosť pre telo brata“. Ako uviedol, „gnosticizmus nedokáže byť transcendentný“,  „zostáva uzavretý v imanentnosti vlastného rozumu či svojho zmýšľania“. Ďalej povedal:

„Rozdiel medzi kresťanskou trenscendentnosťou a istou formou gnostického spiritualizmu spočíva v tajomstve vtelenia. Neuvádzať Slovo do praxe, neuskutočňovať ho, znamená stavať na piesku, zotrvávať čisto v ideách a degenerovať do podoby sebazahľadenosti, ktoré neprináša ovocie a z jeho dynamizmu robí neplodnosť.“

Pápež František pripomenul príklady talianskych svätých, pričom povedal: „Blízkosť ľuďom a modlitba sú kľúčom k tomu, aby sme žili taký kresťanský humanizmus, ktorý je ľudový, pokorný, veľkodušný a radostný. Ak stratíme tento kontakt s veriacim Božím ľudom, strácame ľudskosť a nepohneme sa nikam.“

Svätý Otec potom zacitoval slová z Matúšovho evanjelia o poslednom súde (25,34-36), pričom povedal: „Blahoslavenstvá a slová, ktoré sme práve čítali o všeobecnom súde nám pomáhajú žiť kresťanský život na úrovni svätosti... Sú tu dva piliere: blahoslavenstvá a slová posledného súdu.“

Svätý Otec potom povzbudil biskupov k tomu, aby boli predovšetkým pastiermi a hovoril aj o dôležitosti venovať pozornosť chudobným. Ďalšou témou jeho príhovoru bol dialóg a stretnutie, ktoré neunikajú ani pred konfliktom. -zk-